Tento rok som sa zamilovala, opäť a beznádejne do Francúzska. Tam, kde väčšina začína krajinu spoznávať najskôr asi návštevou Paríža, to ja beriem zase raz z opačného konca. Pred rokmi som s maminou precestovala Azúrové pobrežie (a keby som niekde nestratila fotky, isto by aj to stálo za spísanie) a tento rok som sa nečakane dostala do najkrajšej rozprávkovej časti tejto fantastickej krajiny a to Alsaska.
Akoby to bolo včera, keď Peťo za mnou prišiel, že poďme poobede von, môžeme ísť do Štrasburgu, do Francúzska…a ja som nechápavo pozerala do akého Francúzska chce ísť. Tento rok, ako náhle som sa dozvedela trasu našej plavby, som zaslepene snívala o Švajčiarsku – tam sme sa mali pôvodne plaviť z Amsterdamu do Bazileju – a to, že rieka Rýn tvorí na dosť dlhom úseku prirodzenú hranicu medzi Nemeckom a Francúzskom, mi nejako ušlo. Síce naša plťka zastavuje na nemeckom brehu v meste Kehl, presne 6 km nás delilo od centra Štrasburgu. Túto vzdialenosť sme mohli prekonať buď autobusmi, ktoré máme zabezpečené priamo z lode, alebo ešte lepšie na bicykli. Po pár razoch, čo sme cestu absolvovali autobusom sme nasadli na bajk a po cyklocestách s neprehliadnuteľným dopravným značením sme si užívali cestu do hlavného mesta regiónu Alsasko.
Toto mesto v minulosti patrilo striedavo Nemecku a Francúzsku, čo ovplyvnilo jeho výzor, hlavne charakteristické farebné domčeky s drevenou fasádou. Najvyhľadávanejšou pamiatkou tohto mesta je katedrála Notre Dame (nemajú takú len v Paríži), ktorá svojho času po dokončení bola najvyššou katedrálou na svete. Počas prechádzky centrom mesta stretnete množstvo ozbrojených chlapov, od teroristických útokov na Charlie Hebdo Francúzi dbajú na bezpečnostné opatrenia. V miestnych to vzbudzuje pocit bezpečia, vo mne to skôr vyvoláva pochybnosti, že som na mieste, kde by sa mi ľahko mohlo niečo stať.
Okrem bicyklov je isto zaujímavé využiť lodnú dopravu, a pozrieť si mesto z inej perspektívy. Centrum je v podstate akýsi ostrov, a je veľa spoločností, ktoré ponúkajú okružnú plavbu na presklených člnoch. Ak ste ešte nikdy nezažili plavbu cez plavebnú komoru, v rámci tejto cez jednu malú prejdete, funguje ešte na starých princípoch za ľudskej pomoci – žiadna automatika – super zážitok.
Čakali by ste vo Francúzsku v každej pekárničke croissanty? Asi by ste boli prekvapení ako ja. Skôr Vás na každom rohu bude vábiť Kougelhopf– klasická bábovka, ktorej recept sem priniesla Maria Antoinette z Rakúska. Teraz je obľúbeným Alsaským pokrmom, ktorý nesmie chýbať na nedeľnom stole. Jasné, že nie je taká skvelá ako domáca od maminky, no neraz som jej nedokázala odolať (trocha tej chuti domova nikdy nezaškodí). Dajú sa kúpiť rôzne veľkosti v rôznych cenových reláciách – opäť raz platí, že čím ďalej od centra, tým sú ceny rozumnejšie.
A to, že z každého rohu na vás pozerajú plyšové bociany tiež nie je náhoda. Vedeli ste, že vo Francúzsku sa dievčatká rodia z kvetu ruže a chlapci z kapustových hláv? Len v Alsasku deti nosia bociany. Tie na zimu neodchádzali kvôli počasiu, no preto, že im frantíci zožrali všetky žaby a oni museli odletieť za potravou ďaleko preč.
Tento región je tak krásny, že si na neho treba vyhradiť viac ako jeden víkend. Za zmienku isto stojí 170 km dlhá vínna cesta, s tými najčarovnejšími dedinkami, mestečkami…
https://2.bp.blogspot.com/-gA5NwOjbLOM/WCoX9p-12yI/AAAAAAAAE8E/fpEouAtwuJAeBNEs27NVH1_VmHvkyGMCgCLcB/s1600/IMG_0071.jpg
Mesto Colmar niektorí označujú ako najkrajšie mesto na svete. Z fotiek, ktoré som pozerala a na internete som nadobudla pocit, že je to také malé mestečko. Prekvapená som ostala, keď autobus zaparkoval pri parku vo veľkom meste a ja som nechápala, kde sa nachádzajú tie farebné budovy, čo som videla na obrázkoch. O to krajší vstup sme mali, keď zrazu sprievodkyňa zahla pod múr, popri ktorom sme prechádzali. Prešli sme cez bránu v hrubom múre, a zrazu som mala pocit, že som sa ocitla v úplne inom svete. Z jednej strany múru moderná doba, autá, ľudia, ktorí sa neustále ponáhľajú a na druhej strane akoby zastal čas. Colmar je taký dva v jednom, každý si tu nájde niečo, čo mu ulahodí. Či už sú to milovníci umenia, nakupovania, alebo len snílkovia, ktorý túžia spraviť krásne fotografické zábery. Ak vám niečo hovorí meno Bartholdi (áno áno jeho najznámejším dielom je Socha Slobody), narodil sa práve v Colmare, kde taktiež vyštudoval architektúru a jeho vystavené diela si môžete pozrieť tu, v Bartholdiho múzeu.
Vodné kanály lemované farebnými domčekmi pripomínajú tie v Benátkach na ostrove Burano. Nie je to náhoda. Aj tu rybári odlišovali svoje príbytky farbou a nie číselným značením. Boli tak ľahšie rozoznateľné keď sa po tme vracali z domov.
Vodné kanály lemované farebnými domčekmi pripomínajú tie v Benátkach na ostrove Burano. Nie je to náhoda. Aj tu rybári odlišovali svoje príbytky farbou a nie číselným značením. Boli tak ľahšie rozoznateľné keď sa po tme vracali z domov.
V rámci vínnej cesty som navštívila dve dedinky – Kayserberg a Riquewihr = oficiálne jednu z najkrajších dedín vo Francúzsku. Myslím, že o nich je zbytočné písať, sú to miesta, ktoré treba jednoznačne vidieť. A ak vám práve tu vyjde krásne počasie ako mne, k dokonalým fotkám veľa netreba…možno už len pohár toho ich slávneho Rízlingu.
Ak by Vás zaujímalo, ako to, že všetky kvety sú také krásne, farebné a živé, miestny by odvetili, že dôvodom je pivo. Ani krčmárky pivo z nedopitých pohárov nevyhadzujú – práve naopak – zlievajú ho a neskôr s ním zalievajú kvety – samozrejme jedine s tým ich lokálnym. Či je to pravda, to už musí každý posúdiť sám…
Ak by Vás zaujímalo, ako to, že všetky kvety sú také krásne, farebné a živé, miestny by odvetili, že dôvodom je pivo. Ani krčmárky pivo z nedopitých pohárov nevyhadzujú – práve naopak – zlievajú ho a neskôr s ním zalievajú kvety – samozrejme jedine s tým ich lokálnym. Či je to pravda, to už musí každý posúdiť sám…
