Akumal (z mayského jazyka “miesto korytnačiek”) sa nachádza na pol ceste medzi Playa del Carmen a Tulum. Nakoľko sme v Tulum strávili niekoľko dní, jeden sme využili na celodenný výlet.
Na stanici nám nechceli predať lístok deň vopred, tak sme šípili, že to asi nebude prvá trieda – dovtedy nám iný lístok ani neponúkli. Mali sme pravdu. Lístky za nižšiu triedu majú aj nižšiu cenu. Na druhej strane, čím nižšia trieda, tým dlhšia cesta a na dlhé vzdialenosti sa určite oplatí si priplatiť. Autobus bol ošarpanejší, no úprimne povedané, vysedené sedačky boli mega pohodlné. Keď sme sa pozreli k oknu, cez ktoré prenikali slnečné lúče, videli sme milión častíc prachu ako okolo nás veselo poletujú. Vlastnú muziku sme v tomto dopravnom prostriedku nepotrebovali. O mexické vypalovačky sa postaral obrovský reprák vedľa šoféra, za čo som mu bola nesmierne vďačná. To ja môžem. Šofér nás vyhodil na zastávke pri hlavnej ceste, a ja som len pokrčila plecami, že nemáme šajnu, kedy pôjde niečo späť. Niekto z opýtaných cestou k pláži, nám odvetil, že spoj tým smerom ide každú chvíľu a mne to bohato stačilo.
Pri príjazdovej ceste k pláži Vás ako supy začnú obiehať predavači výletov, ponúkať plávanie s korytnačkami, šnorchlovanie pri koralových útesoch…money, money, money….daj paňáze budeš vidieť korytnačky, ak nie, tak ti ich vrátime. Pekná ponuka. My sme ale čítali blogy, v ktorých písali, akou okľukou sa týmto mexickým podnikateľom vyhnúť a spraviť si vlastný program so zárukou videnia korytnačiek.
Keď sme prišli na pláž, čierny humor nás premohol a s úsmevom na tvári sme sledovali výjav ako z Titanicu. Množstvo ľudí v červených záchranných vestách sa trepotalo na hladine karibského mora. Ihneď za nami pribehol típek a začal nás poučovať. Za bójky je zakázané ísť bez vesty, vestu je možné zapožičať si hneď vedľa v stánku. Pozrel na sieťku prehodenú cez moje plece a poukázal na plutvy, ktoré sú zakázané, aby sme neporušili koraly, a nedali jednu po hlave korytnačke. Pred nami stála tabuľa príkazov, obmedzení, odporúčaní s návodom, ako sa máme správať. Prikývli sme hlavou, a podľa návodu na inom blogu sme sa vydali preč od tejto psycho zóny preplnenej turistami.
Po prekonaní niekoľkých hotelových úsekov pláže, v ktorých nie je dovolené si rozložiť vlastný uterák, sme sa ocitli na pohodovej pláži s bielym pieskom, bez náporu turistov. Bójky v nedohľadne, množstvo ľudí vo vode s plutvami na nohách, nasledovali sme tento štýl…
Po pár metroch plávania sa pod hladinou objavila iná krajina. Farebné rybky, koraly, skalné domčeky morských živočíchov, až som sa bála zisťovať, či dočiahnem, aby som nezakopla o ježka, či iného obyvateľa, ktorému by sa to nemuselo páčiť, a ani mne. Bohužiaľ korytnačky žiadne.
Cez obed sme sa chceli skryť do tieňa a nájsť niečo pod zub, v rámci nášho finančného rozpočtu. Všade sú hotely, reštaurácie, no ak pôjdete kúsok späť po hlavnej ceste smerom mesto Akumal, po ľavej strane sa nachádza skvelá jedáleň. Výborné jedlo za málo peňazí.
Po obede sme sa presunuli do psycho zóny s presvedčením, že tam bude jednoduchšie nájsť korytnačky. Keď ponúkajú záruku vrátenia peňazí, tak tam isto nejaké musia byť. Ako praví rebeli sme si odmietli zapožičať vesty a išli bez nich. Najprv pribehol môj nadšený priateľ, že videl korytnačku neďaleko od brehu a už ma ťahal do vody. Po pár minútach mi zmizol z dohľadu a ja som hľadanie vzdala. Keď sa vrátil aj náš druhý priateľ, že aj on ich videl, bežali sme s odhodlaním za ním. Nadšencov bez viest pribúdalo, a tak si postavili na stráž típka, s plavidlom, z ktorého všetkých komandoval a posielal späť za bójky.
Ako som vybabrala so systémom? Môj drahý mal vykĺbené rameno, tak som zbalila nafukovacie koleso – nie pre deti – také to pre dospelých, kde sa môžem v pohode vyvaliť jak kvargľa – a naivne som si myslela ako on nemohúci, ho bude používať – no zázračne na dovolenke vyzdravel. Vzala som si koleso a nikto ma nezastavil. Doplavila som sa k skupinke ľudí s vestami a na dne videla ako si korytnačka spokojne hryzká trávičku. Ňuňuňu, také to bolo krásne. Keď zrazu začala plávať smerom ku mne – nadýchnuť sa nad hladinu, začala som cúvať, bola obrovská. Potom som videla ešte jednu…Nakoniec mi ešte aj típek ukázal palec hore ako som s ním vybabrala.
Super zážitok. O to viac, keď si človek uvedomí, že naozaj to môže vidieť len tak v prírode, v ich prirodzenom prostrední. Na druhej strane sa mi tisne otázka, či sú fakt také blbé, že sa zdržiavajú na miestach, kde je toľko ľudí…O niekoľko metrov ďalej by im možno bolo lepšie. Alebo, že by im tam dačo sypali? Radšej sa nad tým asi netreba zamýšľať.
Cestou späť sme stopli minivan, čiže sme nečakali na zastávke ani minútu. Zoznámila som sa s Kanaďanmi v strednom veku, ktorý boli v Európe a plavili sa na riečnej lodi so spoločnosťou, pre ktorú robil môj Peťo. Ten sa na mňa len usmieval, keď videl ako im nadšene rozprávam kde pracujem, aká je to haluz a odporúčala som, kam majú ísť v Mexiku alebo Európe. Nuž moja cieľová skupina 🙂
Ak chcete vidieť viac, pozrite si naše video tu, konkrétne korytnačky nájdete v čase od 5:21.