Ferrata Martinské Hole

Ferrata HZS na Martinské hole

Ako som si po výtele vo Francúzskych Alpách sľúbila, tak som aj urobila – dostanem sa na tie skaly aj keby neviem čo. A letné víkendy sa skutočne nesú v znamení skál a turistiky.

Moja prvá ferrata prekvapivo nadchla aj M. a tak som hneď začala plánovať, kam najbližie by sme mohli čoskoro ísť. Zoznam bol dlhý a vybrali sme prvú oficiálnu slovenskú ferratu horskej záchrannej služby, HZS, ktorá vedie popri Pivovarskom potoku na Martinské hole. Bohužial sa mi pokazila ruka, tak sme to museli o dva týždne posunúť.

Autom aj autobusom sa bez problémov dostanete po zastávku Stráne.

Keď sme prišli bolo ale priľahlé parkovisko plné a zvyšné miesta s hlbokým bahnom a vodou, tak sme potiahli ešte vyššie, v podstate až na koniec cesty (a ušetrili si tak možno 15 minút šlapania do kopca). Ide sa po žltej značke serpentínami smerom na Martinské hole. Ľudia si cestu hore skracovali krížom, ale časovo to koniec koncov vyjde narovnako, pokiaľ nie ste ultramaratónec, a strmé skratky vás zaručene viac odpália. Ani sme sa nenazdali a prišli sme na odbočku, ktorá podľa internetov mala viesť k ferrate. Značka tam nebola žiadna, ale prakticky sa nedá minúť – keď nadíde ostrá pravotočivá zákruta a zároveň pôjde široká cesta rovno, pôjdete rovno. Do tohto okamihu žiadne iné rázcestia nie sú.

Odtiaľto kráčate už len po rovine, cestou miniete pozostatky starej lanovky a Malý potok až napokon dôjdete k tabuliam pri Pivovarskom potoku a napojíte sa na červenú značku. Divoké okolie potoka je nádherné, a čím ďalej idete, tým krajšie to bude.

IMG_7116.jpg

Na začiatku je rozkreslená celá trasa. Ferratový chodník je poväčšinou obtiažnosti B alebo A, pasáže kráčania po lesnom chodníčku striedajú úseky preliezania skál alebo posúvanie sa po stupoch ponad vodou. Na trase je jeden železný rebrík. Po možno dvoch hodinách sa cesta rozdeľuje a máte na výber z dvoch obtiažností. My sme sa hecli a rozhodlil sa pokračovať ponad potok ťažšou trasou. Až na pár úsekov obtiažnosti C bola väčšina cesty podobne náročná ako prvá časť. Ja som mala problém najmä pri veľkom vodopáde, kde som v miernom previse nedočiahla na stupy a o mokrú skaly sa nedalo zachytiť, lebo sa na nej šmýkalo.

IMG_7114.jpg

Potok slúži ako prirodzená klimatizácia, takže stúpanie bolo aj v horúci deň veľmi príjemné. Pri jednom vodopáde sme museli zrýchliť, pretože voda dopadala na cestu a aj za tie dve minúty, ktoré sme tam zotrvali sme stihli durch premoknúť(a než sme sa dotrepali na Martinky, zase vyschnúť). Na druhej strane sme zazreli dve štôlničky, ale voda bola pomerne vysoká, takže explorovať pôjdem možno inokedy.

Na konci ferraty čakala výstupová knižka a mňa nenapadlo nič duchaplnejšie než “boli sme tu”. V lese sme ešte našli pár dubákov a čučoriedky a nakoniec si na chate dali vychladenú kofolu.

IMG_7111.jpg IMG_7135.jpg

Od auta až na Martinské hole nám to trvalo približne štyri hodiny so štandardnými zastávkami na fotky a lesné plody. Mali sme ferratové sety, proste pre istotu a  miestami som za ne bola veľmi rada. Obzvlášť keď som vo výške nedočiahla na stup, na skale nebolo kam sa zachytiť a ako bonus sa mokrá dosť šmýkala. Za celú dobu nás obehol len jeden párik a tí boli bez istenia.

Späť ma skoro šľahlo, keď som na značke zbadala, že k auto to budú ďalšie dve hodiny. Ani som si neuvedomila ako rýchlo deň ubehol, zrazu boli štyri hodiny poobede a pomaly zapadalo slnko. Nakoniec sme to zbehli skratkami za niečo vyše hodiny a stihli sme sa ešte staviť v Turčianskych Tepliciach v aquaparku. Dokonca som zošmykla najpomalší čas v histórii miestneho tobogánu (odkedy som si v Pasohlávkach buchla hlavu, nejak sa začal dostavovať tobogánový pud sebazáchovy).

Martinskú ferratu odporúčam všetkými desiatimi. Nádherné tiché prostredie, kde hučia len vodopády a ja, a na záver krásne výhľady do doliny na Martin. Až mi bolo v nedeľu smutno, keď som sa vracala späť do Čiech.

IMG_0035.JPG
Pošli ďalej

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *