Delta Mekongu – dôvod celej našej šialenej cesty

[Total: 0    Average: 0/5]

Dôvod číslo jeden – neviem ako sa to presne volá či kuchár alebo Francúz na cestách – tá relácia o típkovi čo cestuje okolo sveta a varí. Okrem iných po návrate zo Srí Lanky som videla časť, keď cestoval po Vietname a varil a jedol a bol na plávajúcich trhoch a mne v hlave začala vŕtať myšlienka, že tam by sme sa mohli snáď aj lacno a perfektne obžrať.

Dôvod číslo dva – nikto nenamietal a náhodou boli spiatočné letenky za 405 eur.

Deltu sme navštívili ako poslednú, pre mňa ostane ako čerešnička na torte a zaslúži si samostatný článok, a to hlavne kvôli skvelému pánovi Minh, ktorý sa o to postaral.
Naša cesta začala vo Vietname, potom sme sa presunuli do Kambodže a odtiaľ opäť do Vietnamu. Teraz v skratke poviem len, že už v Kambodži sme si prisahali, že sa do tej krajiny nikdy nevrátime – o to viac to posilnilo našu túžbu byť opäť vo Vietname – dokonca o deň skôr ako bol pôvodný plán. Z dôvodov k tomuto nechutenstvu sa pomaly stávajú humorné príhody, ktoré si musím najskôr nechať v hlave uležať než ich zverejním. A preto začínam od konca.

Ak sa chystáte do Vietnamu – na deltu Mekongu a nemáte ani šajn kam presne – môžem odporučiť len jedno – Minh Viet Homestay (neďaleko mesta Can Tho). Bývanie u domácich, v izbách z polovice murovaných, z polovice z listov kokosových paliem, polpenziou a priateľským prístupom len za 22 USD /2 osoby/noc.

Po takmer 9 hodinovej ceste z Kambodže, sme sa konečne ocitli na stanici v Can Tho. Po chvíli ma oslovil taxikár s telefónom v ruke a ukazoval mi moje meno s názvom nášho ubytovania. Wow! Aj pri zadaní maximálne nepresných údajoch, nevedomosti, kde nás ten šialený minivan vysadí nás niekto čakal! Ako to už u nás býva bežným zvykom, taxikár si to zamieril mimo mesta, po takých cestičkách a mostíkoch, že som opäť raz zapochybovala, čo som to vymyslela.

Keď sme dorazili na miesto čakal na nás vysmiaty Vietnamec. Zaviedol nás do izby pre štyroch a ja opäť hlavu v smútku, veď tu sme mali mať každý vlastnú izbu. Na moje šťastie (teda niežeby sme spolu nechceli zdieľať opäť jednu izbu – ale všetkého veľa škodí :D) si to domáci zle pozrel a ubytoval nás do dvoch samostatných izieb. Vonkajší múr nebol potiahnutý po strop, takže v podstate to bolo ako spať s dokorán otvoreným oknom v divočine pri rieke a.k.a. komárov a inej hávede nikdy nie je dosť. Týmto sa chcem poďakovať všetkým zúčastneným, že mi oznámili prítomnosť švába vždy až po opustení daného ubytovania.

Ani sme sa nestihli spamätať z príchodu a už nám bolo oznámené, že za 15 minút sa podáva večera. Po takmer 3 týždňoch v zahraničí, stravovania sa na miestach, kde je šanca, že zbadáte potkana 100%, a to najhoršie – z nejakého dôvodu sme prestali piť alkohol, sa nám naše žalúdky chceli pomstiť a poviem to po našom – všetci sme snívali o pevnom hovienku. Celý deň sme nejedli – aby sme prežili cestu – dokonca sme neublížili ani vode … mať žalúdočné problémy keď vás čaká 7 hodinová cesta (o ktorej vopred netušíte, že bude trvať 7 hodín a nebude bezproblémová)…škoda reči…

Priniesli nám polievku – vietnamskú polievku s ryžovými slížmi. Boli dni, kedy nám táto polievka – resp. druh hocijakej polievky vystačil ako hlavné jedlo cez obed. Mňam! Polievka na žalúdok – a na doplnenie tekutín presne to, čo sme potrebovali. Pri našich stiahnutých žalúdkoch sme si pomysleli – týmto by to mohlo skončiť, no to bol len začiatok. Ryžový papier, zelenina, krevetové koláčiky, ryža, ryba, … pomoooooc ! Cítili sme sa ako totálny nevďačníci. Do vandlíku plného ryže, sme len naoko zapichli vidličku, rybke ubudol asi jeden gram, a keď si spomeniem koľko tých koláčikov tam ostalo, až mi je smutno. Staršia pani domáca anglicky nevedela, takže jej bolo ťažko vysvetliť, prečo sme tam nechali takmer všetko jedlo. Maximálne vyšťavení sme sa pobrali do izieb, bez síl niečo riešiť, bez plánu na ďalší deň, s myšlienkou – ráno múdrejšia večera. Po pár minútach mi už pán Minh vyklopkával na izbu s otázkou aký máme na druhý deň plán. Onedlho sme mali jasno – budíček 3.45 ráno! Plán za 22USD/osoba bol DOKONALÝ !

O 4 ráno sme pred domom nasadli na domáceho loďku, v ktorej sme boli len my štyria, plus traja „kapitáni“. Po niečo vyše hodinky sme sa dostali na miesto v Can Tho, kde sa nachádza najväčší plávajúci market. Zatiaľ sa len pomaly zbiehali lode, v niektorých dokonca miestny spali a čakali kým sa to „rozbehne“. Asi na siedmy pokus som pochopila otázku, či si dáme kávu a zastavili sme pri loďke s občerstvením. (Vietnamcom je asi ešte horšie porozumieť anglicky ako Číňanom). 3 ľadové kávy pre kapitánov, 1 obyčajná a tri čaje pre nás. Zahrialo – potešilo. Pokračujeme ďalej.

Prvý cieľ našej cesty – malý lokálny plávajúci marketík – žiadny turisti – presne to čo sme si predstavovali. Ako bonus sme vystúpili z loďky a vyšli na malú vyhliadku, z kade sme si vychutnávali východ slnka a komentovali rôzne druhy tovaru a obchodníkov.

A potom nastala tá nechcená chvíľa. Potreba navštíviť toaletu. Ehm u ľudí žijúcich na brehu rieky. David to na prvý krát nezvládol. No ja som musela. Vďaka bohu za stúpačky ! A baterky po ruke.. Úmerne k žiadnemu svetlu vzrastal záujem pavúkov pliesť si siete po rohoch. Prežila som a vyšla dokonca s úsmevom na perách. Po mne sa už odvážili aj ostatní. Na kochanie sa okolím sme mali času viac než dosť – konečne nás nikto nenaháňal ! Ďalší úsek rieky bol ďalším mojím splneným snom – odľahlá úzka riečka, okolo palmy, sem – tam nejaké obydlie. Konečne som si užívala to, čo som dovtedy poznala len z obrazoviek. Obchádzkou sme sa ocitli na hlavnom plávajúcom trhu. Tu to už nemalo komornú atmosféru – tu sa vo veľkom obchodovalo. Pre nás nastal čas raňajok. Dostali sme vietnamskú polievku s ryžovými slížmi a výklad o tom ako sa každý druh slížov používa do iného druhu polievky – povedané v skratke. Už sme boli nakoľko vžitý do miestneho spôsobu stolovania, že nám nevadili ani misky na 110% umývané v Mekongu. (V Mekongu sa umýva riad, oblečenie, ľudia…všetko).







Nakoľko zvyšok posádky si kúpil extra raňajky, aby si ich mohli naplno užiť, vyhodili nás na lodi plnej ananásov. My opäť nevďační sme zjedli jeden a druhý sa snažili slušne odmietnuť – načo pani predavačka na nás nechápavo pozerala, čo máme za problém, keď nechceme bezplatne prijať potravu.



Následne sme sa úzkou riečkou presunuli do továrne na výrobu ryžových slížov. Pán Minh nám bol skvelým sprievodcom, a všetko nám vysvetlil – od pestovania ryže – po zber úrody- až sme si sami mohli skúsiť postup ich výroby. Turisti, čo boli pred nami sa rozpŕchli, opäť sme mali všetko sami pre seba.



Ďalšou úzkou riečkou sme preplávali do ovocnej pestovateľskej záhrady. Ak patríte k ľuďom, ktorých nezaujímajú arboréta a kadejaké tie miesta s kvetinami, napriek tomu vás toto miesto určite osloví. Konečne sme sa dozvedeli viac o plodoch, ktoré sme vídali na rôznych trhoch a opäť sme dostali najesť.









O jednej sme sa vrátili späť, na čo nám bol hneď ponúknutý obed. Posunuli sme ho o hodinu neskôr a taktiež večeru požiadali až na ôsmu. Pána Minh sme poprosili o radu s dopravou do hlavného mesta. Večer nám len oznámil „ don´t worry – you just sleep, wake up and eat“. A tak sme sa vyspali, zobudili, naraňajkovali a odfrčali lokálnym busom plnom miestnych ľudí za smiešnu sumu (necelé 4 eur) do Saigonu. Toto bola jediná cesta autobusom, ktorá prebehla hladko a presne na čas.

Pošli ďalej
  • 6
    Shares
  • 6
    Shares

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *