Let do Paríža

Eurovíkend v Paríži – Časť prvá

[Total: 0    Average: 0/5]

Zimný Omán mal nahradiť roadtrip do Ríma a na Vezuv, no ten sa veľmi rýchlo zmenil na týždeň po Bretónsku. Ale ono sú vlastne čoskoro Vianoce a nám sa ani v podstate nikam ísť nechce.

Ale ušušnili sme si týždeň dovolenky a ešte máme milión bodov od zamestnávateľa na “odpočinok”, tak to snáď nepremárnime.

Konečná voľba padla na Paríž. Už len rýchlo kúpiť letenky, aby sme si to opäť nerozmysleli.

V Paríži sme obaja boli, no za vyše desať rokov nikdy nie spolu. A hoci som vyťažená na Londýn, ktorý je v mojej hlave priamym konkurentom Paríža, predvianočný čas v tomto meste plnom romantiky a gýču predsa nemôže byť zlý.

Nadišiel deň D, a my sme nestáli na Omahe, ale prechádzali terminálom na Schwechate. Pri prvom checkpointe nás zastavila arabská rodinka, že či rozprávame nemecky. Najprv automatické nie, ale M. sa hneď opravil, že veď ja hovorím po nemecky. Okej, keď myslíš. Že či nevezmeme ich postaršiu matku ku gatu, pretože nevie čítať, písať a rozpráva len arabsky. Aww, z mojich večerných lekcií arabčiny som si pamätala asi tri výrazy, takže komunikácia bez slov bola ideálna. Vzali sme ju a previedli terminálom, pomohli na security checku a doviedli až ku gatu. Bola veľmi zlatá, držala sa nás ako psík a stále sa usmievala. A keď nás napokon vpúšťali do lietadla, len nám posielala zo začiatku rady pusy na znak vďaky. Veľmi príjemný začiatok cesty.

Prvý krát chodili letušky na palube od človeka k človeku a kontrolovali vypnuté telefóny; hmla bola dosť hustá už vo Viedni a neskoršie pristátie bolo štýlom “nič, nič, nič, nič… a sme na zemi”.

Ubytovaní sme boli na Montmartri, niekdajšej odtrhnutej dedinky a niekdajšej mekke všetkých povalač… ehm spisovateľov a umelcov. A musím uznať, že štvrť si svoju atmosféru uchováva dodnes, hoci typický umelec by dnes už bol asi len sotva schopný zaplatiť za vesmírny nájom.

Už po vystúpení z metra som mala pocit, že som sa ocitla v snovom svete – nad hlavou mi visel Guimardova secesná tabuľa “Metropolitan” a na druhej strane cesty svietil červený veterný mlyn na budove Moulin Rouge.

Response code is 404

Hotelík schovaný v postrannej uličke poskytoval výnimočne tiché útočisko prakticky v srdci Montmartru, kde, zdá sa, život začína i v zime okolo obeda a končí s neskorými večernými hodinami.

Naše prvé kroky viedli na večer k neďalekej bazilike Sacre Couer postavenej na vrchole “Marsovho kopca”. K nej nakoniec vedú všetky cesty nakoľko sa nachádza na strategickom mieste nad mestom, takže pokiaľ stúpate do kopca, nájdete ju aj keď nechcete. K tomu samozrejme patrí i nádherný výhľad, no na ten sme si museli počkať do ďalšieho dňa, pretože Paríž bol ešte stále ponorený do šedej hmly.

Ak sa sem vydáte, určite budete prechádzať cez Place du Tertre pomedzi obchodíky so suvenírmi a stanovištia lokálnych maliarov, ktorí tu už nejakých pár dekád zachytávajú obrazy turistov. Čokoládovo-banánová palacinka alebo gaštany pečené v steampunkovej peci patria k miestnemu koloritu a po dlhom dni viac než potešia. Paríž je ale preplnený cukrom vo forme perníkov, makaróniek, cukríkov a horúcej čokolády, takže ak si nechcete privodiť inzulínový záchvat, odporúčam začať trip zľahka.

A tak sme vlastne zakončili nás prvý deň.

Časť 2 | Časť 3

Pošli ďalej

One comment

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *