Čínksy múr

Čínsky múr – nezabudnuteľný zážitok bez turistov

Ísť, či neísť. To bolo otázka, ktorú som si kládla od začiatku ako sa mi naskytla táto možnosť…

Čakal nás 14 hodinový prestup na letisku v Pekingu, a ocino mi odporučil využiť tento čas na bezplatné 72 hodinové víza a návštevu Čínskeho múru. Týmto výletom som si nebola istá do poslednej chvíle, až kým sme na sociálnej sieti neuvideli fotku známych, ktorý takisto využili dlhé časové rozpätie medzi dvoma prestupmi. Tu som už bola odhodlaná – keď môžu oni, tak aj my.

Našťastie v rade na víza pred nami stáli len dvaja ľudia, a tak sme bez dlhého čakania dostali pečiatky do pasov. Nakoľko sme mali letenku s odletom za pár hodín, nebol žiadny problém.

(Problém by nastal až vtedy, ak by si od nás niekto na Čínsom múre vypýtal pasy. Nevedomosť neospravedlňuje, a víza platia iba na území Pekingu. Ako som ale mala vedieť kde územie Pekingu končí ?! Tento článok nechápte ako návod na porušovanie pravidiel)

Akonáhle sme vyšli pred letisko, hneď nás odchytil mladý chalanisko – šofér, cena odvozu bola presne, s čím sme rátali 120 dolárov. Na múr a späť – najdôležitejšie – platí sa až po príchode späť na letisko. Nikto nechce žiadny bločik, celé je to o dôvere. Okašľať sme ho mohli jedine my, ak by sme z múru zariešili iný odvoz, čo bolo viac než možné. Neurobili sme tak, a ani na sekundu nezaváhali. Je fajn vedieť, že ešte existujú krajiny, kde slovo, či sľub niečo znamená. Cestou som pozerala sekcie, kam sa dá najbližšie k Pekingu dostať. Šofér nám moc na výber nedal, len nám oznámil kam ideme a ja som celú dobu od pristátia lietadla mala v hlave stres a boj s časom.

Cestu na múr som si predstavovala aspoň zo začiatku cez zapchaté dvesto prúdové cesty…Miesto toho sme prešli cez “mesto duchov”. Cesty prázdne, ulice prázdne, nikde nikoho…Smog? Kde? Kto povedal? Krásny slnečný deň to bol !


Mutyaniu – vstupná brána – časť, ktorá sa nachádza najbližšie pri Pekingu. Vzhľadom na polohu predpokladám, že v sezóne je tu hlava na hlave. Som vďačná, že nebol sneh, na strmom múre by sme prišli veľmi rýchlo k úrazu.

Nakoniec som boj s časom úspešne vyhrala. K sekcii Mutyaniu sme prišli po druhej poobede, a o štvrtej bola posledná jazda lanovkou dole. K múru sa dostanete aj peši, my sme však museli dať takúto rýchlo exkurziu. Zaplatili sme asi 25 dolárov za vstup, shuttle bus k lanovke /šiel od parkoviska, a dosť som to nepochopila, nakoľko bolo parkovisko aj hneď pod lanovkou/, vrátane lanovky.

ODPADLA SOM!!!

Nie doslova, ale nič som nečakala, nemala som ani šajn kam ideme a ako to tam bude vyzerať, ale všetky tie hory naokolo, minimum ľudí mi vzali aj posledné slovo. Po hrebeňoch sa tiahol dlhokánsky múr, množstvo schodov, vežičiek…


Ako to, že tam takmer nikto nebol?

Zimná sezóna na cestovanie nie je moc obľúbená a navyše bol to deň pred ich Novým rokom, a vtedy už ani pomaly nikto nepracuje, nikto nikam nechodí. Bolo aj celkom neskoro, nakoľko my sme mali len hodinu a pol do poslednej lanovky smerom dole. Určite to stálo aj za tú “chvíľu”, je to nezabudnuteľný zážitok, a hlavne sme prišli z trópov a vonku bola celkom kosa, nehovoriac o momente, keď zapadlo slnko. Šofér mal ešte akú – takú snahu vymyslieť, čo by sme tak neskoro ešte mohli vidieť, no my sme mali jasnú predstavu nájsť teplé miesto a tam prečkať posledné hodiny do odletu. Bohužial v Pekingu majú také futuristické obrovské letisko s vysokými stropmi, že to nevykúria asi ani za 20 rokov, a tak treba byť vďačný za fastfoody, kde sme mohli posedieť aspoň 3 hoďky vo vypraženom teplúčku…








Pošli ďalej

Leave a Reply

Your email address will not be published.