Bukurešť, Rumunsko - múzeum dediny

Bukurešť, Paríž východu

[Total: 2    Average: 3/5]

Do Rumunska som sa dostala úplnou náhodou. V robote ma kolegyňa požiadala či za ňu nezaskočím a nespravím prednášku na technologickej konferencii v Bukurešti. Chvíľu som váhala — nemala som zrovna kreatívne obdobie — ale nakoniec reku v Rumunsku som ešte nebola a niečo skôr či neskôr určite vymyslím.

Rumunsko som si vždy predstavovala ako také zelenšie a zaostalejšie Slovensko. A skutočne, prvé výjavy z lietadla po rozplynutí sa oblakov boli na sýtozelenú krajinu plnú menších políčok a lesov. Bolo krátko po daždi, takže všade bola voda a vzduch bol krásne kontrastný a jasný.

Pristávanie na letisku Otopeni.

Po pristátí na letisku v Otopeni som nachvíľu začala ľutovať svoje rozhodnutie dať sa na toto dobrodružstvo a dobrovoľne sama vycestovať: popri príletovej dráhe som sledovala rozbité budovy a staré lietadlá okolo nákladného terminálu. Niektoré z nich vyzerali, že stále lietajú, hoci svoje najlepšie časy mali už rozhodne dávno za sebou.

Presunuli sme sa s k terminálu, kde nám namiesto napojenia tunela na prechod do budovy pripojili schody a nahnali nás do letiskových autobusov. Môj pohľad hneď padol na staručký Mercedes, ktorý so svojimi ťažko bariérovými schodami priam vysielal jasnú správu, aby sa doň nik s kufrom netrepal. Spomenula som si na fazuľu, v ktorej sme 20 rokov dozadu cestovali do školy v prírode.

Nezvyknem mávať vysoké očakávania, ale v tomto okamihu som začínala byť mierne nesvoja. O to viac, že som ešte nevedela ako sa dostanem z letiska, pretože komunikácia s organizátormi konferencie bola mierne chaotická.

V príletovej hale nakoniec čakali traja típci s tabuľkami a aj ma zakrátko spojili aj s mojim odvozom.

Prečo vždy nastupujem do pofidérnych čiernych neoznačených sedanov so zatmavenými sklami?

Veľa sme toho nenarozprávali, ale bolo fajn. Sem-tam som si kontrolovala na telefóne, že stále ideme smerom k centru a hotelu a premýšľala nad tým čo tu vlastne vôbec robím.

Ako sme smerovali viac do vnútra Bukurešti, prvé čo mi udrelo do očí bola — okrem opakujúceho sa billboardu “Time for SPA” — všadeprítomná zeleň. Prebujnené temné parky pripomínali skôr chaos džungle než usporiadaný a premyslený architektonický počin zavŕšený anglickým trávnikom.

A tá vôňa. Na to, že Bukurešť sa svojou dopravou (objemom aj organizáciou) až nápadne ponášala na blízky východ, tak ulice rozvoniavali po tráve, kvetoch alebo proste grilovačke.

Veľká križovatka? Skvelé miesto na parkovanie v jej strede.
Veľká križovatka? Skvelé miesto na parkovanie v jej strede.

Konferencia aj moja prednáška prebehli fajn. Zase som o kúsok dospela, a nemohla som sa dočkať, keď si posledný večer prezriem bližšie aj centrum a najmä múžeum rumunskej dediny.

Arcul de Triumf

Pripájať určité členy na konce slov – to je také balkánske. Vždy, keď som obchádzala nejaký Arcul, Parcul, Bulevardul alebo Spitalul som sa nemohla než pousmiať; všetky tie -uly mi prišli nesmierne zábavné. Rumunština je vôbec fascinujúci jazyk. Chvíľu si myslíte, že počujete angličtinu, ale ono to vlastne znie ako taliančina, aby ste zase zbystrili, lebo rozpoznávate slová totožné s tými slovenskými.

Každopádne Arcul, víťazný oblúk, som si nemohla nechať ujsť. Nielen teda, že som ho mala neďaleko hotela, ale chcela som na vlastné oči vidieť nakoľko a či vôbec sa líši od jeho slávneho brata v Paríži.

Okrem dnešnej architektúry ich ale vlastne nič moc nespája. Ten rumunský vznikol koncom 19. storočia po tom ako Rumunsko získalo nezávislosť. Vtedy bol oblúk ešte drevený a postupne získal súčasnú podobu rekonštrukciami po prvej svetovej vojne a kúsok pred tou druhou.

Obdobne ako ten parížsky sa nachádza v strede pretínajúcich sa hlavných tried. Dá sa naň aj vyjsť, dokonca do leta úplne zdarma.

To, že je vlastne v strede obrovského kruhového objazdu z neho zrovna dvakrát nerobí miesto vhodné na rozjímanie, ale určite to je pamiatka, ktorá stojí za obhliadnutie. Okrem toho je v blízkosti park, pravoslávny kostol, či múzeum dediny, takže jeho návšteva sa dá spojiť s návštevou ďalších miest.

Múzeum dediny a Dimitrie Gusti

Nová dedinaMúzeum dediny som mala v merku od pristátia, pretože bolo len pár sto metrov od môjho hotela. Nakoniec sa mi podarilo si tam nájsť cestu až posledný večer a o to krajší zážitok na záver Rumunska to bol.

Internety písali, že v múzeu neveria v moc platobných kariet, tak som si zašla k neďalekému Hard Rock Cafe, aby som si vybrala pár fyzických bankoviek. Po tom, čo sa mi zjavil poplatok vyšší ako čiastka, ktorú som vyberala som ako najväčší boss prešla k druhému neďalekému bankomatu. Tam mi svietilo priame slnko a na displayi som videla len vysoké hodnoty na výber a tak reku kašlať. Tak som to zrušila, teda to som si aspoň myslela, pretože mi bankomat vzápätí spolu s kartou vypľul aj v prepočte asi tri české tisícky. Nuž, na ožiarenej obrazovke som to úplne neodhadla.

Domček deduška Večerníčka
Domček deduška Večerníčka
Do niektorých domov sa dá vojsť.
Do niektorých domov sa dá vojsť a očaria bohato zdobeným interérom.

Pobrala som sa teda hľadať vchod, ktorý mal byť podľa mapy vzdialený asi kilometer. Nakoniec bol ďaleko asi dve minúty schôde od posledného bankomatu a brali karty. Takže mojim najväčším suvenírom z výletu do Rumunska je pár farebných papierikov, ktorým som nenašla uplatnenie.

Panoráma malej časti dedinky

Čo už. Dôvod na návrat.

Hneď sa pokladňou sa nachádzali prvé domčeky, medzi nimi i jeden, ktorý akoby vypadol z upútavky na večerníčky. Deduško Večerníček sa preukázateľne inšpiroval v Rumunsku!

Dimitrie Gusti, po ktorom múzeum nesie meno, bol jedným z jeho zakladateľov v tridsiatych rokoch minulého storočia. Nachádza sa tu takmer tristo rôznych stavieb, okrem tradičných domčekov napríklad drevené kostolíky či veterné mlyny. A spoločne mapujú prierez históriou architektúry rumunského vidieka od nejakého 17. storočia.Kostolík

Plocha 100 000 m2 na ktorej sa múzeum rozprestiera je pomerne veľká: keď už som si myslela, že som prišla na koniec, prešla som cez bránu, aby som sa dostala do rovnako veľkého areálu dedikovaného pre zmenu novšej architektúre. Do niektorých stavieb sa dá vojsť, takže pokiaľ si chcete odniesť aj nejakú tú náučnú hodnotu a sem-tam si niečo prečítať aj na informačných tabuľách, strávite tu pokojne aj dve hodiny.

Park kráľa Michala a jazero Herastrau

Múzeum dediny je súčasťou rozľahlej plochy parku kráľa Michala I (Parcul Regele Mihai I) a priľahlého jazera Herastrau (tak sa kedysi volal aj park). Rozhodne stojí za to ich spojiť s návštevou Múzea dediny. Minimálne preto, že vpodstate inú možnosť nemáte. V areáli je okrem prechádzky upravenými záhradami aj možnosť športového vyžitia, či už v podobe vodných športov alebo korčuľovania a bicyklovania na všadeprítomných cyklocestách.Park kráľa Michala

Park kráľa Michala
Prechádzajúc parkom som sa neubránila silnému pocitu nostalgie. Vypiplané rozkvitnuté záhony a čerstvo zostrihaná tráva sa striedali s burinou prerastenými rozbitými chodníkami a zašlými pomníkami minulej doby. Z nejakého dôvodu mi to pripomenulo prechádzky Bojnicami v ranom detstve.

Centrum

Centrum Bukurešti je miestom, kde sa stretávajú dve éry. Staré mesto, Centru Vechi, je jediným pozostatkom predvojnovej Bukurešti. Vojna mesto viacmenej zrovnala so zemou a to, čo nezničili bomby, zničili neskôr komunisti.

Historické centrum Bukurešti
Historické centrum Bukurešti bolo sice maličké, ale o to útulnejšie. Zároveň to bol malý náhľad toho ako mohla Bukurešť (a aj iné európske mestá) vyzerať bez vojen a komunistickéj architektúry.

Staré poschodové domčeky sú z veľkej časti premenené na bary a reštaurácie, niektoré zrekonštruované, iné ponechané v polorozpadnutom stave, s oknami pozakrývanými latami.

K Rumunsku jednoznačne patrí Dracula.
Kúsok z Rumunskej histórie. Interpretácia v podobnom duchu ako to kedysi uchopil aj Bram Stoker.
Staré a nové vedľa seba
Staré a nové vedľa seba

Nie nadarmo sa Bukurešť niekedy nazýva Parížom východu. Nielen víťazný oblúk, ale práve neoklasicistické stavby a budovy v štýle Art Deco, či presklenené pasáže veľmi nápadne pripomínajú ulice francúzskej metropoly.

Spolu s pravoslávnymi kostolmi či starými budovami divadiel a múzeí a sú v obrovskom kontraste s komunistickými panelákmi, ktoré ich z každej strany zvierajú. Do Bukurešti ešte neprišiel polystyrén či sklená vata, ani omietky vo farbe dúhy. Zato kontrast umocňuje množstvo klimatizačných jednotiek popri oknách týchto pamätníkov nedávnej éry a rozpadajúce sa steny pripomínajú metropoly sveta poznačené vojnami.

Aj napriek rozporuplným pocitom centrum Bukurešti sálalo príjemnou atmosférou.

Ono tá Bukurešť bola nakoniec veľmi príjemné mesto
Ono tá Bukurešť bola nakoniec veľmi príjemné mesto

Neskôr som mala skvelý nápad prejsť 5km na hotel pešo. Vonku bolo asi 35 stupňov, ale aspoň som si pozrela prierez: od starých nízkych budov som prešla popri prvých ošarpaných panelákoch a vyšších budovách, prechádzala cez husto zarastené záhrady a trojprúdové magistrály pretínajúce túto zvláštnu zmesku. Chvíľu to vyzeralo ako na Zapotôčkach, len tu rozvoniavalo čevapčiči, aby som sa úplne nečakane ocitla medzi udrživanými vilkami, veľmi sa podobajúce tým na Dobrovského v Brne.

Oplatí sa navštíviť Bukurešť?

Bukurešť
Autá, široké hlavné triedy ako z osláv prvého mája, nevkusné budovy, ale aj tie vkusné nevkusne premenené na potreby prítomnosti. Aj to je Bukurešť.

Ak nevyhľadávate špecifické aktivity alebo neplánujete návštevu viacerých múzeí, tak vám na Bukurešť bohate vystačí deň, dva. Bukurešť je miesto po vojne prakticky vystavané od nuly, takže tu nenájdete priehrštie pamätihodností ani architektúru, ktorú by ste mohli obdivovať. A tým pádom to asi nie je niečo, čo by stálo za separátny trip. Na druhú stranu sa dá návšteva hlavného mesta spojiť s výletmi do okolia, napríklad na známy hrad, ktorý inšpiroval príbeh o Draculovi. Bukurešt odporúčam pokiaľ si ju chcete odškrtnúť zo zoznamu alebo ju v rámci itineráru spojíte s ďalšími miestami v Rumunsku.

Bonus

Smerom na letisko ma na hoteli vyzdvihol mladý chalan na Mercedese. Asi päť minút šteloval rádio a potom to prišlo: intenzívny need for speed cez temné zarastené uličky severu Bukurešti za zvukov vypeckovaného duniaceho rumunského rapu. Držala som rukoväte na dverách a schuti som sa smiala na tom aká je to šialená bodka za mojim neplánovaným tripom. Žalúdok mi preskakoval pri akceleráciách v križovatkách a pri neutíchajúcom hlasnom bubnovaní.

Túto som si musela nájsť:

Pošli ďalej

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *