Ak sa na náš blog vraciate, tak viete, že sestra tu pravidelne spomína svoju prácu na lodi vďaka ktorej zároveň spoznáva aj svet. Na luxusnej riečnej lodi už preplavila pol Európy a tentokrát so sebou zobrala i svoju najobľúbenejšiu a jedinú sestru 🙂 No odmietnite takú ponuku!
Snáď od čias filmu Múmia mojim veľkým snom bolo plaviť sa po Níle. Níl som si už zo zoznamu odškrtla a teraz už aj plavbu na lodi. Už to len jedného dňa spojiť.
Keďže sme v rámci firemných benefitov obsadzovali nevybookované miesta, loď a plavba nám boli pridelené a vietor nás zavial na vínnu cestu naprieč Akvitánskom. Nepič a obzvlášť nevinár na plavbe dedikovanej práve vínu? Ale darovanému koňovi sa na zuby proste nepozerá.
A tak sme šli. Medzi zbohatlíckymi americkými seniormi sme síce celý týždeň boli tak trochu za exotov, ale na druhú stranu to bol pre mnohých dôvod prečo sa s nami pustiť do reči a vďaka sestriným kontaktom sme sa rovnako postupne spoznávali aj s posádkou. Proste Švajčiarsko.
Z letiska nás priamo na loď doviezol lodný transfer, kde sme sa rovno zvítali so sestrou. Prvé minúty na riečnej lodi sa možno zdali mierne skľučujúce, keďže je tu všetko o trošičku menšie než na hoteloch – stropy, miestnosti, za to posteľ som mala vo výške pásu… 🙂 Ale rýchlo som si zvykla a ocenila komornosť priestorov a skvelú dostupnosť a rýchlosť presunov medzi nočnou a dennou časťou.
Večer sme kotvili v Bordeaux, takže sme mali dosť času sa aklimatizovať a ešte si aj krátko vybehnúť po večeri pozrieť mesto. Ale tá pravá lodná atmosféra nastala až ráno.
Okolo štvrtej nad ránom sa loď začala presúvať smerom k Blaye. Samozrejme sme sa na štartujúce motory a s nimi spojené otrasy zobudili, no rýchlo sme aj znovu zaspali a zobudili sa opäť neskôr do jedného z najkrajších rán vôbec. Vonku ešte bolo pološero, na horizonte sa pomaly vynáralo slnko a celá izba bola v pohybe. Odhrnuli sme závesy a záclony, ľahli si späť do postele a sledovali ako sa tichý ranný svet plný vody a stromov za oknom posúva ako keby sme sledovali veľký televízor. Nemohla som odtrhnúť oči, nieto ešte dlhšie späť.
Pochybnosti o tom, či si niečo nájdeme v programe ušitom pre ľudí, ktorí už nič neriešia a hlavne sa nikam neponáhľajú nám hneď prvé ráno vyvrátil Paul, s ktorým sme šli na náš prvý výlet – cyklotúru na vidiek a citadelu Blaye, zapísanú na zozname UNESCO. Nič nám nedaroval a ľudia predbežne odpadávali už pred opustením lode.
Ranná krajina posiata vinicami bola presne taká ako som v kútiku duše dúfala – príjemne chladná, zaliata jemnou hmlou a osvietená prvými slnečnými lúčmi. Sem-tam nejaké to chateaux a občas sa vynoriaci poľovník so psom na stope zajacovi. Idyla francúzskeho vidieka presne tak ako býva často opisovaný. Ochutnali sme zvyšky hrozna, dokonca sa stavili s miestnej vinici s továrničkou na spracovanie vína, ktorá bola náhodou otvorená, a čo to sa, neznabohovia, naučili o národnom nápoji tejto krajiny.
Späť na loď sme sa vrátili pred obedom a to už sa chystal presun do malebného stredovekého mestečka Bourg. Vyštartovali sme dlho pred organizovanou prehliadkou a tak sme v kopcovitej obci boli prakticky sami. Október už bol dlho po sezóne a loď sa vlastne tiež plavila už svoju poslednú plavbu, čo bolo vidno na každom rohu – prázdne ulice, snáď i prázdne domy, no za to nádherné výhľady do okolia a na rieku Dordogne. Tie sú najkrajšie z citadely na vrchu kopca, ktorá je obklopená i na sklonku jesene kvitnúcimi záhradami. V mestečku je na malej ploche koncentrované pomerne veľké množstvo zaujímavých dobových budov ako napríklad maurský dom s nádhernými reliéfmi v klasickej orientálnej architektúre či práčovňa, budova a bazénom, kde sa schádzali miestne ženy za účelom pratia prádla.
Pól októbra preč a my sme po vyľudnenom mestečku pobehovali v krátkych rukávoch opekajúci sa pod poslednými slneňými lúčmi. Ideálny čas vykotiť sa na sundeck a pokračovať v opekaní sa tam.
Vracali sme sa presne míňajúc zorganizovanú skupinku z lodi a tak sme akurát dorazili na paralelný program, ktorý na lodi prebiehal pre tých, ktorých história nezaujímala alebo proste z nejakého dôvodu nechceli odísť z lode. Inštruktorka tanca učila pár dobrovoľníkov kankán – my sme radšej ostali ako pozorovatelia a morálna podpora dvom ženám, ktoré do toho šli.
Ešte len druhý deň a už som mala pocit, že explodujem. Napriek tomu, že sme začali pomerne akčne, sme aktivity zároveň intenvízne vyvažovali all-inclusive maškrtami a kolou. A ako bodka druhého dňa bola hojná gala večera s príhovorom kapitána, už znovu zadockovaní, tentokrát v meste Libourne. Po pár rokoch som znovu prevetrala lodičky.
Ráno v Libourne nás opäť čakali bicykle, opäť nejaké vinice, no najmä spoznávanie samotného mesta a života v ňom. Na záver nám sprievodkyňa nakúpila na trhu tunajšie tradičné pokrmy a tak sme okrem briošky, syru, či hrozna vyskúšali aj khaki, ktoré síce kúpite už všade, ale do tohto okamihu som ho ešte nikdy nevyskúšala a rozhodne som nevedela, že patrí medzi typické francúzske pokrmy.
Rieky Dordogne a Garonne, ktoré sa zlievajú za Bourgom sú špecifické hneď niekoľkými vecami. Vytvárajú obrovské koryto ústiace do Biskajského zálivu v Atlantickom oceáne, ktorý je známy nepokojným morom a vysokými vlnami. To spätne pôsobí aj na obe rieky. Už z lietadla sme videli nie klasické modré či namodralé ramená, ale hnedú bahnitú vodu, ktorá je spôsobená práve prúdmi z blízkeho oceána. Zároveň sa na oboch riekach dá veľmi dobre pozorovať príliv a odliv, pretože rozdiel medzi hladinami dosahuje aj päť metrov (Večer sme šli z lode rovno na pevninu a ráno sme už šlapali z lode po pontóne do kopca. Alebo naopak :)). No ale tá najzvláštnejšia vec, ktorá v Európe nebude úplne typická je takzvaná prílivová vlna mascaret, či po anglicky tidal bore, ktorú sme pozorovali práve v Libourne. Tá vzniká ako výsledok prílivu a toho, že sa v istom momente rieky smerom od mora od seba oddelia a značne zúžia a valiaca sa voda nejakým spôsobom musí pokračovať ďalej.
Poobede sme sa museli oddockovať a loď sa necelú hodinu vznášala uprostred rieky, čakajúc na prílivovú vlnu, ktorá sem od mora dorazila vždy dva krát do dňa. Vlna mohla mať len do pol metra, takže žiadne vlnobitie, ale aj tak to bol veľmi nezvyčajný zážitok. Kapitán dokonca hovoril, že zopár ľudí už na vlne videl v minulosti aj surfovať.
Nasledujúce ráno nás autobus previezol do nádherného UNESCO mestečka Saint-Émilion, ktoré znalci poznajú najmä z etikiet vínových fliaš. A bavíme sa teda o archívnych fľašiach v hodnote menšieho SUVčka.
Mne ale Saint-Émilion ostane v pamäti ako malebné ranostredoveké mestečko popretkávané podzemnými chodbami, s históriou plnou neskutočných príbehov. Najväčšou dominantou je monolitický kostol vytesaný do kameňa v jaskyni – pochmúrny a temný, s jemnými náznakmi snáď zvieracích fresiek. Svojím obrovským interiérom prekvapí každého a podobne odzbrojujúci je aj spôsob ako kostol ochránili pred kolapsom. Vnútorné kamenné piliere začali pred pár rokmi nasakovať vodu a tak na ne nasadili obrovské podpery, ktoré z nich vodu vytlačili a zároveň si stále udržiavajú vo zvislej polohe. Dnes tak útroby kostola pôsobia trochu hororovo, ale o to zaujímavejším ho to robí.
Pred odchodom späť na loď sme sa stavili v Chateaux Franc Mayne neďaleko Saint-Émilion na prehliadku vínnych pivníc v jaskyniach vytesaných niekoľko metrov pod povrchom. A samozrejme spolu s prehliadkou bola spojená i ochutnávka miestnych vín. Ako správni barbari nealkoholici sme chuť stodolárového Chateaux Gran Cru proste nedocenili, ani jeho jemný kyselkavý dojazd, ani chuť po červených bobuliach. Ale užili sme si to aj tak. Veď predsa… víno nepijem každý deň 😀
Teplé poobedie sme strávili na bajkoch na druhej strane rieky smerom od Libourne, kde nás čakali malé hrádky, viac viníc a menšia zmena – kone. Nasledujúci preplav do mestečka Pauillac sme si krátili na sun decku s hrou hady a rebríky a nečakane zábavným návratom do detstva 🙂
~~~
To rozhodne ešte ale nie je záver týždňa. No ten zvyšok a tiež viac detailov o tom, v čom je na riečnych plavbách špecifické, už čoskoro v novom článku 🙂