Pláže v Normandii

Vďaka práci na riečnej výletnej lodi som sa zúčastnila exkurzie “Deň D”. Počas študentských rokov dejepis nepatril medzi moje najobľúbenejšie predmety. Pamätať si rôzne dátumy, roky, len preto, že som proste musela, nebolo nič pre mňa. Ak vie však niekto pútavo rozprávať, kludne aj 6 hodín o vylodení v Normandii ako naša sprievodkyňa, tak tá história znie hneď zaujímavejšie. Sú miesta, o ktorých si prečítate v sprievodcovi, a následne ich navštívite. Sú miesta, kde sa určite oplatí mať sprievodcu, ktorý dokáže pútavo rozprávať o najmenších detailoch o miestach, na ktorých práve stojíte…

Vylodenie v Normandii 6. júna 1944 nieslo meno Operácia Overlord, a bolo jednou z najväčších vojenských operácií počas 2. svetovej vojny.

Prečo práve pláže v Normandii?

Neboli natoľko okupované ako prístavné mesto Calle, ktoré je najbližšie k Británii. Dlhé biele piesčité pláže zabezpečili jednoduchý prísun zásob.

Z Calle bolo nadohľad do mesta oproti v Anglicku – kde civilisti nosili kaki oblečenie, na zmätenie nepriatľa. Z diaľky to pôsobilo tak, že sa tu nachádza veľký počet vojakov. Okrem toho tu postavili drevené atrapy lietadiel, a gumenné tanky, preto sa práve tu Nemci najviac obávali útoku.

Strategická operácia musela spĺňať podmienky na zaručený úspech:

– spln mesiaca bol jediným svetlom, pomocou ktorého sa v noci orientovali výsadkári,

– príliv v polovici – kvôli pozvolne klesajúcim plážam by museli vojaci v čase odlivu prekonať veľkú vzdialenosť, kým by prešli cez celú pláž. V čase najvyššieho prílivu boli pláže takmer zaliate vodou. Aj teraz na pláži Utah, nájdete drevené koly vo vode, ktoré znázorňujú pokiaľ klesá voda v čase odlivu.

Ďalšie faktory, ktoré sa nemalou mierou podpísali k úspešnej invázii v Normandii:

– Nemecký generál Rommel, ktorý mal na starosti obranu Atlantického valu, 5. júna odcestoval z Normandie do Nemecka na oslavu narodenín svojej ženy, ktoré boli zhodou okolností taktiež 6. júna.

– Adol Hitler si dal večer, 5. júna tabletku na spanie a vydal rozkaz, že nikto ho za žiadnych okolností nesmie vyrušovať. I keď invázia začala v skorých ranných hodinách, Hitler sa o nej dozvedel relatívne neskoro, a jediný rozkaz, ktorý v ten deň vydal, bolo presunutie jednej pancierovej divízie, do tejto oblasti. Nemci boli až do poslednej chvíle presvedčený, že hlavné vylodenie bude v prístave v Calle, a nepripúšťali si, že vylodenie v Normandii môže byť až v takom veľkom rozsahu. Toto sa im stalo osudným a uvedomili si to neskoro, keď už spojenci mali pod kontrolou pláže v Normandii, a mohli si postaviť prístav na bezproblémové zásobovanie svojich jednotiek.

My sme sa na exkurziu vybrali s autobusom plným Američanov. Väčšina z nich prichádza na plavbu po rieke Seine práve kvôli dňu, venovanému vojnovej histórii. S nami cestovala pani, ktorá mala na bunde pripnutú fotografiu jej zosnulého otca. Nemala som silu sa jej spýtať, či sem pricestovala, aby videla miesto, o ktorom jej otec rozprával, alebo či chce vidieť miesto, na ktorom jej otec prišiel o život. Ani v jednom prípade neviem, čo by som jej na to povedala.

Prvá zastávka bola na pláži Utah. Celé mi to tu pripomínalo pláže pri severnom mori, neďaleko Amsterdamu. Vysoké pieskové duny zarastené trávou oddeľujú samotnú pláž od vnútrozemia. Jediný rozdiel, na prvý pohľad bijúci do očí, je natiahnutý ostnatý drôt po ich dĺžke.

Naša zastávka tu netrvala veľmi dlho a presunuli sme sa do Sainte Mere Église.

Sainte Mere Église

Okrem toho, že Sainte Mere Église sa stala prvou oslobodenou obcou vo Francúzsku, počas vylodenia v Normandii, spája sa s ňou príbeh Amerického výsadkára, ktorého meno je John Steele.

V noci z 5teho na 6teho júna 1944 bol zasiahnutý protileteckou paľbou do nohy, nebol schopný kontrolovať svoj padák a pristál na zvonici kostolnej veže v Sainte Mere Église. Dve hodiny sa neúspešne snažil vyprostiť z uviaznutého padáku. Našli ho dvaja nemeckí vojaci, ktorí nechceli pútať pozornosť streľbou a tak ho radšej vzali do zajatia v kostole. O tri dni neskôr zo zajatia utiekol. V obci Sainte Mere Église sa dlho hovoril príbeh o výsadkarovi menom John Steele, no objavili sa aj ľudia, ktorý príbehu neverili. Niekoľko rokov po vojne miesto svojho niekdajšieho pôsobenia navštívil aj nemecký vojak, ktorý potvrdil, že príbeh je skutočný. Bol to jeden z dvoch vojakov, ktorý našiel Johna Steela vysieť na kostolnej veži.

Ak sa chystáte na výlet do Normandie, majte na pamäti, že pláže sa nachádzajú na severe krajiny, a počasie je tu veľmi vrtkavé. Často tu prší, je tu omnoho zimšie ako u nás, a fúka silný vietor. My sme vychytali deň, keď bolo úplne bezvetrie, sem tam oblak ale na porovnanie na Slovensku chodili ludia v krátkych rukávoch a ja som mala na sebe tri vrstvy.

Invázia v Normandii bola pôvodne naplánovaná na 5. júna, no kvôli silnému dažďu, vetru a vysokým vlnám ju museli o deň odložiť. Silný vietor spôsobil problém aj výsadkárom, ktorých odvialo ďalej, než boli pôvodné plány, a trvalo im niekoľko dní, kým sa pripojili k ostatným. Mnohým sa stali osudné močiare, z ktorých sa už bohužiaľ nedostali…

Airborn Museum

Múzeum sa nachádza na námestí, oproti kostolu kde uviazol John Steele. Nájdete tu unikátnu výstavu, s lietadlami, figurínami, či krátke filmy znázorňujúce dianie v Normandii. Najväčším zážitkom je však miestnoť, kde v tme okolo vás sledujete množstvo výsadkárov na padákoch, v pozadí vidíte svetelné záblesky a počujete výbuchy bômb. Stále slabý odvar toho, ako to muselo vyzerať v skutočnosti. Malé deti sa tu však so strachom túlili k svojim rodičom.

Aj my sme sa nachvíľu zastavili na otvorenom priestranstve, kde sme pozerali do diaľky a videli len zelené polia, ktorých pomyselnú hranicu tvorili husté kroviny. Opis znel asi takto nejako: “dopadli sme uprostred poľa a začali sme bežať, keď sme sa ocitli v kríkoch a prešli cez ne, nachádzalo sa za nimi ďaľšie pole, bežali sme cez pole a takto sa to opakovalo niekoľko krát…” Museli prekonať niekoľko desiatok kilometrov, bez modernej technológie ako máme dnes, žiadne navigácie, či mobilné telefóny. Na orientáciu v cudzom teréne používali len kompas.

Pointe du Hoc

Počas II. Svetovej vojny bol Pointe du Hoc najvyšším miestom, medzi plážou Utah na západe a Omaha na východe. Tažko si predstaviť ako sa niekto pokúša vyliezť z rozbúreného mora cez tento útes smerom hore, no špeciálne vycvičenému tímu “rangerov” sa to, síce s oneskorením voči pôvodnému plánu, nakoniec podarilo.

V súčastnosti sa tu nachádza pamätník a múzeum. Pôvodné opevnenia a krátery po bombách stále pripomíjajú, čo sa tu kedysi odohrávalo. Niektoré bunkre sú sprístupnené, a návštevníci sa môžu prechádzať po spleti podzemných chodieb a miestností.

Americký cintorín

Videli ste film Zachráňte vojaka Ryana? Film začína vylodením na plážach v Normandii a končí práve na Americkom cintoríne v Normandii. Na cintoríne nájdete 9 385 hrobov amerických vojakov, z ktorých väčšina stratila život počas vylodenia na plážach v Normandii. Cintorín nie je symbolický a naozaj sa tu nachádzajú spálené pozostatky.

Pamätník na cintoríne pozostáva z dvoch poloblúkov, na ktorách sa nachádzajú obrovské mapy, ktoré znázorňujú vojenské operácie. V strede sa nachádza bronzová socha “Duch americkej mládeže vychádzajúci z vĺn”. Oproti sa nachádza reflektujúce jazero, ktorého odraz nám má pripomínať časy, ktoré nechceme aby sa opakovali.

Omaha beach

Poslednou zastávkou nášho celodenného výletu bola Omaha beach. Aby sme to mali málo dojemné naša sprievodkyňa nám povedala, ako tu raz stála s jedným veteránom, ktorý sa na pláži rozplakal a na jej otázku prečo plače jej odpovedal: “keď vidím deti ako sa tu hrajú, ako bežia po pláži, ako majú úsmev na tvari, že sú tu ľudia a sú šťastí, teraz vidím, za čo sme tu pred rokmi bojovali.”

Aby toho nebolo málo pred pamätníkom na nás čakal muzikant s trúbkou v ruke. Keď spustil americkú hymnu a všetci naši hostia začali hrdo spievať s rukov na srdci, uistila som sa, že slnečné okuliare dostatočne zakrývajú moje oči. Po celom dni, kde vo vašej tesnej blízkosti stoja ľudia, ktorých príbuzní tu slúžili počas vojny, a počúvate ich príbehy, chodíte po tých miestach….nuž zrazu bolo okolo slzavé údolie.

Moja 97 ročná babka mi stále opakuje : “vy si ani neviete predstaviť aké to bolo, aké to bolo mať potraviny na prídel, mať len jedny pančuchy, … teraz máte všetko…”

A má pravdu.

Pikoška na záver

Viete ako vzniklo, dnes častou používané OuKej? Počas druhej svetovej vojny, keď počítali mŕtvych, používali výraz “zero killed” 0. K.  Číslica nula má v angličtine dvojtvar a môžete použiť zero alebo ou. V skratke to vlastne znamená OuKej, alebo nula mŕtvych.

 

Možno by ste si mohli spraviť menší roadtrip po Francúzsku a spojiť Normandiu s návštevou Paríža? Hm…?

Pošli ďalej
  • 6
    Shares
  • 6
    Shares

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *