Louvre, Paríž

Eurovíkend v Paríži – Časť druhá – Po stopách filmov a videohier

[Total: 0    Average: 0/5]

Kto uhádne ktorá hra sa mi počas prechádzania Louvrom asi milionkrát vynorila v hlave síce nič nedostane, ale možno ho bude hriať dobrý pocit spriaznenosti.

Asi som už fakt stará krava, pretože ono to už bude aj nejakých 14 rokov, kedy som bola na poznávacom zájazde po Francúzsku a v pondelok sme sa ocitli práve v Paríži. Bohužiaľ veľa parížských galérií a múzeí je pondelky uzavretá a tak mi neostávalo nič iné len nakuknúť dolu cez pyramídu a ďalšiu dekádu si len domýšľať čo sa nachádza v jej útrobách.

Galleries Under Siege

IMG_0571.JPG IMG_7621.jpg IMG_0563.JPG

Tentokrát som bola pripravená. Tentokrát som o pondelku vedela. Mojou jedinou dilemou ostávalo zistiť ako sa vyhnúť dlhému radu pred pyramídou, ktorý je vlastne dnes už takým synonymom pre Louvre. No nakoniec to bolo až extrémne jednoduché. Nepotrebujete žiaden Paris pass, nemusíte ani hľadať bočný vchod, stačí si proste vopred kúpiť vstupenku cez oficálne stránky Lourvu. Na rozdiel od Eifelovky je veľká šanca, že sa vám lístok podarí zarezervovať kľudne aj v daný deň, takže ak sa vám nechce veľmi plánovať, prípadne si chcete nechať návštevu galérií na sychravejší deň, je to stále ten najrozumnejší a najrýchlejší spôsob. Vstup je potom klasicky cez presklenenú pyramídu, akurát sa zaradíte do kratšieho radu.

Samotný komplex Louvru je monštrózny a nie nadarmo sa odporúča vyčleniť si naň aspoň pol dňa. Teda ak ho chcete skutočne pokoriť, prejsť všetky zákutia a nebodaj si aj zblízka obzrieť jednotlivé položky.

Kvôli kulminujúcej chorobe sme to vzali pomerne rýchlo; zdržali sme sa asi “len” tri hodiny. Prešli sme dve krídla: videli sme Monu Lisu, pri ktorej sa prekvapivo netlačila miliarda ľudí (asi len pol miliardy), viac ľudí bolo asi len pri soche Niké na hlavnom schodisku, prezreli sme si egyptské pamiatky a nejak prirodzene sme doobedie zakončili pri stredovekých základoch v podzemí. Tu je druhá a dosť veľká nápoveda k vyššie spomínanej hre:

IMG_7650.jpg 01.jpg

Smerom na metro sme ešte obišli malú obrátenú pyramídu, ktorej vrchol sa dotýka ešte menšej pyramídy, kde tuším vo filme DaVinciho kód prúdila nejaká energia alebo niečo obdobné.

V podzemí je inak ďalší vchod, takže teoreticky sa dajú rady obísť aj priamo z metra.

Na Eiffelovku ešte nenadišiel ten správny čas

IMG_7675.jpg

Chorý chlap je peklo a chorý a lenivý dvojnásobné, a tak sme po príchode na námestie Trocadero a následnom priblížení sa k Eiffelovke nakoniec hore nešli. Chvíľu ma to mrzelo, lebo sa po prvý krát aj poriadne rozostúpili oblaky a začalo svietiť slnko. Okrem toho, pred odchodom sme pozerali na čétečku dosť aktuálny Bedeker, v ktorom sa hlavní protagonisti korčuľovali na prvom poschodí tejto slávnej veže. Nuž, nemôžem mať všetko. Po prechádzke sme sa teda pobrali späť na Montmartre.

Les temps sont durs pour les rêveurs

Nastal čas na priblíženie sa ďalšiemu mediálnemu počinu, tentokrát filmu Amélia z Montmartru. Kaviareň u dvoch mlynov (Café des 2 Moulins) bola len jeden maličký blok od nášho hotela, takže sme už po prílete vedeli, že sem proste budeme musieť ísť.

IMG_0605.JPG IMG_0606.JPG

Kaviareň okrem — prekvapivo — káv ponúka obedné menu a klasické francúzske pokrmy ako tatarák s hranolkami alebo údené kačacie prsia. Rozbiť si môžete presne ako Amélia aj karamel na creme brule. A na to, že ste v Paríži a nachádzate sa v reštaurácii, ktorá by mohla dosť dobre ryžovať na svojej chvíľke televíznej slávy, je všetko za dosť rozumné ceny. Takže ak sa ocitnete na Montmarti a hambáče v Quicku vás nelákajú, dva mlyny určite odporúčam. Záchod, ktorý skôr pripomína stoku alá Mydlo, je sídlom filmového oltáriku s autentickými artefaktami, ktoré pozornému oku neujdu ani priamo v priestoroch kaviarne.

Večerné uličky Montmartru a Sacre Coeur po druhý raz

IMG_7711-3.jpg

Navečer sme si ešte vyšli prejsť sa vysvieteným Montmartrom, ktorý práve ožíval, napriek tomu, že stánok s rybami naproti akurát spratával zvyšky.

S vianočnými svetlami boli úzke uličky snáď ešte krajšie než cez deň a otvorené obchodíky v prízemí starých budov len pridávali na atmosfére tohto miesta. Dokonca sme na vrcholku kopca našli aj oné dva mlyny podľa ktorých je snáď pomenovaná Améliina reštaurácia. Bazilika upustila zo svojich strašidelných čŕt z nedeľnej hmly a zo schodiska pod ňou bol oranžový Paríž ako na dlani. Eiffelovka sa síce skrývala niekde vpravo za stromami, no ľahko rozoznateľné boli rôzne pamiatky vrátane invalidovne či Notre Dame.

Tretí deň ostal otvorený voľnej improvizácii, ktorá predčila všetky očakávania, no o tom zase nabudúce.

P.S.: Na druhý deň som zistila, že telefón fotí celkom obstojné panorámy, preto ich zvýšený počet v tomto článku.

Časť 1 | Časť 3

Response code is 400
Pošli ďalej

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *