Cestovanie po Ázii

Cestovanie lokálnou dopravou v Ázii

[Total: 0    Average: 0/5]

Najprv som chcela napísať článok 10 dôvodov prečo by som už nikdy nešla do Kambodže, no keď som sa snažila vypísať tie dôvody nebolo ich až toľko. V podstate jediný bod, kedy som bola vytočená najviac na svete a kde to na 100% vždy zlyhalo bola doprava. A tak sa to pokúsim celé zosumarizovať.


V doprave sa nedá na nikoho spoľahnúť – jedine tak na samého seba

Motorka / skúter – som najhorší spolujazdec na svete. Úprimne bola som vydesená. Za prvé musela som sedieť na skútri s frajerom, ktorý skúter šoféroval prvý krát v živote a bonusom k tomu vo Vietname. A tak celú cestu iba počúval, spomaľ, SPOMAĽ , KRISTA BOHA NEROZUMIEŠ KEĎ TI VRAVÍM ŽE SA BOJÍM, SPOMAĽ !!!! alebo Pozor kameň! Pozor náklaďák! Pozor tak všeobecne lebo určite pozor nedávaš ….


Na prázdnych cestách, v objatí prírody sa tá cesta dá parádne užiť

Doprava vo Vietname nedáva zmysel. Myslíte si, že semafór Vám pomôže pri prechode cez cestu? Ak sa chcete spoliehať len na to, ste mŕtvi ! Motocykle sú všade, a to všade myslím doslova – či na ceste – alebo na chodníku. A preto ako správny chodec som sa snažila chodiť stredom chodníka, tak, aby oni nemohli so skútrom prejsť.

Lepšie sa jazdí v Kambodži – tam to vyzeralo miernejšie. Tam ale zase majú policajtov. A policajti majú radi turistov. Jedno krásne ráno nás policajti odstavili pri ceste. Na to mi môj drahý pohotovo odvetil, že si zabudol vodičák. Pasy sme ako správni nerozumní občania odovzdali domorodcom prenajímajúcim motocykle a tak sme len tŕpli. Aspoň jeden z nás mal vodičák, no ani ten nás nezachránil. Muž zákona od nás vyžadoval medzinárodné vodičáky, ktorých sme samozrejme neboli vlastníkmi.


Keď bola šanca, že do mňa – prípadne ja do niečoho nevrazím, aj ja som sa odhodlala šoférovať

Ako to vyzerá keď si chcete kúpiť medzinárodný vodičák na jeden deň?

Muž zákona sa vás opýta ako veľmi chcete šoférovať. Vyzve Vás, aby ste zaplatili ľubovoľnú sumu – hodnú vašeho chcenia šoférovať – otvorí nenápadne taštičku položenú na stole a vybavené. A čo robiť v prípade, že Vás zastavia iný policajti? Poviete im, že už ste zaplatili – samozrejme bez bločiku. A tak sme mali imaginárny vodičský preukaz na jeden deň, príslušník nám ochotne vysvetlil smer jazdy kam sme chceli ísť a tak rýchlo ako sme sa otočili, na opačnej strane cesty nás zastavila druhá hliadka. Nesmelo sme ukázali na druhú stranu, že už sme platili a policajti nás ochotne nechali ísť. Tá istá hliadka sa nás v ten samý deň snažila zastaviť ešte raz, no nakoniec bez otázok nás rovno poslali ďalej.

Vlakom sme cestovali len vo Vietname, no má to svoje čaro. Aj tu sa dá vybrať trieda, v ktorej chcete sedieť. Ja by som tomu ani nemala čo vytknúť až na nočnú jazdu, kedy sme nedostali všetci 4 lístky v jednom kupéčku, a naši priatelia mali rozkošné spolucestujúce v podobe myší. Pre nich to až také rozkošné nebolo, keďže nakoniec skončili vo vagóne bez postelí na obyčajných rozheganých sedačkách. Druhou nevýhodou je silná klíma, ktorá sa nedá vypnúť, a tak neostáva nič iné ako sa prikryť hrubou dekou, ktorá bola na ležadle – neodvážim sa to nazvať posteľou – a dúfať, že z nej na Vás nepreskočí nejaká pliaga.

Autobus / Minivan –  minivanom budete cestovať či chcete alebo nie. Prvý krát – keď po Vás prídu minivanom ako zberným prostriedkom z ubytovania. Druhý krát –keď naivne uveríte, že je to rýchlejšie a pohodlnejšie ako autobus. Ako sme zistili nie je to ani rýchlejšie ani pohodlnejšie.

Koľko ľudí sa zmestí do jedného dopravného prostriedku? Hlavne čo najviac

Prvý taký mikrobus po nás prišiel v Siem Reap ako zberný prostriedok do nočného autobusu. Šofér mal miestnu muziku na plné gule, a asi vedel čo robí. Chcel tým prehlušiť námietky cestujúcich na jeho zbesilú jazdu. To som sa ešte smiala… Kufre, batohy hlava – nehlava za šoférom, a ľudia tlačiaci sa jeden na druhého, k tomu hlasná muzika a ako čerešnička, nekontrolovateľné tempo niekam mimo mesta. Pred autobusom sme vyfasovali plastové sáčky – na topánky, a nastúpili naboso. Miesto stoličiek boli v autobuse dve poschodia postelí – na jednej strane pre jednotlivcov – na druhej pre páry. Čakala nás 10 hodinová nočná cesta. Menej pohodlná ako vlakom, kymácalo to z jednej strany na druhú, cesta plná hrboľov… V agentúre sľubovali najrýchlejšiu dopravu bez zastávok. Ráno sme zistili, že Peťovi niekto ukradol šiltovku – celkom úspech, že miesto foťáku, kabelky, sa ulakomili len na to, no nasralo ma to, lebo som si ju chcela znárodniť. Časový harmonogram samozrejme dodržaný nebol a autobus zastal v prachu pri nejakej továrni asi 8 km od mesta, nikto nám nič neoznámil, a zrazu sme videli ako nám vyhadzujú batohy na prašnú zem pred autobusom. Skvelý biznis – nikde nikto len pár nachystaných šoférov TUK – TUKu, ktorý si prišli zarobiť. Kým sme sa spamätali aký podvod sa tu na nás odohral, všetky veci boli z autobusu vyhádzané a miestny sa tešili ako s nami náramne vybabrali. Veľmi rada sa hádam, keď som v práve. Na recepcii v hoteli boli také skvelé baby, že zavolali do autobusovej spoločnosti a povedali im čo sa stalo a pevne dúfam, že karma to šoférovi vráti aj s úrokmi. Inak cestovať v Kambodži nočným autobusom sa veľmi neodporúča, často sú účastníkmi dopravných nehôd a o jednej sme čítali v ten istý deň v ranných novinách.


Pohľad z vrchnej postele v nočnom autobuse – nadomnou mäkká strecha podomnou ďalšia posteľ

TUK-TUK je inak super dopravný prostriedok – lacný a zmestíte sa tam 4 aj s batožinou. Cena sa dá dohodnúť. Najlepšie je, ak šofér nemá tušenie kam ide, cenu dohodnete vopred a on sa potom chytá za hlavu. Je ich také množstvo, že sa dá vyberať. Raz sme sa šli v noci prejsť, a povedali sme si, že sa odvezieme, len ak nás niekto vezme za 1$. Naozaj sme na takého natrafili, a odviezol nás niekoľko kilometrov.

Minivan – keď nás čakala 4 hodinová cesta do mesta Kep – minivanom bez prestupov – myslela som si, že už fakt by sa nám nič cestou nemuselo stať. Ale – biznis je biznis, a nikomu nezáleží na Vašom pohodlí – musela som sa vzadu tlačiť s mojou drahou priateľkou na sedadle a pol, bez opierky na hlavu a pod nohami som mala koleso, ona z jednej strany mňa a z druhej batožinu. Čuduj sa svete – minivan zastavil v meste 30 km od našej cieľovej stanice a povedal, že musíme prestúpiť. A tu som už penila, fučala a parilo sa mi z hlavy !!!! A prišlo na rad hádanie sa. Minivan nás vysadil pred agentúrou – takých je v Kambodži kopec, neskutočné množstvá autobusov, minivanov, itinerárov, a snaha natlačiť všade najviac ľudí. A tak rovno za “vedúcou” že ako je to možné, ja som mala ísť priamo, kedy ide ďalší spoj, keď ani za tých 10 ani 30 minút nič nechodilo, tak prevzal iniciatívu kamarát a stál jej za riťou s nekonečnou otázkou KEDY konečne príde nejaký dopravný prostriedok… to už som sa smiala takým tým zúfalým štýlom cez slzy, keď nám takmer po hodine konečne oznámili, že si máme nasadnúť. Keď už sme všetci sedeli presne na miestach na sedenie, prišla “vedúca” že sa máme posunúť, že ešte dvaja majú nasadnúť ! To už som rázne zavelila NIE a vysvetlila že naše západniarske zadky sa nenatlačia tak ako tie ich a nikto sa neposunul! Ako keby to pomohlo – zorganizovala iný minivan – usadila ako prvých tých posledných dvoch a nakoniec sme opäť sedeli v pôvodnom minivane a opäť nás natlačila na to jeden a pol sedadlo dozadu !

Ako rozlúčka s Kambodžou a cestovaním bola posledná cesta – z mesta Kep cez hranice do Vietnamského mesta Can Tho – priamo bez prestupov – 6 hodín.

Zberný minivan meškal 45 minút – to už sme sa ani nečudovali. Kým sme sa usadili a vyrazili na cestu meškanie sa pretiahlo na jednu hodinu. Cesta na hranice bola krátka, tu nás minivan vysadil a my sme čakali na ďalšie pečiatky do pasu. Aby sme nezabudli na “pohostinnosť” tejto krajiny naposledy si od nás vypýtali “one dolar” – iba od nás. Aj som sa chcela rozčuľovať, aký majú na to dôvod, no nakoľko som sa z krajiny chcela dosť čo najrýchlejšie zdržala som sa komentáru. Ehm čo najrýchlejšie. Tu by som sa zastavila. Všetci nasadli do autobusov, minivanov a my sme ostali stáť s vyvalenými očami. 13:10 nám šofér zahlásil: za 20 minút sa vrátim po Vás, o druhej… Ja som začala po ňom hučať, ako je to možné, za 20 minút niesú dve, ako to že nás tam necháva, keď mám zaplatený spoj až do cieľovej stanice… A tak sme ostali sedieť na hraniciach. A čakať… Šofér sa skutočne vrátil, za pár minút nás vyhodil na ďalšom čekpointe a povedal, že o druhej odchádza autobus do našej cieľovej stanice. To, čo nasledovalo bola už len bodka za celým cestovateľským dobrodružstvom. Maličký autobus mal okrem šoféra zdatnú pani usádzačku! Tá sa postarala o to, aby sa hocijakým spôsobom autobus doslova naplnil turistami, miestnymi obyvateľmi, a taškami s rozličným tovarom. Naša navigácia ukazovala najkratšiu cestu, tá ich zrejme takú, kde je možné ešte pár cestujúcich vyhodiť a ďalších nabrať. Ak sme si mysleli, že sme už videli všetko, s otvorenými hubami sme ostali sedieť, až keď z predu putovali do uličky prenosné “hokrlíky” na sedenie. O tom, že jazda nebola pre slabé žalúdky nás presvedčil miestny občan, ktorý na sedačke za mnou začal so sprievodnými zvukmi vracať do prilby. Keby sme okrem prvej fotky s vysmiatymi tvárami na začiatku urobili aj fotografiu na konci bolo by to jedno a sto. …


Tu sme ešte netušili akú strastiplnú cestu máme ešte pred sebou

Z toho, čo som bola celú dovolenku zúfalá sa stali úsmevné príhody a keď sa ma Peťo spýtal čo píšem, a ja som povedala, že o doprave v Ázii začal sa strašne smiať 😀

Pošli ďalej

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *