Strechy Marakéšu a Vysoký Atlas

Kam lietajú na zimu bociany? No predsa do Maroka!

Arabské krajiny ma lákajú stále asi najviac zo všetkých aj napriek skúsenostiam, ktoré boli všeliake. Neviem, či je to romantická predstava z rozprávok o tisíc a jednej noci, príbehy o archeologických dobrodružstvách prvých objaviteľov zo začiatku minulého storočia alebo proste len túžba uniknúť každodennej šedi európskeho života, ktorý sa po desaťročiach jednoducho stal ďalším stereotypom.

Ryanair spustil novú linku do Maroka z Bratislavy a letenky boli za slušnú cenu – letieť do Afriky zo Slovenska pod sto eur je veľmi lákavé. Opäť jeden zo spontánnych nápadov, kedy som už sme neobsedeli na zadku, a vedeli, že jediná možnosť je aspoň na pár dní niekam odletieť, a to čo najskôr. Sestra sa dala spracovať veľmi rýchlo, aj keď prvotná namotávka stroskotala ihneď po booknutí leteniek. Čítali sme o možnostiach prenocovať v stanoch na púšti, no zanedlho sme zistili, že nie je púšť ako púšť. Na internete mnoho spoločností ponúka dvoj a trojdňové výlety spojené s prenocovaním na púšti. Stálo nás to nejaký ten čas strávený čítaním rôznych bologov aby sme sa dozvedeli, že ak chcete spať v púšti, mali by ste sa vydať na ten dlhší – trojdňový – výlet. Počas toho kratšieho totižto nespíte na skutočnej púšti, skôr v akejsi vyprahnutej krajine, posiatej zmesou kameňa a piesku. Najlepšia možnosť je však požičať si auto a spraviť si itinerár podľa seba. Nakoľko my sme toľko času nemali, prvotného plánu sme sa rýchlo vzdali a venovali dva celé dni objavovaniu Marakéšu, a jeden deň výletu do pohoria Atlas. Z Bratislavy sme odlietali v utorok, s návratom v sobotu doobeda. Za týchto pár dní sme s prehľadom stihli vidieť a zažiť všetko čo sme chceli a nikam sme sa nemuseli náhliť.

Ubytovanie v hoteli? Fancy, ale riád je to čo chcete!

Ubytovanie v Marakéši je za veľmi prijateľné ceny. Nájdete tu hostely už od 5 eur za osobu na noc aj s raňajkami, aj luxusné rezorty s bazénmi vzdialené niekoľko minút jazdy od mesta. Pokiaľ však chcete zažiť tunajšiu kultúru, ubytujte sa v Medine, centre Marakéša, v jednom z mnohých riádov.

Terasa nášho riádu
Riád je pomerne malá budova tiahnuca sa do výšky, kde práve strecha je spravidla najlepším miestom na oddych.

Riád je typ domov typických pre Maroko – zvonka vyzerajú ako nenápadné budovy a zvnútra veľmi podobne ako naše pavlačové domy (len rozprávkovejšie). Štandardne majú niekoľko poschodí, každé olemované pavlačovým balkónom a uprostred je malá záhradka, dvor, či – ako v našom prípade – bazén.

Raňajky v Marakéši

My sme si povedali cca rozpočet a podmienkou bolo mať na ubytovaní raňajky. Nasledujúce štyri noci sme strávili v riáde Salma de Groot, ktorý bol veľmi dobre situovaný, priamo pred ním mohol zastaviť taxík, a napriek jazykovej bariére (lenivosť za tie roky v zahraničí urobiť niečo s mojou francúzštinou) tam bol extrémne ochotný personál a raňajky nemali chybu.

Hneď po príchode nás usadli na gaučoch, a nechali chvíľu čakať. Nakoľko bolo niečo okolo štyroch hodín poobede, som si v duchu hovorila, že to už tie izby mohli mať pripravené. Môj omyl sa rýchlo rozplynul, keď nám priniesli horúci mätový čaj s nejakým sladkým pečivom, ktoré pripomínalo bábovku. Potom nás previedli po celom komplexe – na prízemí sa nachádzal bazén – samozrejme v tom čase ľadový, pár lehátok a miestnosť na masáže. O dve poschodia vyššie bola tradičná marocká sauna – hammam, a na streche bolo príjemné posedenie, kde sme každý deň strávili nejaký ten čas aj my.

Nápad priplatiť si pár eur navyše za väčšiu izbu nebol až tak odveci, pretože si fakt neviem ani predstaviť ako teda vyzerala tá najlacnejšia možnosť, ak toto malo byť niečo viac :D. Odpoveď na otázku, kedy sa podávajú raňajky sme dostali odpoveď – kedy povieme. Každý deň sme jedli na inom poschodí – niečo ako reštauráciu by ste tu hľadali ťažko. Na výber sme mali čaj alebo kávu, k tomu pomarančový džús, čerstvé placky, maslo, džem, javorový sirup a dvakrát aj volské oko. Nás tieto raňajky dokázali výdatne nasýtiť a obed sme často spájali so skorou večerou.

Trhy, trhy, trhy

Trh v MedineCentrálnou časťou Marakéšu a zároveň miestom, kam bezpochyby smerujú všetci turisti, je Medina. Opevnené staré mesto je zapísané v zozname UNESCO a koncentruje sa tu väčšina obchodu. A obchodom nemyslím digitálnu burzu, ale pravý arabský souk — trh, na ktorom nájdete od bylín cez kovy až po oblečenie a mäso takmer všetko. Obrňte sa trpezlivosťou a pripravte svoje komunikačné schopnosti, pretože práve tu začína aj boj o zjednávanie najlepšej ceny za vybraný tovar, tak veľmi typický pre arabské krajiny.

Medina je jednoducho srdce Marakéšu, a hoci ju tvoria najmä uličky zo stánkami, práve tie sú na nej to najčarovnejšie. Nechajte sa nimi pohltiť: pozorujte neúnavných obchodníkov či babky pečúce placky, mäsiara porcujúceho mäso za vykachličkovaným pultom priamo pred vašimi očami, objavte nečakané hammamy, reštaurácie či na prvý pohľad nevábne fast foody s najlepšou chawarmou ever 🙂 A niečo si preboha kúpte! Odísť z Marakéšu bez silnej marockej mäty? A k mäte určite nezabudnite citrónovú trávu. Ak máte radi šafrán, určite sa naň u bylinkára spýtajte.

Ak chcete niečo nezvyčajné, možno potrebujete sedák z ťavej kože alebo čokoládu z ťavieho mlieka 🙂

Nájdete tu vskutku všeličo. Hlavne nezabúdajte: zjednávajte, zjednávajte ale s úctou a skúste si to užiť. Moje dilemy z prvého zjednávania v mojom živote, ktoré som podstúpila v Káhire si môžete prečítať v tomto článku.

Jemaa el-Fna

Keď sa už vymaníte zo spleti uličiek a zrazu sa ocitnete na veľkom námestí (a neprešli ste hradbami), tak ste sa určite vynorili na centrálnom trhovisku Jemaa el-Fna.

Centrálne trhovisko Jamaa el Fna

Kedysi miestom, kde sa zhromažďovali karavány po dlhých dňoch putovania, dnes najmä priestor pre stánky s jedlom, ovocnými džúsami a nespočetné množstvá pouličných umelcov od zaklínačov hadov, cez henové tatérky až po v tranze sa motajúcich hudobníkov.

Centrálne trhovisko Jamaa el Fna

Odporúčam aspoň raz západ slnka pozorovať z jednej z terás reštaurácií – či už len pri pohári mätového čaju alebo pojedaním chutného tažínu. Chutné marocké pokrmy okrem reštaurácií nájdete aj priamo na trhovisku – ceny sú takmer totožné, takže je na vás, či chcete mať na trh výhľad zhora alebo sa necháte ponoriť do ruchov trhu a okrem samotného jedla si vychutnáte aj pohľad na jeho prípravu, ktorá sa vám bude odohrávať pred očami.

Pomarančový džús je marakéšska klasika, a čo je lepšie než si pochlipkávať osviežujúci nápoj predierajúc sa späť cez orientálne uličky k svojmu riádu?

Yves Saint-Lauren záhrady Majorelle

Botanická záhrada kúsok za severnými hranicami Mediny je asi tým najinstagramovanejším miestom z celého Maroka (a keď už sme pri tom, sledujete náš Instagram? :)). A vďačí tomu nepochybne za architektonické prvky, ktoré sa nenápadne, no zároveň svojou ostrou farebnosťou veľmi výrazne vynárajú spomedzi flóry, ktorú si tu vlastne ani na prvý pohľad nevšimnete, napriek jej všadeprítomnosti.

Vila v botanickej záhrade Majorelle
Vila, v ktorej svojho času našiel útočisko aj známy módny návrhár Yves Saint-Lauren.

Záhradu v dvadsiatych rokoch založil orientálny umelec, Francúz Jacques Majorelle, kde mu Paul Sinoir naprojektoval centrálny prvok záhrady – vilu, v ktorej aj pár rokov Majorelle žil s manželkou. V rokoch osemdesiatych vilu znovuobjavili a odkúpili módni návrhári Yves Saint-Lauren a Pierre Bergé, no a jej dnešný osud už poznáte – záhrada aj s vilou je miestom verejným a vo vile sa nachádza Múzeum islamského umenia a Berberské múzeum.

Kaktusy v botanickej záhrade Majorelle
Ono aj takéto veľké kaktusy sa v zápale vzrušenia, medzi davmi a v obklopení farebných prvkov dajú veľmi rýchlo prehliadnuť.
Stavby v záhrade sledujú pravidlá marockej/islamskej architektúry
Stavby v záhrade sledujú pravidlá marockej/islamskej architektúry

Bez návštevy záhrady určite z Maroka neodchádzajte. No vďaka jej popularite sa rovnako pripravte na dlhé rady na vstup. Síce to odsýpa pomerne rýchlo, pomôcť si môžete aj tým, že sem prídete skôr. Vstupné je 70 MAD, dá sa platiť kartou, prípadne hneď za rohom nájdete aj bankomat.

Cyber park a mešita Kotoubia

Na Cyber park sme natrafili náhodou po ceste k mešite Kotoubia. Toľko zelene na okraji prašnej Mediny sme vôbec nečakali.

Je tu kopec lavičiek v príjemnom tieni stromov, takže ideálne miesto na oddych, najmä počas teplých dní. Uprostred parku s veľkou fontánou sú zdarma aj verejné toalety.

Cyber Park

Cyber park pôvodne vznikol v osemnástom storočí ako botanická záhrada pre Sultána. Po roku dvetisíc už bol v dosť zúboženom stave, no napokon doň zainvsetovali z marockého Telecomu a Nadácie na ochranu životného prostredia a revitalizáciou ho zachránili od takmer istého zániku. Aj z tadiaľ je jeho meno – Telecom chcel na oplátku aspoň nejakú reklamu, a tak sa tu zdarma pripojíte k ich wifi alebo sa dozviete o histórii parku na elektronických termináloch alebo proste navštívite “cyber” kaviareň. Myslím ale, že takáto výmena zafungovala perfektne.

Mešita Kotoubia - ústredná stvba marakéškej Mediny
Mešita Kotoubia – ústredná stvba marakéškej Mediny

Mešita je od Cyber parku už len na skok a nakoľko prevyšuje všetky stavby naokolo, nájdete ju aj keby ste ju zrovna nehľadali. Obišli sme ju zo všetkých strán s nádejou, že niekde nájdeme vstup, ale všetky potenciálne vchody boli uzamknuté. A neskôr sme aj tak zistili, že tak ako do drvivej väčšiny mešít v Marakéši majú nemoslimovia vstup zakázaný, ani Kotoubia nie je výnimkou.

Napriek tomu stojí za to si túto dominantu z dvanásteho storočia obzrieť z blízka či už spod minaretu alebo z nadväzujúcich záhrad.

El Badi Palace a Bahia Palace

V najjužnejšej časti Mediny sa nachádzajú tri dôležité stavby Marakéšu, ktoré, pokiaľ vás zaujíma história (Maroka), nesmiete minúť: dva paláce a kráľovské hrobky.

Nádrž na hlavnom nádvorí
Nádrž na hlavnom nádvorí
Hlavné nádvorie s pomarančovníkmi
Hlavné nádvorie s pomarančovníkmi
Palác Badi sem tam odhaľuje pozostatky pestrofarebných mozaikových podláh
Palác Badi sem tam odhaľuje pozostatky pestrofarebných mozaikových podláh
Palác Badi - hlavné nádvorie
Palác Badi – hlavné nádvorie a na horizonte sa týčiaci Vysoký Atlas.
Kam na zimu lietajú bociany? No predsa do Maroka!
Kam na zimu lietajú bociany? No predsa do Maroka! A hradné steny paláca Badi boli bocianov plné.

Cestu sem si musíte doslova vydobyť, nielenže jej veľká časť ide, klasicky, pomedzi úzke uličky plné obchodíkov, oba paláce, a obzvlášť Badi sú pomerne rozľahlé, a tak ešte nejaké to premýšľanie a orientovanie sa v mape zaberie porozumenie svetovým stranám a hľadanie tej správnej strany a vchodu.

Po ceste sme v uličkách aj mimo nich obchádzali niekoľko stánkov so street foodom, takže ak sa chcete lacno a autenticky najesť práve na tejto strane je veľa vhodných miest.

Nejak sme teda išli niekam smerom k aspoň jednému z dvoch palácov. Na ako prvý sme ale narazili na El Badi. Palác vznikol v 16. storočí pre sultána z dynastie Saadi, no po skončení vády tejto dynastie ho čakal pomerne rýchly úpadok. Dnes je tak skôr približnou spomienkou, pretože napriek jeho obrovskej rozhlohe tu nájdete len málo pôvodnej výzdoby či mozaiok. A že bol vo svojej dobe palác okázalý! Okrem všadeprítomnej mozaiky sa naň vo veľko využívalo zlato, mramor a iné drahé materiály ako napríklad ónyx.

V dnešnom Badi paláci upúta okrem rozlohy, spletitý komplex podzemných chodieb s dobovými fotkami a textami približujúcimi históriu, obrovský bazén na hlavnom nádvorí, či nádherný výhľad z terasy kúsok pri vchode.

Kempujeme na nádvorí palácia Bahia
Kempujeme na nádvorí palácia Bahia

To palác Bahia hrá všetkými farbami. Vzniknúc koncom 19.storočia si zachoval svoj charakter dodnes a skvelo tak reprezentuje islamskú a marockú architektúru.

Hrobky rodiny Saadi

Väčšiu časť cesty k hrobkám sme už poznali, keďže sme si neďaleko zakúpili výlet a už mali za sebou návštevu dvoch palácov, ale aj tak nás tesne pred cieľom zaskočila menšia obchádzka do obchodu s kobercami. V spleti prázdnych hlinených múrov lemujúcich chodník sme nasledovali šípky k hrobkám, ktoré nás naviedli do pasáže, ktorá sa skončila v tmavom pralese kobercov. Trochu sme sa rozhliadali a pomaly začali ustupovať s tým, že sme proste asi zablúdili, keď sa pred nami zjavil starší nemecký párik, zjavne v podobnej situácii, ktorý našiel predajcu v jedej z mnohých miestností, a ten im ukázal, že sme skutočne v priechodnej pasáži, ktorá pokračuje na ďalej.

V Medine nikdy neviete kam vás uličky zavedú.
V Medine nikdy neviete kam vás uličky zavedú. Kľudne to môže byť zastrčený raj kobercov.

Vstup do hrobiek, bol, prekvapivo, za 70 MAD, no v porovnaní s ostatnými miestami hrobky na prvý pohľad ani neponúkali rozľahlé miestnosti alebo obrovské priestory záhrad. V podstate šlo o jeden neveľký dvor lemovaný stavbami s typickou marockou architektúrou, v ktorých sa v mozaikových podlahách nachádzali hrobky dynastie Saadi (16. storočie).

Hrobky majú najmä historickú hodnotu. Už len fakt, že ich (vzhľadom na umiestnenie) objavili až v 20. storočí alebo to, je zaujímavý, no turisti zrejme najviac obdivujú bohate zdobené priestory, v ktorých sú hrobky umiestnené, či stĺpy podopierajúce strop z mramoru dovezeného až z talianskej Carrery.

V Marakéši nikdy nepocítite nedostatok mozaiky, ornamentov, ozdobných stĺpov či tak typických oblúkov.
V Marakéši nikdy nepocítite nedostatok mozaiky, ornamentov, ozdobných stĺpov či tak typických oblúkov.

No a k tejto hlavnej hrobke s mramorovými prvkami si aj postojíte. Keďže sa dnu vkročiť nedá, ku vchodu sa stojí rad, aby ste aspoň cezeň mohli nazrieť dnu. My sme si to chceli vystáť, ale keďže sme sa rozhodli, že si nakoniec na poobedie chceme zarezervovať ešte jazdu na ťavách, po piatich minútach sme to vzdali a vybrali sa späť do spleti uličiek.

Ben Youssef Madrasa

Madrasu, severne od trhoviska, sme mali síce len kúsok od hotela, no do roku 2020 je bohužial zatvorená kvôli rekonštrukciám, takže sme si mohli akurát tak pred múrmi prezrieť pár fotiek z jej útrob.

Miesto učenia v Marakéši, Madrasa

Znie to síce ako kúsky kuracieho mäsa v sladkej indickej omáčke, no Madrasa je vo všeobecnosti v arabských krajinách miesto vzdelávania, či už všeobecného alebo náboženského. Madrasa Bena Youssefa s päťstoročnou históriou bola svojho času najväčšou v severnej Afrike a dokázala poňať až 900 študentov, ktorí sa tu nielen učili, ale aj žili. Dnes sa tu už nevyučuje, Madrasa je historickou pamiatkou a dnu vstupujú predovšetkým turisti, ktorým učarovala nielen história tohto kusu zeme, ale najmä jedinečná architektúra. Steny, prechody a obloky sú zdobené rovnako bohato ako útroby najznámejších marakéšskych palácov a mozaiky vám budu rovnako veľmi povedomé.

Ak sa tu teda ocitnete po roku 2020, tak si Madrasu rozhodne nenechajte ujsť.

Ak neviete koľko stojí vstup, je to určite 70MAD

V Kambodži som sa smiala, že je to “One dollar country” – na každom rohu od nás niekto za niečo pýatal jeden dolár. Marakéši tým pádom prischol prívlastok “70 dirhamov“. Platili sme vstupné na troch rôznych miestach (Záhrady Majorelle, El Badii a Bahia palác). Posledné miesto, na ktorom od nás pýtali vstupné boli hrobky rodiny Saadi, vopred sme si robili srandu, že to bude 70 dirhamov. Sranda prešla, keď si ich naozaj pýtali – podľa môjho názoru, však toto miesto tak vysokého vstupného hodné nebolo – cca 7 eur za veľmi maličký komplex hrobiek.

La Palmeraie alebo na ťave do palmového hája

Aj keď sú ťavy zlaté zvery, čo sa týka jazdenia na ťavách, až do Maroka som bola pomerne rozpoltená. Odmietla som to skúsiť v Egypte, ale pravda je, že tie okolo pyramíd sa nezdali veľmi zdravé a pred tromi rokmi to tam bolo dosť o nátlaku a pomerne zlých skúsenostiach iných. Plus mám strach z výšok, takže predstava sedieť na dvojmetrovom zvierati kmásajúcom sa zo strany na stranu ma vôbec nenadchýnala.

Z nechceného privátneho tripu sa aj tak stal privátny trip.
Z nechceného privátneho tripu sa aj tak stal privátny trip. A nakoniec to bol dokonalý zážitok.

Sestra ma ale prehovorila a tak sme si zarezervovali poobednú jazdu v marakéšskej palmérii, umelo vysadenej palmovej plantáži pol hodinu za mestom. Očakávania sme mali pomerne nízke, keďže niektorí ju prirovnávali k smetisku a tiež som sa obávala, že ťavy budú zúbožené a my už nebudeme môcť vycúvať.

Nakoniec sa ani jedno nestalo a ja som si ťavy zamilovala ešte viac.

Minivan nás zaviezol na kraj palmérie, ku stajniam s koňmi a ťavami. Tu sme dostali na hlavu tradičnú berberskú šatku cheiche a ani sme sa nenazdali, už sme sedeli na jednohrbých dromedároch.

Ťavky vyzerali spokojne.
Ťavky vyzerali spokojne a palmový háj bol nakoniec oveľa väčší a čistejší než varoval internet. Win win.

Namiesto pôvodnej jednej hodiny sme putovali palmériou takmer dve a to sme sa ani nedostali na jej koniec. Jazda na ťavách bola veľmi ukľudňujúca a príjemne otupujúca, že som ku koncu už len premýšľala ako sa na jej chrbte poskladám, že by som si pospala.

Palmový sad samotný nakoniec vôbec nebol ako sme si prečítali pred výletom. Na začiatku sme síce obišli dva či tri opustené domy, no zvyšok bol už len step a nekonečno paliem. Zároveň sme boli v to poobedie my dve na ťavách jediné a jediní ďalší ľudia, ktorích sme stretli bolo asi zopäť štvorkolkárov.

Po ceste späť na riád sme ale videli aj iné, menšie, ohraničené časti palmérie, kde aj desaťčlenné skupinky navliekli do berberských odevov a ktoré putovali v dlhej karaváne naprieč pomerne malým územím. Takže sme to asi celkom vychytali.

Trek pod najvyššou horou Maroka

Ak sme mali vopred cieľ, kam počas tých pár dní v Maroku určite ísť, tak to bolo pohorie Atlas. Vopred sme si na rôznych portáloch zistili, aké sú možnosti, a prečítali recenzie, na aký trip sa máme vydať. Eliška pôvodne chcela zabookovať niečo vopred, cez internet, no týždeň pred našim odletom sa v Maroku nachádzala jedna známa, ktorá povedala, že vopred cez internet nemáme nič bookovať – pre porovnanie jednodňový výlet do pohoria Atlas cena cez internet: 40 eur – cena na mieste: 15 eur. V Marakéši nájdete na každom rohu “cestovnú kanceláriu”, ktorá ponúka rôzne výlety po okolí – stačí zjednať cenu. My sme zjednávať ani nemuseli a za pekný úsmev sme dostali dobrú cenu hneď na začiatku.

Atlas

Výlet aj napriek pôvodným obavám z toho, že vlastne vôbec nevieme do čoho ideme vyšiel na 110% – videli sme toho viac než bolo v programe a samotný trek v Atlase bol, síce kratší (niečo vyše hodiny), ale skutočne trek so zastávkami pri dvoch vodopádoch a s nádhernými výhľadmi na okolité kopce z najvyššieho miesta, ktoré sme dosiahli. Podrobnosti o tom ako presne prebiehal celý výlet od nájdenia toho správneho obchodíku, cez rezerváciu až po samotný deň D sme spísali v samostatnom článku.

~~~

Maroko patrí k jednej z najdostupnejších arabských krajín. Nielenže je z Európy na skok, no európsky vplyv tu cítiť na každom kroku. A to nielen v kozmopolitnej Casablance, ale aj v historických mestách ako je Marakéš. Napriek tomu, že v Maroku drvivo prevláda Islam, a je preto namieste sa vhodne obliecť (akože s vystrčenou riťou by som sa asi na túre ani na Slovensku neštverala a to ani keby mám neviem aké napumpované telo, ako to teda poňala jedna dievčina pri výstupe k vodopádom Setti Fadma), nikto sa nebude na vás pohoršene pozerať ani keď zvolíte krátke rukávy alebo nejakú decentnejšiu sukňu. Aj obchodovanie a zjednávanie prebieha skôr v pozitívnom a pomerne nenásilnom tóne, a čo je hlavné, nikto vám neodtrhne hlavu kvôli bakšišu. Proste v Maroku sa veľmi príjemne mieša to tradičné, arabské, s tým novým.

Pošli ďalej

Leave a Reply

Your email address will not be published.