Nikdy dlho neobsedíme na jednom mieste a tak sme sa už ráno rútili po kľukatých cestičkách von zo zálivu, smerom na juh, do mestečka Sveti Stefan.
Sveti Stefan
Sveti Stevan je malé ostrovné mestečko a hotelový rezort v jednom. Smrteľníci doň normálne vstúpiť nesmú, no údajne sa za úplatok dajú sekuriťáci strážiaci most presvedčiť, aby vás vpustili na obhliadku. Využiť ale môžete hotelovú pláž pred ostrovom, a to len za jedinečných 100EUR na deň. No nechoď to toho! Pláž pre plebs je na druhej strane mostu, a vlastne je taká istá, len trošku špinavšia a zdarma ak sa zaobídete bez lehátka a slnečníku.
[peg-image src=”http://lh3.googleusercontent.com/-pEbkIwpVQm4/VdYSUdopaNI/AAAAAAAAKJ8/qkIZX3Y01hE/s144-o/IMG_3589.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/HRMNEBiH?authkey=Gv1sRgCI-C3dT5tKzUowE#6185151281001752786″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_3589.jpg” image_size=”800×533″ ]
More obmývajúce ostrovné útesy je perfektné na šnorchlovanie, pretože, ako sa zdá, ryby zbožňujú útesy, takže sú ich tu húfy na pozorovanie. A rovnako aj morských ježkov!
Navečer sme sa chceli zastaviť v Budve, ale mesto s obrovskými davmi bolo dostatočne odstrašujúce na to, aby sme sa radšej vrátili a znovu si prešli Kotor.
A dokonca sme sa cez deň zvládli dohodnúť, že sa po ceste domov stavíme aj v Mostare. M. mal len jednu podmienku – dopredu zajednať nejaký apartmán. Čo bola nakoniec extrémne ľahká úloha, pretože Mostal je plný lacných guest housov a hostelov a tak sme proste jeden náhodný vybrali na booking.com. Nakoniec to bola aj najlepšia voľba, lebo po ceste sme v Bosne na veľa kempov nenarazili.
Odchodom z Česka v piatok večer sme mali o jeden deň navyše a späť sa nám proste ešte ísť nechcelo, tak som bola rada, že M. súhlasil.
Dubrovník
Dubrovník bol našou poslednou zastávkou v pomyslenom civilizovanom svete a väčšou metropolou. Chcela som si oživiť zopár spomienok z detstva a tak sme sa najprv zastavili v hoteli Belvedere na skale pár kilometrov od centra mesta. Teda skôr v ruine hotela, ktorý bol kedysi obrovským rezortom. Z nejakého dôvodu bola spomienka na toto miesto jedna z mojich najjasnejších z Chorvátska a opustený hotel, ktorého meno som si i po desaťročiach stále pamätala som proste musela vidieť.
[peg-image src=”http://lh3.googleusercontent.com/-kTFyKvmr0OU/VdYSUdYRO5I/AAAAAAAAKJ8/QKmu3TxqCDI/s144-o/IMG_3718.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/HRMNEBiH?authkey=Gv1sRgCI-C3dT5tKzUowE#6185151280933059474″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_3718.jpg” image_size=”800×533″ ] [peg-image src=”http://lh3.googleusercontent.com/-or9eiOZhNjc/VdYSUflA_II/AAAAAAAAKJ8/wKDCz_zUzkU/s144-o/IMG_3714.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/HRMNEBiH?authkey=Gv1sRgCI-C3dT5tKzUowE#6185151281523391618″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_3714.jpg” image_size=”800×533″ ]
Za 15 rokov sa tu toho veľa nezmenilo. Pribudľa tabuľa s nápisom “nevstupovať”. Diera v plote ale vravela niečo iné.
Pamätala som si chodníčky v lese, guľaté lampy a ruiny. Ruiny tu stále boli, no zvyšok akosi už nie (je dosť možné, že to boli spomienky na nejaké iné miesto). Krátko som si to tu poobzerala a potom sme sa konečne vybrali smerom do starého centra mesta.
Hotel je asi 2 kilometre od starého mesta, čo je akurát vzdialenosť na prechádzku a tiež skvelé miesto odstaviť auto zdarma tesne pred platenou parkovacou zónou.
V Dubrovníku sme sa zdržali dve hoďky. Moje spomienky zahŕňali pokľudné poobedie v slnkom prežiarenom parku plnom stromov niekde pri prístave a starčekov hrajúcich petanque. Avšak nič také som počas svojho tripu do minulosti už druhýkrát nenašla.
