Keby sa ma niekto opýta pred nalodením, či trpím morskou chorobou tak mu jednoznačne poviem nie. Na lodi som už bola, zle mi nebolo, tak?
Úprimne? Po príchode do Benátok som nemala najmenšie tušenie kadiaľ sa budeme presne plaviť a prvé dni na lodi to bolo to posledné čo ma zaujímalo. Sústredila som sa na prácu, nech všetko čo najskôr pochpím a zvládnem, potom môžem začať riešiť, kam ideme a ako sa dostať z lode na pevninu 😉
Na tretí deň niekoľko ľudí zo zamestnancov, opustilo loď a išlo na výlet s pasažiermi. Nakoľko mi nikto nič nepovedal, pomyslela som si, že to tak proste je a taký výlet sa ujde každému.
Po práci som si išla ľahnúť /začiatky sú ťažké a som rada za každú chvíľu oddychu /, odhrnula som záclonu a pozorovala vlny, ktoré narážali do okna, miestami zakryli celé okno /moja izba sa nachádza na najnižšom poschodí, polovica je prakticky pod vodou/. Keďže v dohľade – zo strany, kde mám izbu – nebola žiadna pevnina, predpokladala som správane – vyplávali sme na more.
Ľahla som si do postele, že si trochu zdriemnem, bavilo ma ako sa loď nakláňa zo strany na stranu. Takmer po hodine a pol kymácania, som sa postavila a nebolo mi všetko jedno. Ísť na kolotoč je sranda, chvíľková záležitosť, ale prestavte si, tú húpaciu loď /nespomeniem si na jej odborný názov/ a ako na nej sedíte hodinu a pol. Tak prevrátený žalúdok som dlho nemala.
Keď som sa prezliekla do pracovného, a pripojila sa k ostatným, ostali prekvapení, že som o ničom nevedela.
Naša loď vyplávala na Jadranské more, kadiaľ sme sa dostali do ústia rieky po /Taliansko /. Vzľadom na silný vietor, boli veľké vlny a polovica posádky vracala. Ja som to vydržala bez. Nakoľko je River Countess riečna ľod, nie je prispôsobená plavbe po rozbúrenom mori. Kapitán musí dostať povolenie vyplávať na more, takže už teraz som zvedavá čo sa bude diať, keď nedostane
Pasažieri nemajú povolenie ostať na palube počas prechodu cez more – len vo vnímočnej situácii, a z posádky smie ostať cca 40 ľudí.