Práca na výletnej lodi – Concierge

[Total: 0    Average: 0/5]

Hľadala som prácu, ktorá by ma bavila, bola dobre platená, mohla by som popri nej cestovať a spoznávať nových ľudí…žeby som ju konečne našla? Kiežby som mohla povedať áno, bezpodmienečne.

O práci concierga som sa prvý krát dopočula, keď moja kamarátka odišla z lode, na ktorej som prvý rok pracovala, pracovať na danú pozíciu.

Čo taký concierge vlastne robí? V hoteloch (ako samostatná pozícia skôr v tých väčších a lepších) je to človek, čo poradí kam v okolí na výlety, aktuálne akcie, koncerty, udalosti, vybaví od taxíka až po súkromného sprievodcu…

Na lodi je to pravá ruka Cruise managera, ktorý ma na starosti všetky exkurzie a program ako taký. Concierge asistuje hosťom od vybavenia rezervácie v reštaurácii, až po súkromné výlety so sprievodcom. Každý deň odpovedá na otázky ohľadom exkurzií, sprevádza hostí v autobusoch a organizuje ich odvozy na letisko či do hotelov. V nutných prípadoch vybaví stretnutie u lekára, či eskortuje hostí do nemocnice.

Okrem tej trochy papierovačiek, za ktorú je na lodi zodpovedný, sa na túto pozíciu človek musí hodiť, nedá sa to naučiť. Buď ním je alebo nie je. Ja som mala tento rok možnosť dokázať si, že na to mám.

 

Hurá na výlety

Keď som vychytala administratívnu časť práce, s úsmevom na tvári som si mohla užívať exkurzie. Výhodou bolo, že na rovnakej lodi som sa plavila minulý rok a v mojom čase voľna som ich absolvovala všetky. Prekvapeni

e nastalo, keď mi kolega povedal, že v autobuse budem musieť rozprávať. Fúúú po anglicky, to je jasné, ale pred 40 ľuďmi? 

Nezabudnem na môj kostrbatý úvod počas prvej cesty do Kolína. Náš skvelý poľský šofér sa len usmieval, že všetko bude v pohode. Trápna chvíľka nastala až v momente, keď ma oslovil pán za mnou s otázkou, čo pestujú na poliach popri ceste. Isto som sa sfarbila do červena, keď som zapojila všetky mozgové závity a nenašla odpoveď, ani len vo vlastnom jazyku, nie to ešte nejaký druh obilniny preložiť do angličtiny. Mrkla som na šoféra, ten len pokrčil plecami, pokrútil hlavou, a ja som sa pánovi neisto ospravedlnila, že nám ani len páru. Od toho momentu som si všímala všetky polia a moje znalosti sú stále blízko k nule.

 

Pár krát sa stalo, že cestujúci za mnou si doslova schrupol a pochrapkával na celý autobus. Keď som sa otočila v spánkovej fáze bolo viacero cestujúcich. Až je vám potom ľúto ich zobudiť, že vystupujemeee.

Najviac som si užívala odprevádzanie hostí do Strasbourgu. Konkrétne tých, čo odmietli ísť na rannú exkurziu so sprievodcom. Vtedy som bola ich “sprievodca” ja, v krátkosti som im ukázala kam majú ísť, čo majú ochutnať, kde môžu minúť najviac peňazí, čím je mesto známe … ooo áno je to také jednoduché, keď je človek niekde, kde to má fakt rád, tam by som im povyprávala.

 

Jediné, čo nechcete, je stratiť hosťa.

Mojou nočnou morou bola predstava, že niekoho stratím. Bohužiaľ sa to naplnilo, keď sme so sprievodkyňou v meste Colmar už asi 5ty krát prepočítali skupinu hostí, a stále sme mali pocit, že jeden chýba. Na mieste stretnutia som ostala ešte 15 minút, no nikto sa neukázal. Tak sme si povedali, že sme zle spočítali na začiatku. Keď som dobehla do autobusu, dve dámy mi oznámili, že chýba jeden pán. Cestoval sám, a jeho manželka ostala na lodi. Tvrdili, že sa volá John. Kým som volala Cruise managerovi, ani som si nevšimla, že autobus sa pohol. Ten mi chcel najprv odporučiť, aby som na chýbajúceho pána počkala, no už bolo neskoro. Loď bola vzdialená 30 km od Colmaru. Zistili sme, že nikto menom John sa na lodi nenachádza, a tak po príchode som vylučovacou metódou vydedukovala, kto to asi bol. Vystrašená manželka mi dala na neho číslo, a keď mi konečne zdvihol telefón, bezstarostným tónom mi oznámil, že sedí v taxíku – keď bol v múzeu stratil pojem o čase. Koniec dobrý všetko dobré, mal šťastie, že sme sa hneď po príchode neplavili preč.

 

Ráno v nemocnici

Po 5 dňoch jedna pani priznala, že ju veľmi bolí ruka, že už v prvý deň spadla a ako padala tak chcela rukou stlmiť pád a stále ju to bolí. Myslíte si, že len deti sú tvrdohlavé? Nie, aj dospelí sa budú tváriť niekoľko dní, že všetko je pohode, až do momentu, kým ich niekto nepresvedčí, že je lepšie ísť na vyšetrenie. A tak som robila americkému páriku spoločnosť v nemeckej nemocnici. Krááása ja po nemecky neviem, ale keď chcem, tak dačo rozumiem a dokonca aj vypotím. Nakoniec zistili, že pani má malú fraktúru na ramene. A nakoľko vieme, ako veľmi sa američania dokážu súdiť za každú maličkosť, pri každom jednom úraze je potrebné asistovať hosťom najviac ako sa len dá, a viackrát sa nám potvrdilo, keď sme ich po nejakých malých úrazoch presvedčili ísť do nemocnice, že sa to oplatilo (zlomená ruka, zlomené rebro…).

