Nad výletom do Atén som rozmýšľala už dlhšie, a nakoľko vždy chcem so všetkého vyťažiť viac, začala som hľadať, kam ďalej by sa za pár korún dalo z Atén letecky dostať. Keď niekto rozprával o ostrove Santorini, kedysi mi to prišlo ako nedosiahnuteľná destinácia pre tých, čo majú pár korún navyše. Keď som potom našla spiatočné letenky z Atén za necelých 30€, moja voľba bola jasná. Santorini je nádherný maličký ostrov sopečného pôvodu, s rôznymi zaujímavými plážami a kykladskou architektúrou, čo by som tam však chcela robiť v decembri? Moja odpoveď je, jednoznačne si užiť to hlavné, prečo tam cestujú kvantá turistov, no bez nich. A to sa nám so sestrou dokonale podarilo.
Ak sa chystáte na Santorini určite si prečítajte tohto malého sprievodcu.
Hľadala som možnosti nejakého ľahkého turistického vyžitia na tomto ostrove. Zaujal ma takmer 3 hodinový trek z mesta Fira do Oia. Keď som si o tom čítala, názory sa široko rozchádzali. Napríklad, aké je to nebezpečné, že to nezvládli ani mladé baby, ktoré majú celkom slušnú kondičku a podobne. Hovorím si, vždy sa budeme môcť otočiť, a absolvovanie tohto treku začínala byť pre mňa akási výzva.
Na Santorini sme prileteli asi o 8 hodine ráno. Počasie sa netvárilo moc vľúdne na akúkoľvek turistickú výpravu. Začínala som mať pochybnosti o tom, ako daný deň strávime a tak som navrhla, že by sme sa mohli ísť najprv pozrieť na ubytovanie, či úplnou náhodou naša izba nie je voľná. Nebola. Domáci práve chystal raňajky, tak nás aspoň milo privítal a ponúkol nám horúci čaj. Jedna vec je mať v decembri na ostrove 10 stupňov a slniečko. Na druhej strane, ak vychytáte 10 stupňov, sychravé počasie a vietor v nárazoch nehorázne krutý, budete si ďakovať za tie pančušky čo máte pod riflami, a nadávať za jesennú bundu, miesto ktorej ste mali mať v decembri bundu zimnú.
Toto sa nedá nespomenúť. Tak veľmi som sa vytešovala, že konečne nemusím so sebou vláčiť ťažký foťák a môžem sa minimalisticky zbaliť. Áno, s radosťou som túto úslužnú prácu nechala pre moju drahú sestru. Vo chvíli, keď chcela cvaknúť prvý záber zistila, že jej foťák nefunguje, a nedá sa ani len zapnúť. Naivne so sebou nemala ani len nabíjačku na baterku, a tak sme celý trip – nie len po Santorini ale aj v Aténach boli bez poriadneho foťáku. Museli sme si vystačiť len s telefónmi a gopro kamerou.
Posilnené čajom, vyrážame z hotela. Poháňané vetrom a pár kvapkami studeného dažďa si hovoríme, že buď dnes, alebo nikdy. Na druhý deň sme odlietali späť do Atén, a riskovať či stihneme absolvovať trek a doraziť na letisko sme nechceli. Pred nami boli tmavé oblaky, z ktorých na niekoľkých miestach lialo. Prudký vietor maľoval na mori zaujímavé obrazce, a tak nám v závetrí pripomínal svoju prítomnosť. Mali sme viac šťastia, ako by sme si mohli želať. Nezmokli sme, prietrže mračien nad morskou hladinou sme pozorovali sopodiaľ a drvivú väčšinu času sme boli v závetrí.
Výzvou sa pre nás stalo aj hľadanie vody. Aby sme boli na niekoľko hodinové šlapanie pripravené, bolo treba najprv zabezpečiť tekutiny. Úmerne k tomu, ako sú v lete preplnené uličky turistami, v zime je drvivá väčšina hotelov zatvorená, a nakoľko sme sa už vzďaľovali akémusi centru mesta Fira, bolo tým pádom aj ťažšie nájsť lokálne potraviny,. Po dobrej pol hodine, kedy sme museli vybočiť z trasy a číhať na každý ľudský pohyb s nákupnými taškami, sme našli maličké potraviny, nakúpili vodu a boli pripravené seriózne vykročiť.
Ak vyrazíte z mesta Fira, celý čas budete mať svoj cieľ pred očami. Polovicu cesty tvoril betónový chodník pomedzi domčeky, schodíky hore – dole a stále sa bolo na čo pozerať. I keď boli hotely pozatvárané, aktívne sa pracovalo na ich údržbe, či výstavbe nových ubytovacích zariadení. Somáriky v lete využívané na vozenie turistov v zime nosili vrecia s materiálom na a zo stavieb. V momente, ako sme opustili betónovú cestu, začali sme nenáročný výstup a neskôr prudký zostup dole cez akúsi suť kamienkov sopečného pôvodu. Nič, čo by sa v obyčajných teniskách nedalo zvládnuť. Pri druhom stúpaní sme miestami strácali závetrie a vietor nám dal jasne najavo, že dnes ešte fúkať neprestal. Keď sme sa opäť zatočili do závetria, vyšlo slniečko a my sme si sadli na kameň a čerpali aspoň tú trošku tepla, čo z neho sálalo. Kúsok od napojenia na betónový chodník, konečne v meste Oia, sme stretli prvý párik turistov, ktorý sa vydal po našich stopách, v opačnom smere.
Popri nízkom počte turistov, a zatvorených hoteloch sme začínali pochybovať, či sa vôbec niekde najeme. Našťastie sme našli otvorenú aspoň jednu tavernu. Neskôr sme objavili ešte pár otvorených kaviarní, reštaurácií a obchodíkov s lokálnymi výrobkami. (Pod pojmom pár naozaj počítaj maximálne na dvoch rukách, aj to je veľa)
Ak vám fotky nestačili, určite si ešte pozrite z treku naše video:
Čo je dobré vedieť pred cestou?
- Cesta je veľmi prehľadne označená, buď smerovníkmi alebo červenými šípkami, a nakoľko prevažná väčšina vedie po útese, nemáte sa kde stratiť.
- Nadobudli sme pocit, že ak začnete kráčať práve z mesta Fira, je to menej do kopca ako opačne, a väčšinu cesty vidíte svoj cieľ.
- Na smerovníku môže byť síce napísané, že cesta trvá 2h 45 min no treba rátať aj s foto zastávkami, ktorých bude určite mnoho, výhľady stoja za to. Dokopy vám teda “vychádzka” môže zabrať kľudne aj päť hodín. Pripravte sa cca na 11 km dlhú túru.
- Na tento trek určite postačia tenisky alebo hocijaká pevná obuv.
- V lete nepodceňujte pitný režim, a čím skôr vyrazíte a vyhnete sa silnému slnku, tým lepšie.
- V zime treba rátať s tým, že po ceste nemusíte stretnúť ani živú dušu, takže teplé oblečenie, dostatok vody a nejakého jedla treba mať určite v batôžku.
- Cestou späť sa pohodlne odvezte autobusom za 1,80 €.
Čerešnička na záver
Toto sa nedá nespomenúť. Tak veľmi som sa vytešovala, že konečne nemusím so sebou vláčiť ťažký foťák a môžem sa minimalisticky zbaliť. Áno, s radosťou som túto úslužnú prácu nechala pre moju drahú sestru. Vo chvíli, keď chcela cvaknúť prvý záber zistila, že jej foťák nefunguje, a nedá sa ani len zapnúť. Okrem toho, že ho musela celý zbytočne vláčiť na pleciach, naivne so sebou nemala ani len nabíjačku na baterku, aby sme vyskúšali, či je chyba tam. A tak sme celý trip – nie len po Santorini ale aj v Aténach boli bez poriadneho foťáku. Museli sme si vystačiť len s telefónmi a gopro kamerou.