Dolomity som M. propagovala už pár rokov. Keď ho tak chytilo to lezenie a skaly vôbec, bol by hriech aby ich nenavštívil. Z detstva som ich mala zafixované z jednej zastávky po ceste z Bibione ako majestátne skalné štíty zaliate intenzívnymi slnečnými lúčmi. Ale spomienky z detstva bývaju skreslené.
A že čo sú to tie ferraty? Turisticko-lezecké cesty zaistené oceľovým lanom. Ak by ste si nejakú ľahkú chceli vyskúšať, tak si vyberte napríklad jednu z jednoduchších na Slovensku či v Rakúsku.
No a to bol ďalší dôvod, prečo sme si na prvý deň naplánovali výstup práve na vrchol Monte Paterno po rovnomennej ferrate Paternkofel. Z onej detskej návštevy mi ostali spomienky zachované prostredníctvom dvoch fotiek, kde na jednej som sedela na plote pri kravách pred nejakým kopcom a na ďalšej sme so sestrou pózovali s čelovkami na hlave v nejakom výklenku.
Ferratu sme našli bez väčších problémov. Topo aj so všetkými informáciami nájdete klasicky na stránke Bergsteigen. Tá ako konieckoncov všetky podobné odporúča výstup na Monte Paterno od chaty Tre Cime (keďže ste na rakúsko-talianskom pohraničí, stretnete sa s názvami Refugio Tre Cime alebo tiež Drei Zinnen Hütte) a presne odtiaľ vás nasmeruje aj topo.
ALE…!
S veľkou pravdepodobnosťou, tak ako my, budete prichádzať od parkoviska a chaty Rifugio Auronzo. Po pár minútach a po prekonaní prvého kopčeka popri súvrší Tre Cime som ho uvidela – výjav z fotky, pozdĺžny výklenok vyrezaný v skale a neďaleko pod ním i pár motajúcich sa ľudí nasadzujúcich si úväzky. Čo že sa tá cesta veľmi nezhoduje s mapkou ferraty, toto je ONO!
M. chvíľu spochybňoval moje nadšenie vybrať sa tadiaľto, ale som predsa o niečo tvrdohlavejšia, takže o pár minút sme sa pod menším násypom navliekali do postroja už aj my a o ďalších pár minút som už opäť cestovala časom späť do detstva.
Začiatok je skôr než ferrata prechádzka tunelíkmi a rímsami, ktoré vznikli počas prvej svetovej vojny ako súčasť vojenského chodníku. Kopec ľudí sa tu pohybovalo bez zaistenia, hoci oceľových lán bolo najmä pozdĺž ríms a prechodov cez exponované miesta hojne. Aj my sme tu v ranej mladosti skončili v rámci zastávky po dovolenke pri mori, takže sme so sebou okrem detského nadšenia nič nemali. Tiež sme aj veľmi skoro skončili, keď už to môj strach z výšok nedával cez prelez po lane ponad hlbokú priepasť. Každopádne bola to zábava vtedy aj teraz, a teraz o to väčšia, že sa nám podarilo pokoriť i samotný vrchol.
O chvíľu sme prekonali prvotné tunely a skaly a vyšli na druhej strane kopca, kde viedla cesta popod skalu a ponad suťové pole. To nám teda potvrdilo, že ideme fakt naopak. Hoci tento úsek zjavne k ferrate Paternkofel ani nepatril, cesta rovnako ako i ferrata bola obojsmerná, takže žiadne kolízie ani obracanie sa pred vrcholom nehrozilo. Skôr naopak. Hoci vrchol sa ľuďmi hemžil, na tejto strane ráno takmer nikto nebol, takže je to zároveň ideálny spôsob ako sa vyhnúť slížom lezcov.
Na skutočnú ferratu sme sa napojili v sedielku Gamsscharte kúsok pod vrcholom, kde sa zároveň aj na pár metrov zjednosmerňuje (rozumej: jednou cestou idete nahor a inou schádzate). Tento bod je tu ale veľmi dobre označený, takže sa určite nestratíte.
K vrcholu sa už potom stúpa väčšinou bez zaistenia po skalkách.
A samotný vrchol? Proste vrchol trápnosti! Tre Cime hoviace si ako lokálni strážcovia na planine, polovica Dolomitov ako na dlani, pod vami chatka a mravčiaci sa miniľudia. A keď vychytáte epické počasie tak ako my, tak si to všetko vychutnáte v intenzite horského slnka prerážajúceho cez dramatické oblaky. A keď už sme pri tom, vezmite si opaľovací krém. Tak 50tku. Ste v 2700mnm a to je so slnkom a najmä v lete zabijacka kombinácia. Ja som povedala krému “nie” a bolo to asi posledný krát. Na hotel som prišla ako panda, s oškvarenou polovicou tváre 🙂
Hore bolo tak krásne, že sme sa výnimočne zdržali viac než pár minút a M. chcel dokonca ticho sedieť a rozjímať. Kavky alpské sú všade tam, kde je vaše jedlo a hra s nimi nikdy neznudí. Tie tunajšie boli ale o niečo plachejšie než ich rakúske sesternice a neodvážili sa brať sušienky priamo z ruky. Ale snažili sa.
Zostup viedol rovnakou cestou až po Gamsscharte, kde sa oddeľoval od našej pôvodnej cesty na prudké zaistené klesanie (samozrejme ak idete ferratou hore, tak si to vyšlapete). Znovu, ľudí bolo poskromne, stretli sme asi len dve skupinky, z ktorej jedna bola fakt veľká, takže sme ich museli nechať všetkých jeden úsek najskôr vyjsť, než sme mohli zísť my. Plus v zatienených úsekoch ešte bolo pomerne dosť snehu, ktorý sa nepríjemne šmýkal, ale prekvapivo som to tentokrát prežila bez pádov.
Náš záver sa končil v 400 metrovom vojenskom tuneli plnom schodov a ďalšieho klesania. A hoci v tuneli, kde sme začínali my to dá človek vpohode aj bez svetla, tu tá čelovka vskutku padla vhod. Tunely sú pomerne dlhé a občas je v nich nejaká ta rozdvojka vedúca napríklad na okraj zrázu alebo neočakávané schody. Napokon sme pomedzi skalné vežičky zišli až k chate Tre Cime, kde sme z predposledných síl natlačili každý jedno jablko, no a z tých posledných napokon odkráčali po turistickej ceste späť k chate Auronzo a nášmu autu.
Keď sme to tak večer rekapitulovali, tak tá ferrata je asi fakt lepšia z opačnej strany. Záverečný zostup je síce horší než keby sme ten istý úsek liezli nahor, ale cesta mi prišla oveľa krajšia. Nielenže si pridáte pár tunelov a niekoľko krásnych ríms navyše, prvú polovicu cesty máte po ľavici neustále vrcholčeky Tre Cime, cesta je oveľa pozvolnejšia a vyhnete sa davom, ktoré si to zaručene na ferratu mieria presne v tú istú časť dňa ako vy.
Okrem toho, síce som toho z Dolomitov ešte veľa nevidela, ale podľa mňa je Paternkofel jedna z ferrát s najkrajšími výhľadmi v Dolomitoch, ktorú s trochou energie navyše zdolá i úplný začiatočník. Veľká škoda, že nešla aj sestra, pretože by sa jej určite páčilo a som si istá, že by som ju dokopala až hore.
Takže ak niekedy budete mať cestu z Bibione tak ako my 17 rokov dozadu, spravte si zachádzku a pozrite si aspoň štoly na začiatku cesty. Stojí to za to! A ak vezmete aj deti, možno si tento okamih rovnako ako ja jedného dňa s nostalgiou rady pripomenú.