 

Každých 20 minút musím volať taxikárovi, že chem zmeniť čas odchodu.

Nedeľa (alebo iný deň kedy je embarkation – menia sa hostia) je najviac busy deň pre všetkých a aj concierga. Od rána organizuje odchody a vyprevádza hostí. Najviac  poteší, ak chce niekto na poslednú chvíľu zmeniť čas svojho odchodu a rovno traja naraz. Taxíky sú dopredu zajednané, ak aj sa podarí zohnať ďaľší, len sa modlím aby si to dobre poznačili a neposlali taxík aj v pôvodne objednanom čase. Naši taxikári v Amsterdame majú vskutku luxusné autá – v elektrickom “Tesla” auťáku s vyklápacími dverami ste sa ešte do hotela, či na letisko neviezli, čo?

 

Najprv mi dal 50 dolárov a potom na mňa kričal, že som neschopná.

Na pozícii Concierga som pracovala len druhý týždeň a na palubu prišli VIP klienti, ktorí mali každý deň záujem o súkromné exkurzie. Našťastie všetko celkom dobre vychádzalo, i keď mi vždy dali na poslednú chvíľu vedieť, čo by chceli robiť. Cruise manager vybavoval súkromných sprievodcov a ja všetko ostatné. V polovici plavby som dostala aj slušné sprepitné takže som chodila s úsmevom na tvári. Keďže to boli VIP hostia, dala som si záležať, aby som mala ich odvoz na letisko potvrdený skôr ako ostatné, a v niekoľko dňovom predstihu. Všetko prebiehalo hladko, až kým neprišiel ich čas odchodu. Delilo nás od neho pár minút a autá stále neprichádzali. Nervózne som prestupovala a volala taxi spoločnosti. Bohužiaľ, stále dookola omieľali to isté, že už sú na ceste. I keď hostia leteli zo súkromného terminálu, keď som sa chcela uistiť, či nechcú väčšiu časovú rezervu, vraveli že im to stačí. Pomaly sme zhromažďovali ich kufre (a to ich nebolo málo), a jeden z nich ku mne podišiel a potriasol mi ruku s 50$. Môj kratučký úsmev na tvári vystriedalo zdesenie keď dve sekundy na to, po mne začal doslova jačať druhý z nich, aká som neschopná a neviem ani len jednu vec zorganizovať, že ak zmešká lietadlo, bude to moja vina, že chce hovoriť s kapitánom … a ja som tam stála v nemom úžase, nevedela som, či mám plakať, alebo sa smiať a s ospravedlneniami som ťahala ich kufre na breh. Medzi tým prišiel Kapitán, Hotel manager a Cruise manager a nechápavo pozerali, čo sa deje. Taxíky odchádzali o 25 minút neskôr, ako bol pôvodný plán. Bola som taká nasratá – jediný transfer, ktorý zajednám v predstihu, nech sa nič nepokazí a zrovna ten museli pokašlať. Samozrejme výhovorky v štýle, že v Amsterdame je nejaká akcia a je blokovaná doprava – ale to nie je moja chyba – to by si mala vykalkulovať prepravná spoločnosť, keď o tom vedia. Bohužiaľ od tej chvíle všetky taxíky meškali minimálne 20 minút, ostatní hostia v ten deň však mali našťastie pre mňa väčšie porozumenie.

 

V priebehu 2 hodín som spravila takmer 30 online checkin-ov

Či už je to zmena sedadiel, vybaviť upgrade, asistenciu na letisku, vystopovať stratenú batožinu, každý týždeň za nami chodia hostia s tým, že im máme spraviť on-line check in. Uaaaaaah.  V jedno krásne poobedie som originál dve hodiny robila len a len online check in. Toľko check- inov som doteraz nespravila ani pre seba (asi preto, lebo sama viem, že s tým kufrom tam tak či tak budem musieť prísť a odbaviť si ho)…

Za 4 sezóny na riečnych lodiach môžem hrdo povedať, že som pracovala ako chyžná, nočná recepčná, denná recepčná a concierge. Sama som sa dokázala vypracovať tam, kde som. Minulý rok som sa dušovala, ako sa už nevrátim, nakoľko mi nedali zmluvu na pozíciu recepčnej, a zmluvu mi nedali ani počas tejto sezóny, a aj som im to pekne povedala, aké to je stratiť motiváciu (uvidíme nakoľko to niekoho zaujíma). Človek sa cíti zneužitý. Mám rada svoju prácu, a sú to ľudia, ktorí zo mňa vysávajú energiu, no na druhej strane ľudia ma dokážu tou energiou aj nabiť. Pracovať každý deň v týždni v priemere 10 hodín denne, je neskutočne psychicky a časom aj fyzicky náročné, no je ťažké vzdať sa finančného komfortu, ktorý táto práca poskytuje. A tak zase raz po sezóne premýšľam, či sa na to celé vykašlem alebo nie.

 

Jediné čo viem v danom momente je, že si počkám akú zmluvu mi pošlú na ďalšiu sezónu…a potom sa rozhodnem. Zatiaľ budem rozmýšľať ako najlepšie utratiť (investovať do seba) ťažko nadobudnuté peniažky.  

Pošli ďalej

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *