Najväčšia diera je…

Prievidza ako centrum Hornej Nitry je známa aj vďaka pesničke, ktorá tak nejak bohužiaľ aj odzrkadľuje názor jej vlastných obyvateľov: Prievidza je ospalá diera na konci sveta a nič tu nie je.

No skôr než o nudnosti regiónu je to o nezvládnutom marketingu a podpore turizmu. A koniec koncov aj o ignorantstve ľudí. Pravdou je, že okolie Prievidze (a dokonca i mesto samotné) je plné zaujímavých miest.

Ako zrejme vidno z blogu, rada a veľa cestujem. A veľmi rada poznávam aj miesta kde sa práve nachádzam. Takže prirodzene, kým som žila v Prievidzi, snažila som sa mesto aj okolie spoznať čo najlepšie. A musím povedať, že je to ten najlepší spôsob akým si spraviť skutočný obraz o danej lokalite.

Pár mojich obľúbených aj známych miest som sa pokúsila zhrnúť do zoznamu, ktorý bez problémov pokryje týždňový pobyt.

Prievidza

Tak začnem teda našou “dierou”. Je pravdou, že ak by som niekomu mala ukázať naše mesto, niet starého centra, ktoré by sme si prezreli. Námestie, obzvlášť cez víkendy zívajúce prázdnotou, je síce obklopené hŕstkou starých domov, no väčšina z nich prešla masívnym faceliftom a dominanty Prior a večne sa potápajúci Titanik to rozhodne tiež nezachránia. Nevadí. Hneď za rohom je Piaristický kostol, do ktorého treba vstúpiť už len kvôli jedinečnej maliarskej výzdobe, ktorá svojou bohatosťou nemá obdobu v strednej Európe.

Kúsok od centra sa nachádza park Skotňa, tiež známy ako “kopec”. Na vrchu kopca stojí najstarší, ranogotický, kostol v Prievidzi, kostol Nanebovzatia Panny Márie. Hoci z pôvodného interiéru ostala už len stredoveká socha a na otvorené dvere musíte mať trochu šťastia, okolie a neďaleká vyhliadka určite potešia ak náhodou kostol nesplní vaše očakávania. V týchto miestach mal údajne kedysi stáť Prievidzský hrad, ktorého mal byť kostol súčasťou. Nedochovali sa bohužiaľ žiadne jednoznačné pramene a všetky informácie viacmenej vychádzajú z Mišíkových knižiek, ktoré sú podľa niektorých skôr rozprávkami než reálnym zachytením histórie. O to viac je to magické.

Kopec s vyhliadkou je moje obľúbené miesto, pretože som sa tu ako dieťa hrávala na cintoríne a liezla po okolitých stromoch. Nielen jeho nie úplne jasná história mu pridáva na mystičnosti – párkrát som sem prišla cez nejaké pútnické obdobie a bola svedkom veľmi podivných náboženských seancí, ktoré sa odohrávali na lúke pri vyhliadke. Raz som tu stretla obrovského jeleňa.

Musím povedať, že na Prievidzi sa mi vždy páčila blízkosť prírody. Bývala som pať minút od centra a päť minút na druhú stranu som už kráčala cez les popri rieke.

Daľším miestom v Prievidzi, kam by som vzala turistov je lesopark v časti Sever. V lete sa tu v niekdajšom amfiteátri premietajú filmy. Hlavné “centrum” je plné preliezok, posedení s ohniskami, je tu tiež pár miest, kde sa dá najesť alebo kúpiť pitie. Kúsok hlbšie v lese je vyhliadka.

Až teraz si uvedomujem, ako veľmi obľúbené sú všeliaké rozhľadne a vyhliadky v Česku, ako sa stavajú uprostred hocijakého hnusného poľa, dobre sa spropagujú, zatiaľ čo my ich tu už nejaké to desaťročie máme na každom kroku a všetkým je to jedno. A ako bonus poskytujú oveľa krajšie výhľady než na tie české polia.

Zrovna z tejto je pekný výhľad smerom na Handlovú do doliny ktorou tečie rieka Handlovka. Ak sa vám zachce trochu viac pohybu, do Nedožier je to z lesoparku cez les asi hodinu.

Bojnice

Bojnice sú oproti Prievidzi dedinka, no veľmi známe hneď vďaka niekoľkým atrakciám, ktoré lákajú turistov. Bojnický zámok, údajne jeden z najkrajších v strednej Európe je pomerne známy aj za hranicami. Hneď kúsok od jeho brán je najstaršia zoologická záhrada na Slovensku, ktorá v posledných rokoch prešla niekoľkými prerábkami a kde sa dá bez problémov zabiť pol dňa.

Jedným z mojich najobľúbenejších miest v Bojniciach bývala Prepoštská jaskyňa, ktorú (bohužial) pár rokov dozadu ohradili a zriadili v nej múzeum praveku. Bohužial preto, lebo vysoký previs so zarasteným jazierkom tvorili divokú zašiváreň v srdci Bojníc a atmosféra paleolitu z tadiaľto sálala do všetkých strán. Proste nostalgia. Každopádne v novom múzeu sa určite zabavia nielen deti. A ako bonus sa niečo dozviete.

Bojnické kúpele sú známe rovnako ako zámok a nemusíte prísť zrovna na týždňový ozdravný pobyt aby ste si to tu užili. Napríklad v liečebnom dome Mier je vonkajší bazém a dva vnútorné s termálnou vodou. Bojnické kúpele tiež za posledné roky prešli značnou premenou, celý areál sa zväčšil, zabudnuté miesta ako napríklad teplý prameň sa otvorili, vyčistili, pribudli jazierka… Odporúčam lepšie nazrieť do teplých potôčikov, prípadne si prezrieť kamenné bloky popri ceste – v treťohovách tu bolo plytké more a zachovalo sa tu kopec skamenených ulít, numulitov (malé peniažkovité skameneliny) a pri troche šťastia objavíte aj niečo väčšie. Koniec koncov, existuje aj legenda o Bojniciach, ktorá vypráva o skamenených dukátoch.

Ak sa vám zachce o niečo viac prírody, sponad kúpeľov vedie v lese kalvária, na ktorej konci sa môžte rozhodnúť či chcete pokračovať trebárs až na Maguru.

Sivý kameň

Nenápadný kopec v nie veľmi známej dedinke Podhradie predstavuje nesúvislé pozostatky hradu zo 14. storočia. Na hrad sa vyšplháte za chvíľku a odmenou za strmé stúpanie bude krásny výhľad na časť hornonitrianskej kotliny. Z Podhradia je pekná prechádzka po lúkach do Cígla, prípadne až do Prievidze.

Kľak

Kľak oficiálne nie je súčasťou Hornej Nitry, ale nakoľko ho vidno z takmer celej kotliny a aj kvôli tomu k Prievidzi tak nejak patrí, musí v tomto zozname byť. Na Fačkovské sedlo, odkiaľ sa začína najľahší výstup je to z Prievidze autom asi pol hodinu. Z vrchola, ktorý má 1352mnm je za dobrého počasia výhľad až na Tatry. Kúsok od vrchola je možné spraviť si zachádzku na Kľacký vodopád.

Na Fačkovskom sedle je v zime v prevádzke lyžiarske stredisko. A hoci je výstup na Kľak v zime tiež veľmi pekný, môžte vždy zvoliť aj alternatívu.

Ešte mi napadla jedna zachádzka, na druhej strane horského priechodu, Čičmany. Hoci už tiež nepatria do Prievidzského okresu, dedinku so svojimi typickými drevenicami s bielymi maľbami nesmiete minúť.

Hrádok

Lezecká lokalita Hrádok pri Kamenci pod Vtáčnikom je bezpochyby jedným z najväčších pokladov Hornej Nitry. Tiež je to asi moje najobľúbenejšie miesto na Hornej Nitre – je len málo lokalít, kde si môžete vychutnať taký pokoj v obklopení takej krásnej prírody ako tu. Niekedy mi príde ako keby okolie Kamenca bolo posledným neskroteným útočiskom. Ale to bude s veľkou pravdepodobnosťou kvoli tomu, že žijem na Morave, kde môžem o nezdomestikovaných lesoch, skalách a lúkach len snívať.

Zapadnutá stometrová andezitová stena je druhou najväčšou lezeckou lokalitou na Slovensku hneď po Tatrách. Lesy okolo Kamenca sú pomerne husté a divoké, preto možno skalu takýchto rozmerov človek niekde uprostred ani neočakáva. Lezenie na zaistených stenách je vhodné úplne pre každého, trasy sú tu snáď všetkých obtiažností až po desiatku.

Ak zrovna neholdujete tomuto typu športu, k skale sa ide asi pól hodinu po príjemnej lesnej ceste a dokonca sa dá po rebríkoch pripomínajúcim Slovenský Raj dostať až na vrch. A snáď ani nemusím popisovať aký krásny pohľad a skvelý pocit z tadiaľ je (stanovanie alebo spanie pod hviezdnou oblohou je ešte lepšie!). A komu sa máli, Vtáčnik je takmer na skok (nie, nie je).

Sklené

Sklené bolo jedno z prvých nových miest blízko mojej domoviny, ktoré som objavila po tom, čo som vyrástla. Vo svojom čase sa sem cestovalo kvôli vyhlásenému army shopu, a možno sa sem stále aj chodí. No viac než ten army shop bývala krajšia cesta tam a späť. Do Skleného sa do hodiny dostanete vlakom – trať vedie cez veľmi peknú prírodu a najmä cez niekoľko tunelov, z ktorých som bola ako decko vždy nesmierne nadšená. Naspäť vedie nespevnená cesta rovno na Remätu, odkiaľ opäť môžte nasadnúť na vlak.

Prepadliská

Naša diera je okrem iného známa najmä svojou baníckou históriou. Sústavné poddolovávanie viedlo až k prepadnutiu niektorých častí dedinky Koš a jej okolia. Ako následok sa prepadnutá pôda na mnohých miestach zaplnila vodou a vznikol tu tak zaujímavý biotop. Odporúčam spraviť si z centra Prievidze okruh na bicykli po starej ceste, ktorá je dnes pre motorové vozidlá uzavretá.

Rudno

Kemp na Rudne býval za mojich mladých čias pomerne vychyteným voľnočasovým strediskom, v perfektnej lokalite, obklopené horami a vodou. Kemp už má síce svoje najlepšie časy za sebou (nezvládnutý turizmus, ehm), no okolie Rundnianskej priehrady je stále veľmi pekným miestom na dopočinok. Obzvlášť v letných mesiacoch. Breh bol nedávno upravený, vedie tu náučný chodník a jeden rok som tu dokonca zažila obrovské množstvo mušiel, takže kvalita vody na tom tiež nebude najhoršie.

Okolité dedinky sa so zväčšujúcou vzdialenosťou stále viac ponášajú skôr na lazy. Snáď z každej sa dá ísť na túru na niektorý z oklitých kopcov. Najznámejšími sú Rokoš a Temešská skala, s výstupmi dostatočne strmými na to, aby vás na nejakú dobu odpálili. Lúky a kopce sú v lete rozkošné a plné života, kopce zase ukrývajú veľa chránených druhov rastlín aj živočíchov.

Záver

Keď ten zoznam znovu prechádzam, napadá mi kopec ďalších miest, ktoré sú ale možno príliš obyčajné  alebo zapadnuté aby zaujali široké publikum. K tomu je tu nespočetne veľa vrcholov a turistických trás. Okolie Prievidze je vôbec veľmi krásne čo sa týka prírody.

S odstupom vidím, že sa toho v Prievidzi aj okolí kopec zmenilo. Niektoré veci pozitívne, iné nie. Na jednu stranu mi je smutno, pretože na miesta, ktoré sa pretransformovali mi ostali len hmlisté spomienky. No na druhú stranu je dobré nezastaviť sa v čase a nenechať budovy chátrať a miesta v prírode zmiznúť.

Určite pribudnú ďalšie články ako sa sem budem vraciať a objavovať staré i nové zákutia. Pretože som presvedčená, že sa tu človek rozhodne nudiť nebude, nech už preferuje prírodu, pamiatky alebo sa potrebuje športovo či kultúrne vyžiť. Aj keď v propagácii turizmu na Slovensku vo všeobecnosti dosť pokrivkávame, treba sa najprv dobre obzrieť okolo seba, a až potom predkladať negatívne závery – koniec koncov, prostredie v akom žijeme si vytvárame sami.