Pocity po 6 mesiacoch tvrdej práce na riečnej výletnej lodi sa nedajú zhrnúť do pár riadkov. Je to niečo, čo človek musí zažiť, aby pochopil. A buď si poviete, nikdy viac, alebo: už chcem ísť naspäť. Všetci okolo v tom vidia veľkú kopu peňazí, no pre mňa /okrem toho samozrejme/ sú to nové priateľstvá, ponaučenia a životné skúsenosti, ktoré mi nikto nevezme.
River Countess – prístav Santa Marta v Benátkach
Keby Vám niekto pošle takúto mapku, pochopili by ste kade sa budete plaviť? Ja som to zistila až počas prvého týždňa na lodi.
Chioggia – ďalšia srdcová záležitosť. Všetci sme sa tešili keď sme sa kvôli zlému počasiu a vysokým vlnám nemohli plaviť cez more na rieku
Moja skromná kajuta najnižšej kategórie – na luxus sa ľahko zvyká a úprimne sa mi z tej postele veľmi ťažko ráno vstávalo
Recepcia
Patio
Ťažké začiatky
Na loď som nastúpila s očakávaním toho najhoršieho. Radšej nič nečakať, ako sa na plnej čiare sklamať. Síce som nastúpila 2 týždne po začiatku sezóny do viac – menej zabehnutého kolektívu ľudí, o to vrúcnejšie ma privítali. Pre nich bolo jednoduché zapamätať si jedno nové meno, no ja som menovky čítala ešte niekoľko nasledujúcich dní.
Zo začiatku mi navalili toľko roboty, že som len robila – spala – robila – spala. Budila som sa s tým, že som nevedela koľko je hodín. Musela som sa pozrieť na hodinky, a uistiť sa, že je noc a môžem pokračovať v spánku. O práci sa mi aj snívalo. Pár krát som mala pocit, že som zaspala počas servisu.
Neviem či to môžem nazvať, že som sa zobudila, ale jednu noc som precitla na to, že ťahám paplón na vedľajšej posteli. Pravdepodobne som ju chcela ustlať. Až keď sa spolubývajúca pohmýrila a vypleštila na mňa oči, uvedomila som si, že som vo svojej izbe a v posteli vedľa mňa niekto leží. Tak som sa zľakla, že som zletela z postele a celý čas sa jej ospravedlňovala…
Keď sa práca stala bežným stereotypom, telo si zvyklo na viac – menej 10 hodín na nohách – každý deň, žiadne voľné víkendy – a ja som medzi kolegami našla dobrých kamarátov, vtedy som konečne mohla začať žiť.
Fotenie pri príležitosti medzinárodného dňa hosekeepingu
Netreba len pracovať – treba aj žiť
Najväčším lákadlom, prečo pracovať na výletnej lodi bola pre mňa možnosť cestovať. I keď naša loď väčšinu času strávila v Benátkach /ďalšie z miest ktoré si dovolím nazývať home sweet home/, mala som možnosť vidieť mesto Padova, Chioggia – rybárske mesto a dovolenková destinácia s piesočnou plážou, kde sme mali možnosť sa aj okúpať. Naši hostia chodili na výlety do okolitých miest autobusom.
Cez dovolenku som sa vybrala do Ríma…takže maximálna spokojnosť.
Ďalšia výhoda našej lode – neplavili sme sa v noci. Čiže, ak sme chceli ísť večer po práci von, nebol s tým najmenší problém.
Takisto zadarmo výlety s hosťami, bez platenia vstupného neboli na škodu.
Najkomickejším prístavom bolo mesto Polesella na rieke Po. Toto miesto sme nazývali „in the middle of nowhere“ /v strede ničoho/. Vystihuje to podstatu toho, že v tom meste bolo nič, ako aj v jeho okolí. Raz sme si požičali bicykle, že to preskúmame. Síce popri ceste boli hnedé informačné tabule, no nič zaujímavé k videniu sme nenašli. Ale niečo tu predsa len stálo za to – miestny klub. Perfektná diskotéka s niekoľkými pódiami, vnútri aj vonku. Ja som ju navštívila len raz a na druhý deň som si to patrične v práci užila. Môj obdiv majú všetci, čo tam dokázali chodiť každý týždeň.
Ak sa jeden deň opijete, pamätajte, že na ten druhý si ráno nemôžete povedať – dnes nemusím vstávať je nedeľa. Keď ste na lodi, každý jeden deň je pracovný !!!
Okrem toho, musím uznať, že naša spoločnosť sa o nás starala vzorovo a minimálne raz do mesiaca sme mali „crew party“, na jej účet – jedlo, pitie…
“crew party” v Benátskom štýle
Fúkanie skla – Benátky
Unavená? Ale kde ! Treba preskúmať okolie !!!
Na výlete s hosťami v Padove
Je niečo lepšie ako relax cez prestávku na pláži? Nie nie je !
Koniec sezóny
S príchodom konca sezóny prichádza aj pocit, že už to všetkým začína pekne liezť na mozog. Na jednej strane sa divím, ako podaktorí dokážu na lodi pracovať niekoľko rokov, na druhej sa už teraz teším na ďalšiu sezónu. My sme mali vyše polovicu posádky z Rumunska, a rada by som povedala – ja nič proti nim – ale nedá sa… Keby bola posádka zložená z viacerých národností, bolo by to lepšie. Nezabudnem na môjho talianskeho kolegu, ktorý v jeden deň zahlásil : „Mám pocit, že pracujem v Bukurešti, nie v Benátkach“. O to viac môžem povedať, že sme držali pri sebe všetci mimo Rumunska. Keď prišla nová kolegyňa z Poľska, povedala, že keby nie je mňa asi by tam nevydržala. Tak isto som za podporu ďakovala aj ja môjmu maďarskému kolegovi.
Keď som posledný týždeň sedela na koberčeku u hotel manažéra na záverečnom hodnotení, opýtal sa ma, kde sa vidím v budúcnosti. Bez váhania som mu vyrozprávala ako by som chcela ísť robiť na recepciu, no bohužiaľ nemám žiadne skúsenosti. Jeho reakcia mi vyčarila úsmev na tvári: „To, že nemáš skúsenosti, je najmenší problém, my ťa zaučíme“. Verím, že už na budúci rok ma čaká tréning a ja sa zase niekam posuniem.
Myslíš, že by si to zvládol?
Dokážeš denne pracovať cca 10 hodín min. 2 mesiace v kuse?
Nemáš problém sa dohovoriť cudzím jazykom?
Vieš si predstaviť život obklopený stále tými istými ľuďmi?
Nemáš problém v novom kolektíve?
Nebojíš sa cestovať sám?
Miluješ výzvy?
Ak je tvoja odpoveď na všetko áno tak choď do toho!
Z mojej osobnej skúsenosti by sa sem ešte hodila rýdzo slovenská otázka: Dokážeš držať hubu a krok? Bohužiaľ moja odpoveď je nie, a je to jediný dôvod, prečo ma neraz vedúca napomenula… Občas /väčšinou/ som mala pocit, že čím viac vieš, čím viac sa zaujímaš, a čím viac dáš najavo, že máš vlastný názor na veci, tým je to horšie.
Ale ak by ste chceli vedieť, tak v konečnom dôsledku to STÁLO ZA TO !!!
Ak si to prečítal až sem, možno ťa bude zaujímať aj toto:
