Prechádzame hraničným priechodom Brodské. Skoro si ho nevšímam.
Nasledujú Rusovce. Ešte stále ma fascinuje ako sa svet za tie roky zmenšil a s ním aj všetky vzdialenosti. Tu sme kedysi v noci čakávali hodiny počas cesty do Chorvátska. Za prechodom nasledovala cesta cez Hainburg a okolo Carnunta až sme sa napokon napojili pri Viedni na diaľnicu. Dnes sme z diaľnice ešte od Brna nezišli.
Nenápadná hranica Šopron. Za ten čas, ktorý už premýšľam o tom, že fotoreport o starých hraničných priechodoch by mohol byť zaujíimavý by som stihla napísať aj celú knihu. Už sme ich prešli toľko!
~
Šopron na druhej strane Neziderského jazera je taký zabudnutý poklad medzi prihraničnými mestami. Rovnomenný prechod, na ktorý vás navedie úzka cesta pomedzi budovy opustenej fabriky, je len kratučkou medzizastávkou pred samotným mestom.
Vchádzame popri obchodnom centre, ktoré už má svoje najlepšie časy asi za sebou a odbáčame na Fertőrákos. Zapadá slnko, tak si to zamierime cez rákos rovno k vode na Fertőrákos strandi. Chladné ružové slnko dopadá na slamené strechy domčekov na zamrznutej vode. Hodím kameň a obklopia ma kačky.
Pláž vo Fertőrákose je presná kópia tej v Neusiedleri.
Po ceste sa stavíme najesť v centre dediny v reštaurácii Huber. Všade sa dohovoríme po Nemecky. Teda ľudia sa dohovoria, ja už po tých rokoch akosi dokážem len pasívne prijímať. Ale nejak sa s čašníčkou nakoniec dohodneme. Prinesie mi kopcovitý tanier jedla a keď sa pri platení účtu snažím zistiť, koľko je jeden forint (a.k.a. hufnágel), vychádzajú mi nejaké príliš nízke čísla. Sem sa určite ešte vrátime.
Na záver dňa ideme do Šopronu. Nemáme cash, parkovací automat zamieta všetky karty a ja zisťujem, že “munkanap” znamená pracovný deň. Nasledujeme najväčšiu skupinku ľudí snáď mieriacich do centra.
Šopron je ako Prievidza, akurát s bohatou históriou. Malé mestečko na konci sveta, ktorého obyvatelia sa pred sto rokmi rozhodli, že mesto bude i naďalej patriť k Maďarsku, než aby sa pripojilo k Rakúsku. Mesto, kde svoje stále viditeľné stopy zanechali Kelti, Rimania, Germáni a ďalšie kmene.
A v predvianočnom čase vysvietené monumenty a staré budovy a kostoly v centre mesta vyzerajú ešte krajšie než zvyčajne. Trhy sa hemžia ľuďmi, no nie sú preplnené. Pri hradbách sú rozložené atrakcie pre deti poháňané rodičovskou silou: kolotoč na otcovský pohon a húsenková dráha na bedničky, kde sa deti pošĺú po trati z jednej strany na druhú opäť manuálne. No a zlatý klinec programu je samozrejme kürtőskalács, trdelník, s ktorým sa nejaké brnenské “trdlo” môže sotva merať. Hrubé nadýchané cesto s chrumkavou kôrkou opečené na ohni a obalené v škorici s prehľadom prekonáva tenučký trdelník obalený vo “všetkom”, opečený na elektrickom rošte a napchatý zmrzlinou. Za 84kč kus dvojnásobne väčší než kdekoľvek v Česku.
Takže odpoveď na otázku kam za najlepším trdelníkom je jednoznačne “do Maďarska”. A musím povedať, že výnimočne nie som zaujatá. O dokonalosti Maďarských trdelníkov sme sa už presvedčili pred rokmi v Budapešti, a keď som minulý rok natrafila na skutočnú lahodu na vianočných trhoch v Brne, stánok patril opäť Maďarom. Sorry Skalica, ale obávam sa, že prekonávajú aj tie vaše. 🙂