Strážov - pohľad na údolie a Zliechov

Ruja, jelene a konečne ten Strážov

Strážov sme po ceste zo Zliechova do Čičmian obchádzali už toľkokrát a zakaždým sme si pri pohľade na skalný vrch len povzdychli s údivom a sebaubezpečením, že nabudúce už pôjdeme aj hore. A za tie roky sme tento sľub nikdy nesplnili. Až do minulého týždňa.

Pomaly sa pripravujem, keď svoju mega úspešnú kariéru v IT a milióny hodím za seba a usadím sa na mojej farmičke v lone Hornonitrianskej kotliny. Alebo skôr na úpätí jedného z okolitých pohorí, napríklad Vtáčnika. Skôr než sa ale vykopneme z Brna asi príde nejaká apokalypsa, takže reálne sa pripravujem aspoň s dodatočným zoznamovaním sa s mojou domovinou a všetkým, čo som z nejakého dôvodu v záchvate ciest inam zmeškala.

Nastal deň sviatku, ani neviem akého, ono keď pracujete sa tieto historické míľniky zmenia len na matnú červenú škvrnu v kalendári predznamenávajúcu možnosť na všetko sa na okamih vykašľať. Tak sme si spravili predĺžený víkend v Prievidzi. Začínam pozorovať istý vzorec, tento rok sme snáď všetky predĺžené víkendy trávili v Prievidzi. Dokonca sme si niektoré aj vyrobili, len aby sme ich mohli tráviť v Prievidzi. Divné.

Strážov nakoniec vôbec nebola tá skala, ktorú sme vždy míňali popri ceste. Bola o polovicu vyššia, na opačnej strane a jej vrchol označoval pomerne dosť vzdiatelný dvojkríž. Dvojhodinový odhad cesty predpovedal, že stúpanie bude asi o niečo intenzívnejšie než na Temešskú skalu. Ale ani nedávno pregrcaná Amerika, ani fakt, že som sa za ten týždeň ešte dostatočne nepozviechala mi nemohli prekaziť môj plán prežiť tento víkend naplno a odškrtnúť si minimálne jedno nové miesto z mojej domoviny.

Vrchol Strážova je viac než fotogenický
Vrchol Strážova je viac než fotogenický

Spomínala som tú Temešskú skalu – a nielen že samotný kopec je obdobného pôvodu, a cesta vedie príkrym svahom konzistentne dve hodiny až nahor, ale taktiež sa aj podobne začína – cesta vedie po rozľahlých lúkach, ktoré by ste v Česku len márne hľadali, lemovaných lesíkmi a čistinkami a ďalšími lúkami tiahnucimi sa cez kopce niekam za horizont, plných oviec a kráv. Prípadne balov sena vyzerajúcich ako ovce. Romantická idyla ako vystrihnutá z reklamy na Jednotu.

Preskočíte potok, aby ste si aj na sklonku jesene mohli vychutnať poslednú vôňu kvetov a približujúceho sa lesa, striedajúcu sa s pohľadmi na začínajúce šípky.

Nikdy som nepočula jeleňa. Raz som jedného stretla na vyhliadke v centre Prievidze. Šiel z neho taký pokoj a nezáujem, že mi ani len hlavou neprebehlo, že by vo svojich dvesto kiloch s metrovými parohami mohol predstavovať nejakú hrozbu pre môj život. Tak sme si vymenili pár pohľadov, aby sa nakoniec stratil v húštine na ceste smerom k panelákom.

A keďže som nikdy ešte nepočula jeleňa v ruji, niečo mi hovorilo, že ho asi nechcem ani stretnúť. Chvíľami som teda nevedela, či to zabaliť a radšej zutekať alebo pokračovať a dúfať, že jelene v lese budú prejavovať rovnaký nezáujem o človeka ako ten v centre mesta. Nakoniec sa potvrdilo to druhé a hoci sme miestami boli v obklopení viacerých jeleňov na rôznych stranách, ktorí snáď komunikovali medzisebou a dohadovali si miesto a čas svojho džentlmenského zápasu, nakoniec sme nezazreli ani jedného.

Tesne pred výstupom na samotný Strážov sa nám za chrbtom otvoril z lúky pod Strážovom nádherný pohľad na Malú Fatru aj so svojou dominantou, vrcholom Kľak. No a výhľady zo samotného Strážova na malebné údolie už potom snáď nemohli byť krajšie.

Lúka pod Strážovom - pohľad na Malú Fatru a Kľak
Lúka pod Strážovom – pohľad na Malú Fatru a Kľak

Výhoda týchto lazov a bohom zabudnutých častí Slovenska je v tom, že ste sami. Teda okrem asi troch skupiniek Čechov, ktorí podobne ako my využívali svoj deň voľna. Ale aj tak – v porovnaní s Kľakom, kde Kľak je Tesco víkend pred Vianocami, je Strážov ako bezobalový bioobchod na okraji mesta.

Človek by síce podporoval turizmus vo svojej domovine, ale v duchu tak nejak dúfa, že všetky tieto čarovné miesta aj tak ostanú neobjavené.

Dole sme to zbehli za necelú hodinu, opäť uprostred neustávajúcích diskusií galantných jeleňov niekde na opačných stranách lesa, opäť bez toho, aby sme čo i len jediného zazreli.

Strážov je jedným z tých vrchov, ktoré poskytujú nádherné výhľady a výšľap naň nie je nejaký extrémne náročný. Hej, pri prevýšení 600 metrov na pomerne krátkom úseku štyroch kilometrov sa zrejme zadýchate, ale koniec cesty bude viac než dostatočným zadosťučinením.

Pošli ďalej
  • 1
    Share
  • 1
    Share

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *