Pohorie Atlas a údolie Ourika

Atlas z Marakéšu – jednodňový výlet do údolia Ourika

[Total: 1    Average: 5/5]

Päť dní na Marakéš je viac než dosť na to, aby ste sa nemuseli obmedzovať len na blúdenie spletitými uličkami Mediny. My sme vedeli, že by sme sa chceli pozrieť aj za hranice mesta, k pohoriu Atlas. No päť dní je zároveň málo na požičanie auta a roadtripovanie po Maroku, a tak nám neostávalo nič iné, než si výlet zajednať.

Výber a rezervácia výletu

Rozhodli sme sa pre jednodňový trip so sprievodcom do údolia Ourika na úpätí Atlasu. Aj napriek zmiešaným recenziám sme skúsili šťastie v jednom z mnohých turistických stánkov rozosiatych po Medine. Mladý, asi tridsaťročný chalan nás privítal “marhaba”, my sme mu povedali, čo hľadáme a on nám ukázal, aké sú možnosti. A že pre naše krásne úsmevy nám dá zľavu. Zo všetkých výletov v pomere čas a peniaze vychádzala najlepšie Ourika za 150 dirhamov (15 Eur), čo bolo lacnejšie než hovoril internet, ale keďže stánky s výltami boli fakt na každom rohu, chceli sme si ešte pozrieť nejaké alternatívy.

V konečnom dôsledku všetky firmičky ponúkajú presne tie isté výlety s veľmi podobným itinerárom. Niektoré za viac, niektoré za menej. Niekde musíte zjednávať, niekde to nemá cenu a niekde, ako mladík vyššie, si to zjedná obchodujúci vlastne sám, bez toho aby ste museli vynaložiť nejaké úsilie.

Niektorí sa budú odvolávať na TripAdvisor, ktorého nálepky má asi úplne každý predajca, ale tipujem, že veľmi vysokú výpovednú hodnotu nebudú mať, pretože veľa zo stánkov ani neexistuje pod nejakým oficiálnym menom, názvom alebo v rámci nejakej agentúry. No a na niektorých nájdete nálepky všetkých možných hodnotiacich webov od spomínaného TripAdvisoru cez Viator po GetYourGuide. Takže je to také hop alebo trop.

Veľmi vhodnou a lacnejšou alternatívou najmä pre skupinky je zajednať si šoféra a celý program si vytvoriť podľa seba alebo pokecať so šoférom, ktorý odporučí pekné miesta. Väčšinou sa jazdí na minivanoch, takže sedem ľudí sa v aute pomestí bez problémov. Ja môžem odporučiť nášho veľmi zlatého šoféra, ktorý nás viezol do Palmérie (ak chcete kontakt, napíšte nám na Facebooku).

Ničmenej, dozvediac sa všetko čo som písala vyššie, sme sa veľmi rýchlo vrátili k mladíkovi a s vyrovnaným pocitom, že to buď vyjde alebo nie, sme sa upísali na cestu do Ouriky o deň neskôr. Polovicu peňazí sme odovzdali na mieste, k čomu sme dostali paragón so sumami a číslom na predajcu a pobrali sa pomaly na hotel.

Deň výletu

Ráno, na minútu presne, nás vonku čakal minivan, ktorého šofér sa práve chystal zvoniť na zvonček nášho riádu. Perfect timing.

Za pol hodinu sme vyzberali ešte pár ľudí z ďalších riádov v Medine a potom sa konečne pustili po hlavnej triede smerom k Vysokému Atlasu.

Hory už nepôsobili ako majestátne zjavenie v orientálnej rozprávke zasadenej v púšti tak ako to bolo prvý deň, keď sme prileteli. Boli zahalené do jemného oparu, no i tak ich výška a biele zasnežené končeky v nekonečnej vyprahnutej krajine pôsobili ako niečo nadpozemské.

Prechádzali sme cez dedinky, ktoré svojimi hlinenými domami prirodzene zapadali do prostredia navôkol.

Dedinka na polceste s mešitou a hlinenými obydliami
Dedinka na polceste s mešitkou a hlinenými obydliami

Bol to predsalen komerčný výlet, takže sme rátali s tým, že nás asi okrem Atlasu povodia kade tade, ale nakoniec to bolo lepšie než sme očakávali.

Berber v tradičnom odeve vysveľuje ako sa melie múka

Prvá zastávka bola v klasickom berberskom hlinenom dome v jednej z tranzistných dediniek. Sprievodca nám ukázal ako sa kedysi mlela múka za pomoci točiaceho sa mlynského kameňa poháňaného primitívnym mechanizmom postaveným na pretekajúcej rieke. V chodbe už stará mama vyrábala z múky placky a za miniatúrnym stolíkom sedel náš šofér v prirodzenom habitate popíjajúc kávu.

Jedna z izieb obsahovala len nízku lavicu a stolíky – tu sa zvyčajne stretávala celá rodina. Celý dom bol usporiadaný ako prízemný riád – po okrajoch do štvorca boli miestnosti, uprostred bol otvorený priestor, maličká záhradka, schody a voľne pobehujúce sliepky. Ďalší väčší, trávnatý, dvor bol potom za domom.

Berberská žena v otvorenej kuchyni pripravuje na ohni jedlo
Berberská žena v otvorenej kuchyni pripravuje na ohni jedlo
Stúpajúci dym a otvorený pôdorys vytvárali v chladnom Berberskom dome príjemnú atmosféru
Stúpajúci dym a otvorený pôdorys vytvárali v chladnom Berberskom dome príjemnú atmosféru

Kúsok za schodami za nachádzala malá komôrka s dvomi dierami na vyvýšenej časti pri stene. Jeden párik sa spýtal, či môže použiť ich toaletu. Nebola to ale ale obyčajná kadibudka, bol to hammam 🙂 Len si to človek na prvý pohľad v tom obkolesení klaustrofobických hlinených stien dokázal len ťažko predstaviť. Ponaučenie je – tak ako vo Fínsku majú všade sauny, tak v Maroku majú všade hammamy, dokonca aj v skromných berberských usadlostiach.

Arganový olej v krištáľových karafách

Druhou zastávkou bola kooperatíva žien vyrábajúcich arganový olej, ktorý je rovnako ako berberi pre Maroko veľmi typický. Dokonca jedinečný, pretože sa vyrába z jadier orechov arganovníka, ktorý nerastie nikde inde na svete, len v Maroku. Olej z neho sa vyhľadáva najmä pre svoje pozitívne účinky na pleť či vlasy a je široko používaný v kozmetickom priemysle.

Pár žien pre ilustráciu naozaj olej vyrábalo a to rovno pekne po starom, ručne. Dostali sme prednášku, ochutnali chlieb s rôznymi druhmi čaju, otestovali aj arganový olej, a z čoho som bola nesmierne prekvapená, nikto nás nenútil do žiadnej kúpy a nerobil nátlak.

Ostávala teda už len posledná zastávka, dôvod, kvôli ktorému sme prišli, údolie Ourika s koncovou dedinkou Setti Fatma.

Setti Fatma je pôvodne berberská obec zasadená v miernom horskom teréne. S na horizonte sa vypínajúcimi zasneženými vrcholkami Jebel Toubkal pripomínala nepálske dedinky na úpätí Himalájí. Dve veci, ktoré ju ale odlišovali boli stoly so stoličkami z reštaurácií, ktoré tesne obkolesovali miestny potok/rieku a potom stoly a menšie šiatre so suvenírmi a inou lokálnou vetešou, vinúce sa nahor do výšin popri turistickom chodníku.

Jedna z mnohých reštaurácií lemujúcich údolie Ourika a rieku
Jedna z mnohých reštaurácií lemujúcich údolie Ourika a rieku

A nahor do výšin nás vzal aj náš guide. Z pôvodne siedmych ľudí sme ostali piati – dve Francúzsky huliace pri každej kratučkej príležitosti sa rozhodli, že im stačí prečkať v jednej z reštaurácií. Staršia Španielka to skoro tiež otočila, pretože celý výlet pôvodne skutočne pôsobil ako komerčná hovadina za pár korún, no po prvom stúpaní to bol skôr trek, ktorý sa veľmi rýchlo premenil na šplhanie sa po kameňoch a balansovanie na mokrých skalách preskakujúc vodu.

Zo siedmych vodopádov, ktoré sa tu nachádzajú sme vyšli k druhému, ktorý bol za pomerne strmým stúpaním a bol od neho tým pádom nádherný výhľad na okolité kopce.

Najvyššie položený vodopád ku ktorému sme vyšli
Najvyššie položený vodopád ku ktorému sme vyšli
Pohľad na väčšinu vodopádov
Pohľad na väčšinu vodopádov

Dolu sme šli inou cestou, vlastne sme si spravili taký okruh. Náš mladý sprievodca usúdil, že návrat po klzkých skalách, predierajúc sa cez oproti idúcich ľudí asi pre našu zostavu nebude ideálny. A dobre spravil. Sponad druhej straný údolia sa nám otvárali nové výhľady na béžové kopce, za nami zase vykúkali zasnežené najvyššie vrcholky a ku koncu sa nám naskytol pekný pohľad aj na samotnú dedinku Setti Fatma.

Atlas

Ťavy pod atlasom
Slnko bohužial celý deň pomerne ostro svietilo proti objektívu, takže toto je to najlepšie čo sa mi podarilo odfotiť z Vysokého Atlasu

Výlet sme zakončili neskorým obedom v jednej z množstva reštaurácií, ktoré sú typické tým, že majú stoly usporiadané v tesnej blízkosti rieky alebo priamo v nej.

Sestry na cestách v pohorí Atlas
Sestry na cestách v pohorí Atlas

Šofér nám po ceste späť do Marakéšu ešte zastavil spraviť si zopár fotiek vysokých štítov, no slnko väčšinu dňa pomerne silno svietilo v uhle kaziac všetky fotky, tak sme sa aspoň pokochali a naposledy sa rozlúčili.

Zhrnutie

Ak to mám teda zhrnúť – určite sa nebojte zarezervovať si výlet priamo na mieste namiesto bookovania online vopred. Vyjde vás to i niekoľkonásobne lacnejšie a itinerár budete mať podobný. Čo sa týka výberu stánku, nemám žiaden ultimátny tip – ja som šla proste pocitovo. Vybrali sme výlet tam, kde sme sa cítili príjemne a bez nátlaku, típek bol tiež sympatický a ešte si aj sám zjednal cenu. Oni tí predajci sú aj tak poprepájaní, pretože majú zazmluvnené dodávky a tie nejak musia naplniť, takže v konečnom dôsledku bude rozdielna len cena ktorú zaplatíte.

Ak chcete presné súradnice, tak miesto si bohužiaľ nepamätám, ale toto je aspor zopár vodítok:

  • Stánok bol v uličke smerom od Bahia Palace
  • Oproti stánku bol fancy vchod do hammamu/reštaurácie. Asi Dar Essalam.
  • Súradnice z fotky (neviem nakoľko spoľahlivé) vchodu do vyššie spomínaného fancy zariadenia sú 31°37’20.7″N 7°59’11.2″W.

A ak vám článok pomohol alebo máte nejaké otázky, určite nám dajte vedieť v komentároch nižšie alebo nám napíšte cez našu Facebook stránku.

Pošli ďalej
  • 10
    Shares
  • 10
    Shares

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *