More a útesy
Tretí deň sme sa zobudili do pochmúrneho rána a bol to tiež čas opustiť zázemie Fosshotela a ľadovcovej lagúny a pomaly sa začať vracať späť smerom ku Keflavíku.
Keďže sme sa vracali po tej istej trase a väčšinu miest, ktoré sme mali pôvodne rozplánované na celý trip sme útokom brali už prvý deň, začali sme ráno veľmi pozvolna s vidinou kľudného oddychového dňa. Haha.
Prečítajte si tiež prvú časť cestopisu zameranú na vodopády a ľadovce s podrobnou mapkou miest, ktoré na juhu musíte vidieť.
Ráno bolo tiché a sychravé a to si úplne žiadalo výlet to ešte väčšej pustatiny, ktorú nám poskytla planina medzi odpočívadlom a kopcom Haalda. Naprieč omachurinkovaným lávovým poľom až k úpätiu zasnežených vrcholkov to bolo necelých dvadsať minút plných introspekcie len za zvukov zdvíhajúceho sa vetra a občasných kvapiek odrážajúcich sa od goratexu.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-nTf10wfhcq8/WyqgOgs7xoI/AAAAAAAAi7I/o0ayCDJcdNsSNl5WoLou7CaoS_IY-dSEACCoYBhgL/s144-o/IMG_0787.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6569239177630303874″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_0787.jpg” image_size=”1500×1000″ ]
Zvyčajne mi vadí, keď sa len tak bezcieľne motáme po lesoch, bez zreteľnej vidiny nejakého zakončenia. Tu mi ani raz nevadilo, že sme šli mŕtvou krajinou na konci ktorej nás nič nečakalo, aby sme sa tesne pod kopcom otočili bez nejakého výrazného pocitu uspokojenia. Ale buďme úprimní – mŕtva vulkanická krajina žijúca svojim vlastným špecifickým životom má niečo do seba na rozdiel od mŕtvej človekom vysadenej skutočne mŕtvej smrekovej monokultúry v polohách, kde by sa prirodzene ani nevyskytovala.
Výhoda toho ísť na Island bez cestovky a vlastne aj kamkoľvek inam je tá, že si program zložíte presne podľa seba tak ako vám bude vyhovovať. A tento deň bol vlastne z veľkej časti freestyle. Pôvodne sme chceli ísť doobeda k “tajnému” bazénu v horách, do ktorého sme sa zamilovali už pred pol rokom, keď sme videli film Bokeh, ale nakoniec sme zistili, že v ňom je len vlažná a nie termálna voda, tak sme ho vypustili. Na dnešný deň tak ostal len známy vrak lietadla na pláži a “útesy s oblúkom” ako som si zapísala.
Zdalo sa, že počasie nám snáď prvý krát nebude priať. Chvíľami pršalo, chvíľami padali krúpy a tie neskôr striedal sneh. Míňali sme nekonečné lávové polia zarastené machom a M. z ničoho nič strhol volant smerom k moru. Nie, nič tam nebolo, len pár mini jaskyniek a vtáky schovávajúce sa pred vetrom v machových priehlbinách.
Pár minút odtiaľ pri ceste parkovalo kopec áut, čo bolo zvyčajne znamenie, že sa zastaviť oplatí i nám, tak sme sa pridali k hlúčiku, ktorý si fotil kaskády s veľahovoriacim názvom Foss.
Na Islande veľmi rýchlo pochytíte ten vzorec – Foss, Fell, Jökull, Vík. Ako nám už sprievodkyňa na obojživelníku hovorila, Islanďania nie sú veľmi kreatívni, takže každý vodopád sa volá doslova vodopád a každý ľadovec zase ľadovec. A ako vrchol kreativity majú zvyčajne prívlastok ako studený, vysoký alebo biely.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-s-iyWrhF3hM/WyqgOnUsbbI/AAAAAAAAi7I/AtAmuW10ZGg6eOcs6HcaqXZcQhoNyX-pwCCoYBhgL/s144-o/IMG_0810.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6569239179407682994″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_0810.jpg” image_size=”1500×1000″ ]Proste Foss.
Stjórnarfoss bol ďalší vodopád, ku ktorému od cesty nabádala značka. Kúsok pred ním som si všimla fotku ľudí sústredených okolo ničoho a spomenula som si na bazaltový útvar v zemi, ktorý som predtým videla na internete. Tak sme sa zastavili najskôr tam a vskutku, bazaltové mnohouholníky Kirkjugólf vytvárali na zemi nezvyčajnú mozaiku, sem-tam prerušenú jazierkami dažďovej vody. K celej oblasti sa viazal príbeh o pôvodných obyvateľoch a príchodzích kresťanoch, ktorého detaily som ale zabudla, takže sem proste budete musieť prísť a prečítať si podrobnosti na informačných tabuliach sami 🙂
No a Stjórnarfoss, tristošesdesiatypiaty vodopád našej cesty bol nie iný ako ostatné. No na rozdiel od väčšiny bol dostatočne vzdialený od cesty a hlavných atrakcií a tak sme tu okrem jedného kemperského páriku nikoho nestretli. Inak je tu veľmi pekný a tichý camp, takže ak by ste hľadali príjemné miesto na prespatie, možem odporučiť.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-4Zp-D5vdERk/WuzJ0hBehYI/AAAAAAAAhIA/GMdGXqjJ9qckUqj2KWQUUoaos551ER0vgCCoYBhgL/s144-o/IMG_5199.HEIC” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6578375913464043185?authkey=MLbFtCLLgT8#6551833461972174210″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_5199.HEIC” image_size=”3088×2320″ ]Fúkalo. A pršalo. A bola zima. Ale o päť minút už svietilo slnko.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-_-IKYWbdayc/WyqgOn_ocyI/AAAAAAAAi7I/COP1Sv1N9DkeU5dR7PKSVFQ76g1MUMMDgCCoYBhgL/s144-o/IMG_0829.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6569239179587777314″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_0829.jpg” image_size=”1500×1000″ ]Trololo. Slnko si vychádzalo ako sa mu chcelo. Kľudne aj chvíľu po krupobití. Toto je napríklad vodopád Stjórnarfoss vzdialený pár sto metrov od Kirkjugólfu odfoteného vyššie s rozdielom piatich minút.
Laufskálavarða je lávový hrebeň obkolesený množstvom kamenných mohyliek. Tie tu priebežne navršovali tí, ktorí cez vyprahnutú krajinu prechádzali po prvý krát. Vytvorenie týchto kamenných mužíkov malo cestovateľom priniesť štastie na ich potulkách. V okolí parkoviska už síce príliš veľa voľne pohodených kameňov neostalo, ale aspoň pár menších sme našli, aby sme rovnako ako mnohí pred nami i my pridali aspoň jeden kúsok pre šťastie.
Za ďalším zbesilým názvom Hjörleifshöfði Cave sme odbočili k útesu, ktoý sme pozorovali už nejaký čas z diaľky. Viedla k nemu cestička po okraji temnej pieskovej pláže. Na konci nás mala čakať veľká jaskyňa, no my sme sa zastavili kúsok pred ňou, vedľa široko-ďaleko jediného, opusteného, auta. Od neho viedol na vrch útesu chodníček.
Prvýkrát sme okúsili onen islandský vietor vyrvávajúci dokonca i dvere automobilov. Tie mi síce neurvalo, ale znovu sa blížiaca ďalšia búrka nás nateraz presvedčila vrátiť sa späť do auta a neštverať sa bližšie k oblakom.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-_-qb08-7ans/WyqgOr1Av6I/AAAAAAAAi7E/mN8l5GnoNeQw2MKZut4M6cl5x0QRNOE5gCCoYBhgL/s144-o/IMG_0909.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6569239180616974242″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_0909.jpg” image_size=”1500×1000″ ]
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-20EpfYLYwJI/WyqgOpmmZ7I/AAAAAAAAi7E/SatOHkd5LpUlH3wwQlJBEcwXoIEVKl69ACCoYBhgL/s144-o/IMG_0898.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6569239180019656626″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_0898.jpg” image_size=”1500×1000″ ]
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-KKr1VXPmsBE/WyqgOlpTIII/AAAAAAAAi7E/d9TkWA2rUVUTAM7fT9h24gMvIve6UQKegCCoYBhgL/s144-o/IMG_0886.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6569239178957234306″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_0886.jpg” image_size=”1500×1000″ ]
Už v začínajúcej snehovej metelici sme dorazili k masívnemu otvoru v skale priamo na brehu mora. Dnu nič-moc nebolo, tak sme aspoň prečkali, kým búrka ustane a my sa konečne vydáme tam, kam sme pôvodne chceli ísť — k vraku lietadla.
Neprešlo ani desať minút a slnko sa už opäť predieralo spoza oblakov. Brali sme to tou istou cestou po okraji pláže a neprešli sme ani pár metrov, keď sa pred nami zjavilo malé auto a baba zbesilo na nás už zdiaľky kývajúca. Zapadli v piesku.
Partička Talianov stála presne v tom istom mieste, kde som si len pred chvíľkou hovorila, že to vezmem kúsok mimo cesty, pretože zem vyzerala mäkká a sypkejšia než naokolo. A že ženy sú nahovno šoférky. Ok, pravda, žena za volantom v druhom aute štatistiku zase dorovnala.
Z auta povyskakovali dve Talianky a jeden Talian z Florencie – baby úplne v prdeli, chalan len typicky taliansky behal dokolečka a rozhadzoval rukami. Úplne som sa s nimi stotožnila a škodoradostne sa tešila, že to pre zmenu nie sme my.
Myslela som, že využijem našu štvorkolku a elitne ich vytiahneme, ale nemali sme ani ťažné, ani lano, ani nič, tak sme sa museli len poobzerať naokolo a vyzbierať nejaké drevené laty.
A hrabali sme. Skúšali sme tlačiť. Skúšali sme podkladať laty pod koleso. Z pneumatiky sa už začínalo dymiť, tak sme hrabali ďalej.
A nakoniec, keď už situácia začínala byť bezradná, sa auto pohlo a zo svojho malého zákopu nejakým zázrakom vyšlo. Toľko úprimnej radosti na jednom mieste som už dlho nevidela.
Vrátili sme sa k prvému odstavisku na úpätí veľkého útesu a vo vetre si to šľapali nahor. Hore sme boli za pár krátkych minút – vietor intenzívne fúkal do chrbta a príjemne nás vytláčal.
Tu na Islande sa všetko zdá neuveriteľne vzdialené. Okrem výšok. Stačí vám pár minút, aby ste mali nádherný výhľad z výšky na nekonečnú krajinu. Za niekoľko krátkych okamihov sa ani neviete ako vyšvihnete nad vodopád a ocitnete v inej krajine. Možno preto, že všetko sa v podstate začína na úrovni mora. A tak výšky vyznievajú väčšie než v skutočnosti sú.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-HVyyx5IXBSw/W0i4A2hifVI/AAAAAAAAkRU/rl1Yac3lbW8-B_8i9TNnZcExEdgPAdtxwCCoYBhgL/s144-o/IMG_0953.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6577709580550307154″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_0953.jpg” image_size=”4882×3255″]Tie nekonečné panorámy plné farbieb a neprítomnosť ďalších ľudí nikdy neomrzia.
S vyhrabávaním auta sme nepočítali a hotel sme mali po ceste k pláži s vrakom lietadla, tak sme sa tam zastavili zhodiť si veci a aspoň minimálne si oddýchnuť. Dobrá voľba, lebo tento deň bol pre nás nakoniec asi tým najdlhším.
Planewreck beach bola asi tá najkomerčnejšia atrakcia celého nášho výletu po Islande. Parkovalo tu suverénne najviac áut, dodávok a obytných vozidiel a po dlhom chodníku sa ku pláži vliekli desiatky zombie ľudí idúcich za svojim jedinečným záberom. A my samozrejme medzi nimi.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-fkADeLVgiqo/W0i4A2Iw1tI/AAAAAAAAkRU/OFZaNjMaPVcWDdQ9DSqBeX2MDFuitbLlQCCoYBhgL/s144-o/IMG_0966.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6577709580446389970″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_0966.jpg” image_size=”4898×3265″ ]Pol hodina za nami, pol hodina pred nami a stále ten istý pohľad do pustatiny. Nope.
Chodník bol vskutku dlhý. A rovnako i pláž, po ktorej sa bez jedinej zmeny smeru tiahol. Po dvadsiatich minútach nás zastavil nejaký típek s tým, že to za nič nestojí, že tam nič moc neni a na otázku “koľko ešte” odpovedal “30 minút”. Wtf. Pláž predsa nemôže mať na šírku takmer hodinu chôdze. Po ďalších piatich minútach v extrémne silnom vetre len s vlastnými myšlienkami a tlaku na kapucni zakrývajúcej hlavu sme to nakoniec potupne otočili. Napriek stále vysoko stojacemu slnku už bol večer a predstava ďalšej monotónnej hodiny v monotónnej krajine prebíjajúc sa naprieč poryvmi prímorského vetra nás presvedčila o tom, že by sme mali preusporiadať svoje ďalšie priority v ten deň.
Dnes sme ešte nevideli žiaden ľadovec. A Sólheimajökull je len desať minút od pláže s vrakom lietadla. Miestami to vyzeralo, že si M. splní svoj sen a konečne sa aspoň jedného ľadovca dotkne. Bohužiaľ, tentokrát síce masy ľadu neoddeľovalo od zvyšku krajiny obrovské jazero, ale pre zmenu pohyblivý piesok a napriek všetkému táto tabuľa ho nakoniec od pokúšania štastia pár metrov pred cieľom odradila.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-eGR9nqpEB7E/W0i4A6QJjzI/AAAAAAAAkRU/vzYoYUsaFGsouo6aKDthNltty3Qbq1LPwCCoYBhgL/s144-o/IMG_0989.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6577709581551111986″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_0989.jpg” image_size=”4898×3266″ ]Nestabilný ľadovec, pohyblivý piesok… To znie ako začiatok rýchleho dobrodružstva.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-yM0mw1oGc8g/W0i4AyzYoWI/AAAAAAAAkRU/8-i1z6jEqr4_Fs2twI7QUUCJzY-LROzvQCCoYBhgL/s144-o/IMG_0992.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6577709579551416674″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_0992.jpg” image_size=”4898×3265″ ]
Rána a večery v takmer každej lokalite, ktorú sme navštívili boli tak komorne magické. Minimum až žiadni ľudia, zvláštna hra svetiel slnka, ktoré obzvlášť navečer vytváralo nekonečne dlhé tiene v teplej oranžovo zaliatej krajine, absolútne ticho.
Vo veľmi podobnom duchu sa to nieslo i na útesoch Dyrhólaey. Celé to bolo umocnené dramatickými tmavošedými oblakmi a rozzúreným morom, ktoré sa neúnavne znovu a znovu agresívne rozbíjalo o skalné steny pod nami.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-iuly1ynG6m8/W0i4AyW1mYI/AAAAAAAAkRQ/zhTE4dfweC8sO5xZ1pIVFvWQKVmWcjCeQCCoYBhgL/s144-o/IMG_1057.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6577709579431680386″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_1057.jpg” image_size=”4898×3265″ ] [peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-b-ktgK6woFI/W0i4A8FK1KI/AAAAAAAAkRQ/g50zdmIXHqMtOuwFgg7YKT8FoddmEm1HQCCoYBhgL/s144-o/IMG_1051.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6577709582041928866″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_1051.jpg” image_size=”4898×3266″ ] [peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-2Fs8E5ym1Sc/W0i4A9NRekI/AAAAAAAAkRQ/9ctVmtnNv1Uz0ZpZVeccYamU1hCPc5q7gCCoYBhgL/s144-o/IMG_1008.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6577709582344354370″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_1008.jpg” image_size=”4973×3315″ ]
Najkrajšie miesto týchto piatich dní. A nie preto, že mi to tak veľmi pripomínalo Anglicko. Kvôli atmosfére. Kvôli vyššie uvedenému. Kvôli zabijackým vlnám, ktoré vás mohli pri troche nepozornosti zmiasť do mora. Kvôli dvom hrozivým prstom Reynisdrangar týčiacim sa z mora v diaľke pri Víku, nad ktorými práve visel búrkový oblak ako v nejakom horore. Kvôli nespútanosti a ľahostajnej, nežiadanej, nadradenosti voči čomukoľvek živému.
Presne táto surovosť.
Osem hodín preč a mne sa chcelo zomrieť. Ale ževraj telo potrebuje jesť. M. našiel vo Víku údajne najlepšiu reštauráciu (zrejme asi aj jedinú), a asi na tom niečo bolo, pretože sa čakalo už v chodbe tesne za dverami. Pridali sme sa do poradovníka a s colou čakali na náš okamih. Ten nakoniec prišiel skôr, keď sa čašníčka pýtala ktorej dvojici nevadí zdieľat stôl s inou dvojicou, keďže mali len stôl pre štyroch, no a zjavne to nevadilo len nám a americkému páriku Philiphovi a meno druhého típka si nepamätám. Našťastie boli asi tak komunikatívni ako my, takže sme si síce vymenili počas večera nejaké informácie a tipy z ciest, ale bez trápnych rozpakov sme si rovnako paralelne viedli individuálne diskusie alebo(už aj z únavy) chvíľky mlčania.
Sme na Islande, kde najrozšírenejšou komodiou, ktorá sa spracováva na všakovaké spôsoby je ovca, takže lamb steak bol proste mandatory. Pre rozmanitosť na stole sme si objednali druhé jedlo pizzu. Stejk bol perfektný a skôr než na aromatické mäso v indickej reštaurácii sa chuťou ponášal na hovädzí stejk, na ktoré sme zvyknutí. Pizza pre zmenu nechutila ako špongia, ktorou zajedáte nočný meeting s Američanmi a brusnice ako “doplnok” bolo vôbec zaujímavé spestrenie chabého životného štýlu IT človeka.
Ešteže som si nepamätala kurz, lebo by sa mi zreničky pri platení účtu pretočili hneď na mieste, ale dodatočne musím zhodnotiť, že každá jedna česká i islandská koruna za to stála. A spoznávanie sveta je aj o spoznávaní miestnej gastronómie.
Takže, keď si odmyslíte čakacie doby (hoci sa vždy môžete utešovať, že napríklad v Amerike je toto normálny štandard) a účet, jedlo bolo absolútne famózne a Restaurant Sudur Vik by som kľudne navštívila znovu.
Ak máte nižší budget, tak určite zájdite do Krónana alebo Bonusu. Tieto supermarketíky sú v každom “meste” a ceny nie sú až také strašidelné. My sme tých pár dní strašne fičali na “pizziakoch” z Krónana, čo boli malé závitky s chuťou pizze, niečo ako Fornetti. Určite ale tiež skúste tradičný islandský jogurt Skyr, proteínami nabité sušené ryby alebo ovčiu salámu.
Tento deň sme napriek celkovej rozbitosti boli dosť hyperaktívni, takže namiesto na hotelovú izbu naše kroky za svitu o desiatej ešte stále zapadajúceho slnka viedli do hotelového bazénika nad geotermálnym prameňom na dvore, a potom už sme fakt mohli padnúť za vlasť.
Krajina ohňa
Deň priblíženia sa k letisku a zároveň posledný deň výletovania po Islande. A hoci sme dnešný deň mali vyhradený primárne pre Modrú lagúnu, plán nám prekazilo asi tisíc ďalších miest, ktoré sme obchádzali a nemohli sme ich proste za sebou zanechať nevidené.
V prvom rade sme sa chceli ale vrátiť späť na Black beach, nad ktorou sme ukončili predchádzajúci deň a pozrieť si ju z druhej strany, od bazaltovej jaskyne Reynisfjara. Už tesne po parkovaní nás tabule opäť upozorňovali na sneaker killer waves, ktoré už do vody zmietli nejedného zvedavca, čoho dôkazom bola rovno i ilustračná fotka zachytávajúca človeka márne zápasiaceho s vlnami. Lebo taká názorná ukážka je vždy lepšia.
Ráno bolo síce pomerne pokojné, no voda vysoko, takže nás to ani veľmi neťahalo za roh, kde vlny sú zjavne najzákernejšie (stačí si pozrieť Youtube). Plus hrozivé prsty Reynisdrangar, teraz už v bezprostrednej blízkosti, vyliezali z mora ako bájne obludy a rešpekt vzbudzovali i namiesto vĺn samotných.
Vskutku, tento kúsok Islandu ostane bezpochyby mojím najobľúbenejším.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-XFJUXqjrUr4/W0i4A6ks8gI/AAAAAAAAkRM/11YJRMuTA8EC_DwNgmVUls5Pn9JJGP83ACCoYBhgL/s144-o/IMG_1077.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6577709581637317122″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_1077.jpg” image_size=”4899×3266″ ] [peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-T4I4263aM1k/W0i4A2X0KHI/AAAAAAAAkRM/sTXJ6bbW6TIS5iEshEN2G_MFQ7U2nwgowCCoYBhgL/s144-o/IMG_1071.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6577709580509522034″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_1071.jpg” image_size=”4898×3265″ ] [peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-OMU3yKGRDMQ/W0i4A_sxF5I/AAAAAAAAkRM/EBUZ9rqJxmYADdtdkLObaiblzA7V-CkfgCCoYBhgL/s144-o/IMG_1066.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6577709583013320594″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_1066.jpg” image_size=”4898×3265″ ]
K Modrej lagúne sme to vzali naprieč vnútrozemím cez územie gejzírov. Ešte pred samotným gejzírom všetkých gejzírov sme sa zastavili nad vodopádmi Faxi, ktoré sa už ale sotva mohli merať s tým čo sme videli v predchádzajúce dni.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-yHxCzhnqL_w/W0i4A8WnEwI/AAAAAAAAkRM/y07uKqJNQ7MsnZsjec7eXrQwmQ1JQMNQQCCoYBhgL/s144-o/IMG_1087.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6577709582115083010″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_1087.jpg” image_size=”4898×3265″ ]
Geysir, ktorý dal meno všetkým ďalším gejzírom, no sám už vodu dávno nechŕli bol skutočným turistickým strediskom. Byť blízko Reykjavíku a teda blízko civilizácie znamenalo predierať sa najprv obrovským parkoviskom plným áut a autobusov a neskôr i pomedzi davy ľudí čakajúce na to jediné: kedy aktívny Stokkur vystrelí masu vody, aby sa na ďalších minút opäť zahalil do unikajúcej pary. V celej lokalite bolo cítiť vajcovku a niekoľko zoskupených gejzírov zahaľovalo miesto do pravekého oparu.
Stokkur chrlí vodu raz za 5-8 minút, niekedy aj dvakrát po sebe, no hoci už po druhý krát viete, na čo presne čakáte, ešte vždy sa prichytíte ako spoločne s davom skríknete “váu”.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-ZNs5PEzs6aM/W0i4Az6epgI/AAAAAAAAkRM/w2gK5FSADQwf4wKgvw7-Ws4GHHbmmzYMgCCoYBhgL/s144-o/IMG_1092.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6577709579849606658″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_1092.jpg” image_size=”4840×3227″ ] [peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-gO7vGxfAU9o/W0i4A4U0n8I/AAAAAAAAkRM/9CAQ7fZZem8VrvuDv1MldD-DZuUTsnkegCCoYBhgL/s144-o/IMG_1099.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6554291590268142337?locked=true#6577709581033840578″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_1099.jpg” image_size=”4898×3265″ ] Pripraviť, načasovať…. a potom zistíte, že gejzír je príliš vysoký 🙂
Neďaleký Gullfoss by bola škoda minúť a pre nás to bola zároveň rozlúčka s nespočetným množstvom islandnských vodopádov. No a Gullfoss ako ten najmasívnejší z nich bol skvelá bodka. Krajina bola jemne pocukrovaná snehom a v nerozhodnom počasí sme sa naposledy zmočili v dúhovom opare vodného kolosu. Podobne ako Gejzír i tu sa to hemžilo turistami, ale nebolo to nič čo by sa nedalo zvládnuť.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-0D5dEI0auGM/Wu4SF6itqbI/AAAAAAAAhO0/2PkkgmWNclsGwW37BMKA1WjWfk2wG29AwCCoYBhgL/s144-o/IMG_5358.HEIC” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6578375913464043185?authkey=MLbFtCLLgT8#6552194400694151602″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_5358.HEIC” image_size=”4032×3024″ ]
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-a3ulGMbU5p4/Wu4SGjkbiOI/AAAAAAAAhO0/c6YFvPTm5R4KcOrzemWWhrMGxGk9A21yQCCoYBhgL/s144-o/IMG_5363.HEIC” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6578375913464043185?authkey=MLbFtCLLgT8#6552194411707205858″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_5363.HEIC” image_size=”4032×3024″ ]
Takže teraz už fakt Modrá lagúna. Ibaže by….
Časovo nám príchod na piatu do Modrej lagúny cca vychádzal s nejakou rezervou, a už si ani nepamätám, či to bol ten dôvod prečo sme zvolili dlhšiu cestu. Ale asi preto, že sme sa nechceli zase vracať tou istou cestou ktorou sme prišli.
Počas celého pobytu tu som sa vyhýbala islandským koníkom, hoci v hĺbke duše som túžila po blízkom stretnutí tretieho druhu a tak keď už sme po x-tý krát míňali stádo koní a okolo nich zhromaždený hlúčik okoloidúcich, zastavili sme sa pre zmenu aj my. Koníky si to zjavne užívali, pretože aj keď mali k dispozícii asi milión kilometrov štvorcových vulkanickej planiny, väčšina z nich sa proste motala v okolí nadšených ľudí, nechala sa hladkať a bez problémov pózovala do objektívov fotoaparátov a mobilných telefónov.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-NTgXEIj06uE/Wu4khv6CvcI/AAAAAAAAhmQ/OtVLLCggYosGZrhOlxQAWvrRCdjDcREIACCoYBhgL/s144-o/IMG_1866.HEIC” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6578375913464043185?authkey=MLbFtCLLgT8#6552214670084849090″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_1866.HEIC” image_size=”4032×3024″ ]
Teraz sme už naozaj mierili do Modrej lagúny. A hoci sme vychádzkovým tempom prechádzali prírodný park Þingvellir, počasie nebolo nič moc a park samotný by bol tak na dva dni, takže sme sa kochali len z auta. A dokonca sme prešli aj ponad zlom, kde sa oddeľuje európska tektonická doska od tej americkej. Takže môj život bol konečne kompletný.
Do Blue Lagoon sme sa rezervovali dva dni vopred na piatu, no prišli sme aj tak o dosť skôr. Vstupy ale v skutočnosti nie sú úplne časovo ohraničené, skôr to je asi o tom nejakým spôsobom korigovať počet návštevníkov v určitom časovom úseku. Takže nás hneď pustili dnu.
Celý komplex je nádherne zakomponovaný do lávového poľa a z diaľky sa lagúna oznamuje viacmenej len kúdoľom pary. Ešte pred vstupom do areálu obídete jazierko rádioaktívnej modrej farby, ktorá až neprirodzene kontrastuje s okolitými čiernymi kameňmi.
Pri vstupe dostanete čip na skrinku a uterák. Skrinka obsahovala pomerne náročný IQ test, ktorého zámer nechápem dodnes – a neskôr máte v rámci (základného) vstupného nárok aj na silicovú masku (a nielen jednu, pokiaľ vám nerozleptá tvár :)) a jeden nápoj vo vodnom bare podľa vlastného výberu.
Napriek množstvu ľudí to tu nebolo nejak preplnené; vodná plocha je obrovská, takže ľudia sa tu tak nejak rozptýlia.
Vzali sme si teda drink, napatlali si na tváre masku a šli preskúmavať okolie. Okrem rádioaktívnej teplej vody a schovaných zákutí je tu i niekoľko parných a suchých sáun, k dispozícii sú za príplatok i masáže, ale predovšetkým je to tu o tom oddýchnuť si a nič neriešiť. Už na vás nevyskakujú tabuľe a nelapáte po dychu pretože zase máte otvorené ústa z pohľadu na epický vodopád, len si to užiť. A aj pre toto odporúčam nechať si Blue Lagoon až na posledný deň – ako bodku za celým výletom a možnosť na záver si príjemne oddýchnuť.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-tqroZQd-vaE/W091XldsdMI/AAAAAAAAkbM/bI24pgi3gjA5sdf1Xcqbczb4jVBCs1B-wCCoYBhgL/s144-o/blue_lagoon_iceland.jpg” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6579606627599146497#6579606628665685186″ caption=”DCIM\100GOPRO\GOPR5779.” type=”image” alt=”blue_lagoon_iceland.jpg” image_size=”1500×1076″ ]Modrú lagúnu, pokiaľ možno, si nechajte na záver tripu – nie je nič lepšie ako sa po dňoch na nohách zrelaxovať v horúcej vode.
Vstup do modrej lagúny je síce pomerne drahý, a vlastne je to len fancy nádrž s horúcou vodou, ale je to proste jedno z tých miest, ktoré pri návšteve Islandu nesmiete vynechať.
A ešte jedna vec: silica vo vode a prípadne v hrubej vrstve na vašej tvári je voskovkové peklo – na tele ju budete sítiť ešte zotri dni a ak máte dlhé vlasy a nedoprajete im pri záverečnom sprchovaní kondicionérovú kúru (sú v sprchách), tak rátajte s dredami 🙂
Ale nie, tak hrozné to síce nie je, ale ten kondicionér fakt nevynechávajte (hovorím z vlastnej skúsenosti) 🙂
Posledné ubytko sme mali na okraji Keflavíku tri kilometre od letiska v domčeku na útese nad prístavom a hoci vonku fúkal snáď najsilnejší vietor za celé toto obdobie a boli sme príjemne rozbití po wellnesse, aj tak nás to ešte raz, naposledy, ťahalo von. Pri prístave bola chalupa, vo vnútri ktorej bol obrovský obor 🙂 Proste Island.
[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-15c-8oRL8V4/Wu4R4gLCXvI/AAAAAAAAhO0/udYnJ–Al4kao1OYIj-L4u0GzpIVS2tYQCCoYBhgL/s144-o/IMG_5394.HEIC” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6578375913464043185?authkey=MLbFtCLLgT8#6552194170277224178″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_5394.HEIC” image_size=”4032×3024″ ]
Na útese okrem duniaceho vetra bolo komorné ticho a ja by som si kľudne vedela predstaviť ostať žiť v susednom domčeku s malým pozemkom a tlmeným svetlom vychádzajúcim zvnútra. Ešte som sa snažila zahliadnuť na horizonte nejaké veľryby, ale to by som už chcela asi veľa.
Na streche hotelíka bol bazén a prázdno, tak sme sa ešte na hoďku naložili a potom s pocitom, že sme zo štyroch dní na Islande nemohli dostať viac, zaspali a ráno odleteli späť do Brna.
Tichý a pokojný pochmúrny večer presne vystihoval to ako som si Island zapamätala. Ako miesto na konci a zároveň na začiatku sveta. Ako ochutnávku toho, ako by svet vyzeral bez ľudí (spoiler alert: dokonalo). Ako miesto, kam sa rozhodne ešte vrátim.
A určite si pozrite film Bokeh, ten to zachytil možno ešte lepšie ako môj popis.
~
Napokon sme teda okrem našej plánovanej trasy s prehľadom odškrtli aj časť známeho Golden Circle a všetko bez pocitu nejakého ponáhľania sa. Ale musím povedať, že nabudenosť z nádhernej krajiny a dlhé dni tomu jednoznačne pomohli a za normálnych okolností, by sme sa možno nedopracovali ani k ľadovcu Jökulsárlón.
Američania, s ktorými sme večerali to zhrnuli asi najlepšie: Island je nové Thajsko a je len otázkou, kedy sa začne pod nápormi turistov meniť aj krajina. Tak vyrazte čo najskôr, inak sa môže stať, že premeškáte čas, kedy je Island ešte pomerne nedotknutým kúskom sveta, kde na dlhých úsekoch nestretnete jediného človeka a kde sila prírody vo veľkej miere ešte stále prevažuje nad tou ľudskou.