[peg-image src=”http://lh3.googleusercontent.com/-1e98_GxW7e4/VdYSUf6p7aI/AAAAAAAAKJ8/U41aJcOsW_c/s144-o/IMG_3786.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/HRMNEBiH?authkey=Gv1sRgCI-C3dT5tKzUowE#6185151281614155170″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_3786.jpg” image_size=”800×533″ ] [peg-image src=”http://lh3.googleusercontent.com/-4zi75MgsAiM/VdYSUbRXl2I/AAAAAAAAKJ8/n-hmfWeMyL8/s144-o/IMG_3756.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/HRMNEBiH?authkey=Gv1sRgCI-C3dT5tKzUowE#6185151280367245154″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_3756.jpg” image_size=”800×533″ ] [peg-image src=”http://lh3.googleusercontent.com/-0I59a14BRnU/VdYSUXbxWyI/AAAAAAAAKJ8/Oau65JQCnHk/s144-o/IMG_3749.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/HRMNEBiH?authkey=Gv1sRgCI-C3dT5tKzUowE#6185151279337134882″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_3749.jpg” image_size=”800×533″ ]
Vonku bolo asi milión stupňov, slnko si veselo žiarilo a napriek množstvu úzkych uličiek mesto sotva ponúkalo nejaké útočiská, kde by sa dalo ujsť a schovať do chládku.
Dubrovník v mnohom pripomínal Split, ale Split sa mi páčil viac. Dubrovník sa na rozdiel od Splitu zmenil na komerčnú zastávku každého turistu cestujúceho na nielen Makarsku (a to zrejme nie len kvôli seriálu Game of Thrones, ktorý sa tu natáčal) a v mnohom sa neodlišoval od akejkoľvek Európskej metropoly. Bolo nejak ťažké nasať jedinečnú atmosféru všadeprítomnej histórie.
Mostar
Niekde popri Neretve sme prekročili hranicu. Široké údolie plné života bolo nádherné a veľmi odlišné od prímorskej krajiny. A veľmi podobné to bolo i neskôr v Bosne.
Naša GPSka poznala od hranice presne jednu cestu do Mostaru a dokonca neukazovala ani žiadne odbočky na dediny, ktoré sme popri ceste míňali. No nakoľko bol Mostar neplánovaný a mapu som nevidela, poctivo sme ju nasledovali až do cieľa.
Sem tam dedina, popri ceste často predajcovia medu, zeleniny a ovocia.
Krajina bola nádherná a prekvapivo mi veľmi pripomínala moju domovinu, Slovensko. Široké a divé rieky, zelené kopce, rozkvitnuté kvety. A občas dokonca ruiny hradov, ktoré obrázok krásne dopĺňali.
Moja fascinácia skončila v Mostare. Mesto, do ktorého sme vkročili bolo pochmúrne, či už kvôli blížiacej sa búrke alebo tomu, že sa od vojny vlastne veľmi nezmenilo.
[peg-image src=”http://lh3.googleusercontent.com/-s7QWeYgkwbc/VdYSUZjGDFI/AAAAAAAAKJ8/L7ohhYpo6BI/s144-o/IMG_3856.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/HRMNEBiH?authkey=Gv1sRgCI-C3dT5tKzUowE#6185151279904722002″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_3856.jpg” image_size=”800×533″ ] [peg-image src=”http://lh3.googleusercontent.com/-5nXQi7L9sXE/VdYSUZDTejI/AAAAAAAAKJ8/F0hc8npYw-M/s144-o/IMG_3810.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/HRMNEBiH?authkey=Gv1sRgCI-C3dT5tKzUowE#6185151279771384370″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_3810.jpg” image_size=”800×533″ ]
Všetko bolo nejaké zašednuté a špinavé. Ošumtelé.
Príchod do našej destinácie prvotné dojmy veľmi nenapravil, keď som sa autom musela napchať do extrémne úzkeho priechodu o ktorého existencii GPS ani nevedela. Tiež bol problém zaparkovať v dvore plnom áut, do ktorého za z úzkej uličky vchádzalo. V izbe bola tma a vonku šedo…
No moje nadšenie začalo znovu stúpať po opustení apartmánu a po tom, čo sa smutné prestrieľané domy začali meniť na malé stredoveké príbytky a tisícky obchodíkov.
[peg-image src=”http://lh3.googleusercontent.com/-lbhavakghWM/VdYSUSD6RGI/AAAAAAAAKJ8/WiH87fHTYQQ/s144-o/IMG_3855.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/HRMNEBiH?authkey=Gv1sRgCI-C3dT5tKzUowE#6185151277894878306″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_3855.jpg” image_size=”800×533″ ]
Staré mesto bolo prakticky jedno veľké trhovisko, kde sa zrazu ocitáte v rozprávke tisíc a jednej noci a nechcete sa prebudiť. Blízky východ po tretí krát tento rok, toľko radosti asi neunesiem! Kde začať.
Najdôležitejšia vec je, že sme v Mostare; Mostar -> most. Starý most zo 16-teho storočia v samom srdci Mostaru bol tak trochu sklamaním, keďže bol prakticky znovu vybudovaný z ničoho po vojne. A to je celkom zjavné aj z jeho jasnej čistej farby.
[peg-image src=”http://lh3.googleusercontent.com/-KwbkJuL3AHA/VdYSUfHyvXI/AAAAAAAAKJ8/IXSRQaNB0pM/s144-o/IMG_3853.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/HRMNEBiH?authkey=Gv1sRgCI-C3dT5tKzUowE#6185151281400823154″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_3853.jpg” image_size=”800×533″ ]
Čo určite stojí za návštevu je nádherná mešita na druhom brehu (ale záleži z ktorej strany vojdete, že? 🙂 ) Nevynechajte minaret; napriek tomu, že sa budete musieť hore na balkóne riadne skomprimovať, dychberúci výhľad na všetky svetové strany za to rozhodne stojí.
[peg-image src=”http://lh3.googleusercontent.com/-BJxeIbqG-ZE/VdYSUUszdlI/AAAAAAAAKJ8/p1uExAOkvBA/s144-o/IMG_3836.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/HRMNEBiH?authkey=Gv1sRgCI-C3dT5tKzUowE#6185151278603269714″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_3836.jpg” image_size=”800×533″ ] [peg-image src=”http://lh3.googleusercontent.com/-gYZAtOKU2LU/VdYSUT8pS4I/AAAAAAAAKJ8/NBiu28qKOro/s144-o/IMG_3816.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/HRMNEBiH?authkey=Gv1sRgCI-C3dT5tKzUowE#6185151278401276802″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_3816.jpg” image_size=”800×533″ ]
Najlepšie na tom celom je, že M. najprv do Mostaru vôbec nechcel ísť (a ja som premýšľala aj o zaradení Albánska), kvôli bezpečnosti blablabla, a nakoniec povedal, že to bolo po Kotore najkrajšie miesto, ktoré sme počas nášho roadtripu navštívili. Ja som samozrejme dosť zaujatá, pretože tento rok zbožňujem všetko arabské, no i tak, Mostar je malebné UNESCO mesto a len niečo vyše hodiny od Dubrovníka, je super lacný a ak nie ste úplý emočný zombík, je veľká šanca, že si odnesiete aj nejaké to morálne poučenie.
No a obrovskou výhodou je, že Bosna ešte nebola znásilnená turizmom, takže ak sa chcete ako turista cítiť bez toho aby vás po ceste zneužili iní turisti, Mostar je rozhodne “tým” miestom!
Krka
Krka bola len krátkou zastávkou, aby sme si jazdu domov rozdelili na dve lepšie stráviteľné časti a nabrali trochu energie. Pred štyrmi alebo piatimi rokmi sme boli na Plitviciach a musím povedať, že boli oveľa krajšie než Krka. Krka bola preplnená ľuďmi, keď sme na začiatku schádzali k vodopádom, stáli sme prakticky v jednom dlhom pomaly sa pohybujúcom zástupe.
[peg-image src=”http://lh3.googleusercontent.com/-fNUcm6OLuRs/VdYSUWZL7qI/AAAAAAAAKJ8/dHoYN91pGJ8/s144-o/IMG_3869.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/HRMNEBiH?authkey=Gv1sRgCI-C3dT5tKzUowE#6185151279057858210″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_3869.jpg” image_size=”800×533″ ] [peg-image src=”http://lh3.googleusercontent.com/-Ren94Sq_KC4/VdYSUX5jHrI/AAAAAAAAKJ8/v-C2m0xkUM8/s144-o/IMG_3860.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/HRMNEBiH?authkey=Gv1sRgCI-C3dT5tKzUowE#6185151279462031026″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_3860.jpg” image_size=”800×533″ ]
No oproti Plitviciam má krka jeden útočný bonus navyše – môžete si zaplávať v jednom z jazier s vodopádmi. Kedysi sa dalo preplávať až na skaly pod samotný vodopád, no už vtedy bola padajúca voda dosť silná, takže to možno bol jeden z dôvodov tohto obmedzenia. Každopádne, či plávate pod vodopádom alebo kúsok od neho, stále je to veľký zážitok.
Záver
Tento výlet rozhodne nebolo snobské Azúrové pobrežie minulého roku. Skôr naopak. Čierna Hora (a Chorvátsko a Bosna) má ďaleko od naleštených luxusných destinácií pre rozmaznaných boháčov (hoci keď si znovu pomeniem na Sveti Stefan…). No všetky krajiny tu dole sú nutnosťou ak je vašim cieľom objavovať nové miesta, stretnúť nových ľudí a získať nejaké skúsenosti.
Pre mňa to bol z veľej časti trip do minulosti, pretože som sa po takmer dvoch desaťročiach vracala na miesta, z ktorých som si pamätala už len útržky. A bolo skvelé pozorovať ako sa rozbombardované domy v dedinách bez ciest a infraštruktúry v pomerne krátkom čase zmenili na príjemné stredomorské destinácie. Ak nič inšie, krajiny bývalej Juhoslávie sú dobrým príkladom ako sa dá s trochou vôle úspešne napredovať.