Pauillac sme si vlastne vôbec neužili – pre nás bol prestupnou stanicou na presun autobusom k oceánu. Pohybovali sme sa niekde medzi letoviskami Soulac sur Mer a Le Verdon sur Mer, ktoré ale ponorené v hmle skôr evokovali výjavy z bojov, ktoré tu prebiehali počas svetových vojen. Na malom pár kilometrovom území sme si pozreli len minimálny zlomok z niekdajšej altantickej steny alebo Atlantic wall, súboru bunkrov a opevnení tiahnucich sa 2000 kilometrov pozdĺž pobrežia od Francúzka až po Nórsko.
Ja tieto chladné pochmúrne oceány mimo turistickej sezóny proste milujem.
Začali sme pri Le Verdon sur Mer, kde sme si obzreli pamätník padlým americkým vojakom a námorníkom a vzápätí sme pokračovali k súboru bunkrov kedysi tvoriacich atlantickú stenu.
Bunkrami nás sprevádzal osemdesiatročný ujo, ktorý sa pred pár rokmi rozhodol, že toto miesto potrebuje obnovu a zaslúži si pozornosť. Kedysi práve tieto bunkre pomáhal stavať jeho otec, a tak sa teraz on, jeho syn, na vlastnú päsť pustil do vyhrabávania vojnových bunkrov spod nánosov piesku, odstraňovania pozostatkov od vandalov, čistenia grafitov a pomaly dal niekoľkým bunkrom novú podobu a dnes tak môžu slúžiť návštevníkom z celého sveta ako pripomienka nie tak dávnej histórie.
Inak tunajšie pobrežie má tiež zaujímavú históriu. Všadeprítomné pieskové duny kvôli stúpajúcej hladine začali pred pár desiatkami rokov erodovať a zmenšovať sa, tak inžinieri vystavili pozdĺž pobrežia systém bazénov, ktoré mali duny ochrániť. To síce vyšlo, no je paradoxom, že na druhej strane najväčšiu časť dún zničili ľudské obydlia a najmä obrovský umelo nasadený borovicový les. Ale je predsa dôležité, že more sme zastavili.
Trochu ma mrzí, že sme nenavštívili Basilique Notre Dame de la fin des Terres, románsku baziliku “na konci zeme” v mestečku Soulac sur Mer vystavanú na pieskovej dune a dlhú dobu aj pod pieskom pochovanú. Pretože nielen jej názov, ale aj príbeh jej vzniku, zániku a opätovného uzretia sveta sú veľmi pútavé. Okrem toho je kostol jednou z pútnických zastávok po ceste do Compostely.
Poobede sme pokračovali v plavbe s krátkou zastávkou v pevnosti Fort Médoc v rovnomennej oblasti Cussac Fort Médoc. Pevnosť zo sedemnásteho storočia zapísaná na zoznam svetového dedičstva UNESCO je jednou z troch časťí obranného systému ústia riek Garonne a Dordogne. Spolu s ňou sem patrí aj citadela v Blaye, ktorú sme videli prvý deň spolu s mestskými hradbami a pevnosť Fort Paté 🙂
Z pevnosti ostali už len holé múry, no počas niekoľkých zastavení si živo pripomeniete históriu a význam miesta. V niekoľkých miestnostiach sú dočasné umelecké exponáty, no my sme sa asi najviac zabávali skúmaním útrob komína polorozpadnutého krbu. No ako často máte šancu strčiť si do komína hlavu alebo rovno celé telo?
Na noc sme zakotvili opäť v Bordeaux, odkiaľ sme sa nad ránom mali plaviť ďalej do Cadillacu. No keďže v noci padla hustá tma a žiadne vypočítané trajektórie nespĺňali kritéria bezpečného prechodu popod historické mosty, ostali sme aj predposledný deň v Bordeaux. S M. sme sa rozhodli využiť sychravý deň spoznávaním Bordeaux, sestra sa pridala na výlet na zámok slávneho francúzskeho, a na svoju dobu pomerne kontroverzného, maliara Henri de Toulouse-Lautrec.
Bordeaux je nádherné historické mesto, ktorého centrum sa dá v pohode obehať pešo. Obzvlášť keď vaša loď kotví neďaleko. Ak vás to ale ťahá aj na nevšednejšie miesta, vyhraďte si zodva dni alebo si požičajte bicykel.
Bicykle, kolobežky a obdobné dopravné prostriedky, vrátane tých elektrických, sú tu zjavne obrovským hitom, pretože v poobedňajšej špičke nimi bolo priam zaplavené korzo popri rieke. A tak sme na sklonku dňa neodolali ani my a vydali sa na dvoch kolesách objavovať okrajové časti Bordeaux.
Cyklocesty sú najmä vo frekventovanejších oblastiach Bordeaux a keďže ja som túžila vidieť doky pre ponorky z druhej svetovej vojny, ktoré sa nachádzali v mierne pofidérnej časti na okraji štvrti Bacalan, museli sme na cestu zísť veľmi skoro. Ale, zdá sa, že ľudia sú tu pomerne zvyknutí, takže ani na frekventovanej dvojprúdovke, ani v protismere v jednosmerke sme nemali žiaden problém. Dokonca to bolo miestami lepšie než na cykloceste na korze, ktorá sa hemžila chodcami.
Pre mňa osobne boli obrovské betónové garáže na ponorky fascinujúcou štruktúrou, a môžem si len domýšľať ako to tu kedysi vyzeralo a ako asi mohlo prebiehať také vychádzanie ponorky z prístavu. Okrem kopy betónu ale nečakajte žiadne ohňostroje – dnes je to vlastne taký malý prístavček a inak pomerne industriálne miesto (často sa tu ale organizujú rôzne eventy).
Spomínaná štvrť Bacalan je vlastne také novodobé centrum Bordeaux plné kontemporátnych stavieb, vyhľadávané najmä mladými ľuďmi. Je konrastom k starej časti mesta a odrazom novej doby. Jednou z najvýraznejších stavieb je La cité du Vin (mesto vína), ktoré bolo zároveň dominantou vítajúcou nás pri vplávaní do mesta.
Zatiaľ čo Bacalan bude miestom pre mladých hľadajúcich zábavu v jednom z lokálnych barov alebo nevšedné gastro zážitky, prípadne koncerty a iné podujatia, staré centrum ponúka klasiku vo forme klasického umenia, výstav, objavovania histórie a desaťročia udržiavaných parkov. Veľký mestský park (Park Jardin Public) je rozhodne miesto, ktoré nesmiete minúť. V príjemnom prostredí zelene sa môžete prejsť medzi exotickými rastlinami mini botanickej záhrady, povoziť na klasickom francúzskom karúzeli či obdivovať staré sochy a stavby.
No a samozrejme nezabudnite v rámci diétneho obedu ochutnať krepky – crépes – obrovské palacinky buď kopcovito plnené čokoládou alebo robené na slano so slaninou, zeleninou či vajcom.
Nasledujúci deň sme z Bordeaux odlietali. Počasie nám presne vyšlo, pretože posledný deň už bol sychravý. No na koniec októbra nám tento týždeň aj tak vyšiel nad očakávania – počasie bolo priam ukážkové, rána boli príjemne svieže, tak akurát na zahriatie sa na bicykli a poobedia zase dostatočne hrejivé na krátky rukáv alebo ležanie na sundecku.
~~~
No a aká teda platba na luxusnej riečnej lodi s all-inclusive programom bola?
- Aktívna – každý deň bol do minúty naplánovaný a plný zážitkov, pokiaľ ste teda niečo zažiť chceli.
- Snobská – honosné päťchodové večere s párovaním vína si naozaj užije každý. Okrem toho sa tu o vás 24 hodín stará posádka pripravená vám kedykoľvek splniť, čo si zažiadate.
- Plná alkoholu – väčšinou uprednostním pohár Kofoly pred pohárom vína, a miestami som nechápala, že niektorí to po tých množstvách alkoholu ešte na palube ustoja, ale musím povedať, že ak sa vydáte na all-inclusive loď, ktorá sa ešte plaví cez jeden z najvychytenejších vinárskych regiónov na svete, ten tlak bude veľký.
- Každý si to tu užíval – napriek cene vstupenky, na lodi neboli len ľudia so sedem-osem cifernými sumami na kontách, ale aj takí, pre ktorých plavba bola niečo ako splnený sen, na ktorý si celý život sporili. V konečnom dôsledku si to tu ale každý náramne užíval; každý svojim spôsobom, ale užíval.
Ak máte navyše 5000 amerických dolárov, tak nie je o čom – plavba na riečnej lodi ponúka zázemie a zároveň možnosť objaviť zaujímavé a často inak ťažko prístupné lokácie. Pre mňa to bol presne ten typ klasickej nemainstreamovej romantiky, ktorý zažijete len pár krát za život. Ja sa po tomto zážitku budem určite chcieť čoskoro vydať na plavbu po Níle do Egypta.