Vietnam

Vietnam – od Ho Chi Minh po Nha Trang

[Total: 0    Average: 0/5]

Nejako ťažko sa mi píše o tejto dovolenke, najradšej by som vyňala len pár miest a zážitkov, no potom by to nemalo hlavu a pätu. Takže budem musieť ísť úplne od začiatku.

Počas minulého roku sa naša 4-členná skupina dvakrát vydala na cestu do Budapešti, na základe čoho bolo jasné, že na letisko treba vyraziť v dostatočnom predstihu. Mať fľašu Bacardi v aute tiež neveští nič dobré. Glg sem glg tam a potom už je zbytočné niečo nosiť domov, tak sme to dorazili ešte na letisku v opojení cestovateľskej horúčky, s heslom – dezinfikovať treba od prekročenia prvých hraníc.

Vysmiaty od ucha k uchu sme prišli na Check – in, pričom sme zabudli, že náš Dávid vložil neplatnú 200 forintovú bankovku do pasu. Slečna na nás pozdvihla obočie hneď ako otvorila pas, podávala bankovku a začala skúmať doklady. Čakal nás 10   hodinový let do Pekingu s 8 hodinovým prestupom do Ho Chi Minh City. Najprv si vypýtala víza do Číny. Vysvetlili sme jej, že tam máme len prestup a podávali víza do Vietnamu  – lepšie povedané pozývací dopis, na základe ktorého sme dostali na letisku po príchode víza do pasu. Dopis bol vo vietnamčine a tak sa zamerala na dátumy, ktoré jej nesedeli s dátumami na našich letenkách. Tu už totálne zmrzol úsmev na našich tvárach a začali sme papiere podrobnejšie skúmať – našli správne dátumy a slečna nás tam nechala ešte pár minút postáť, kým nám odovzdala letenky. Všetko vybavené môžeme cestovať.

Niežeby som sa nejako riadila poverami a kadejakými zvykmi, no počas takýchto výletov si dávam bacha čo vyslovím nahlas. Hlavne ak niečo vychádza. A tak mi opäť zmrzol úsmev na perách, keď Natália vyhlásila v taxíku niečo v zmysle – super už sme vo Vietname všetko je tak ako má byť … víza vybavené, taxík si to smeroval k nášmu prvému ubytovaniu na dve noci, miestneho času boli dve hodiny ráno… taxikár zastavil pri niečom, čo ma vôbec neprekvapovalo, že nevyzerá ako hotel – podobne vyzerala aj budova v Colombe, kde sme spali – všade tma, na ulici spali ľudia … Postava za sklenenými dverami sa pohmýrila a ja som si pomyslela, že všetko bude ok. OMYL. Taxík odišiel a my sme sa ocitli na provizórnej recepcii a rozospatá dievčina mi vysvetľovala, že nás nemôže ubytovať, lebo majú plno. Niekde vnútri som silno cítila, že sa nám niečo také stane. Vyhádať som sa nevyhádala, no tvrdila, že za rohom v ďalšom „hoteli“ očakávajú náš príchod. Cena podobná – sľúbené raňajky nula bodov. Pri pohľade na voľne pohodených ľudí na ulici mi len napadlo čo som to zase vymyslela, vyzeralo to ešte o level horšie ako v Colombe.

Iste je mrte vecí čo sa dá robiť v Ho Chi Minh – ovom meste – na to ja tipy dávať nebudem. Naším cieľom bolo nájsť vlakovú stanicu – kúpiť lístky na nasledujúci deň do Nha Trang a len tak sa túlať po meste.
Nech sa akokoľvek nesnažíme – vždy sa dokážme ocitnúť aj v strede turistického ruchu aj v takých odľahlých častiach mesta, kde aj miestny nechápavo na nás pozerajú čo tam robíme.

Ben Thanh Market – tu stretnete najviac turistov, nakúpite od suvenírov, cez „značkové“ oblečenie, topánky či kabelky, až po koreniny a hotové jedlá. Predajcovia tu ale vysoko rúbu s cenami – ja nikdy nekupujem suveníry na prvom mieste, kde sa ocitneme. A keď už, musím mať náladu na dohadovanie najvýhodnejšej ceny pre mňa. Za zmienku ale stojí jedna z bočných uličiek okolo trhu. To ste ešte nevideli to nespočetné množstvo značkových kabeliek – Prada, Michael Kors,… topánky Nine West, ale aj Nike Air Max – verné kópie dostať už od 20 eur (kabelky aj o polovicu lacnejšie – a niektoré kópie sú fakt na nerozoznanie). Vždy sa viac oplatí nakupovať v zašitých uličkách ako na známych trhoviskách.





Ťažko vybrať …

Vojnové múzeum – išli sme okolo tak sme sa zastavili. Je asi povinnou zastávkou každého turistu. Pre slabšie povahy by som to moc neodporúčala. Popisy a ukážky spôsobov mučenia nežiaducich občanov vo väzení na súostroví Con Dao nútia až k zamysleniu, kam ľudská vynaliezavosť môže zájsť.

Na vlakovej stanici sme strávili asi hodinu, kým nám milá vietnamčanka nevysvetlila, že tam zbytočne čakáme a máme zísť o poschodie nižšie, kde kúpime lístky do našej cieľovej destinácie.
Keď už boli lístky vybavené, neostávalo nám nič iné len sa mestom túlať kadejakými cestami akože smerom k nášmu ubytovaniu…popri rieke… a teraz som si spomenula, čím sa nám títo ľudia navždy zaryli do pamäte.


Čakáreň na vlakovej stanici na poschodí. Vytlačili sme si lístok s poradovým číslom 132 v čase, keď na rade bolo nejaké č. 79. Po vyše pol hodine sa nám prihovorila sympatická slečna, že na čo čakáme a vysvetlila, aby sme šli na prízemie – tam vybavovali naše lístky. A tak opäť čakanie, no nakoniec sme získali po čo sme prišli.

Ráno na ulici žobral nejaký típek. Samozrejmá ignorácia z našej strany. Po pár metroch už žobrák vysmiaty vytasil prirodzenie a s úsmevom od ucha k uchu ocikal strom, ktorý vyrastal priamo oproti nám zo stredu chodníka a očividne si veľmi užíval naše znechutené pohľady. Neskôr v ten istý deň, sme prechádzali chodníkom vedľa rieky, kde miestny muž opretý o zábradlie pri rieke sústredene pozeral pred seba. Až po chvíli som si uvedomila, že sústredene čúra. Vrchol toho všetkého nastal dva dni na to na pláži v Nha Trang. V neskorých popoludňajších hodinách sa na pláži začali zbiehať miestny. Sedeli na múriku, jedli rozprávali sa, no klinec bol, keď sa jeden postavil – ako nič – prešiel celú šírku pláže, zastavil presne kde končilo more, rozkročil sa a vyčúral. No a čo! Keby sa kúpete presne pred ním, určite by mu to bolo jedno. A my sme ho len z uterákov so zatajeným dychom sledovali. Je mi jasné, že ¾ ľudí čúra do mora, keď sa kúpe, ale ako by to vyzeralo, keby prídem na koniec pláže, stiahnem gaťky a proste … No každý sme naučený inak…




túto ťarchu denne nosia predavači na pleciach…smiech po chvíli prejde…



akvárka s čerstvými morskými živočíchmi nájdete na každom kroku – stačí si len vybrať


A teraz seriózne! Ak máte tip že je to niečo iné ako pes poprosím do komentárov. Celý čas sme vtipkovali o tom, že bohvie čo nám kade – tade servírujú, bohužiaľ slečna v stánku  nevedela po anglicky – tým pádom nepotvrdila ani nevyvrátila naše domnienky čo tam visí – ani keď sme začali štekať

Na sklonku dňa nás navigátor David s offline mapami doviedol do zašitej tmavej uličky, kde bola miestna reštaurácia (rozumej drevené lavice a stoly pod holým nebom, rozvoniavajúce grily a druhy jedla o ktorých sme nemali šajn čo sú zač – nie v prvý deň vo Vietname), dokonca sme museli chvíľu čakať, kým sa uvoľní a urobili spoločnosť staršiemu pánovi. Po chvíli sme sa zoznámi s rodenými Vietnamcom, ktorý celý život prežil v Belgicku a na staré kolená sa vrátil do rodnej krajiny. Tým pádom sme mali sprievodcu miestnou kuchyňou, s vysvetlením čo máme na tanieri a ako sa to má jesť. Mňam mňam mňam.Pre takéto chvíle sa oplatí cestovať! Nazvala by som to zážitkovou kuchyňou. Tu sa s jedlom oficiálne môžete hrať, baliť si ho, uhňahňať… jednoducho si to užiť. Hlavne treba mať na to čas. A my s našim itinerárom – rob čo sa ti zachce – sme mali času viac než dosť.


ryžové placky, uhorky šalát, citrónová tráva, rybia omáčka, ryba posypaná orieškami, domáca palacinka plnená krevetami, kadejaké druhy listov – jeden sme nazvali hašlerka – večera, s ktorou sa treba pohrať

Navigačné schopnosti zlyhali až pri hľadaní autobusovej stanice. Z Nha Trang sme sa mali vrátiť nočným vlakom a v skorých ranných hodinách pokračovať autobusom do Phnom Penh.  Mapa síce písala, že tam má byť stanica, no keď sme sa v neskorých večerných hodinách ocitli na obyčajnej autobusovej zastávke, už to skôr bol smiech cez slzy.

Prečo som vybrala Nha Trang? Neviem. Asi som chcela vyskúšať cestu vlakom, písali že v okolí sa nachádzajú vodopády, v ktorých sa dá kúpať, a fotky pláže vyzerali dosť dobre.
Po nejakom čase vo vlaku sme zistili, že vôbec nesedíme v tej najlepšej triede – mne práve rozhegané mäkké sedadlá úplne vyhovovali. V našom vozni som nevidela žiadnych turistov, a ani v ostatných. Zase raz štýl cestovania presne pre nás. Sedem hodín cesty celkom ubehlo – jednak v každom vozni bola pustená TV – dávali Karate Kid po anglicky, a na tú krajinu okolo by som sa mohla pozerať dosť dlho. Zeleno – zelené ryžové polia, malé palmoidné stromčeky s plodmi dračieho ovocia (ktoré na jednej zastávke típek prišiel predávať aj do vlaku), mokrade a vodné byvoly…ja by som to nazvala také idylické, ukludňujúce pozadie. Keď som si pustila moju obľúbenú hudbu mala som k tomu dokonalý videoklip. Panika nastala, keď nás vlakový zamestnanec upozornil, že budeme vystupovať, a David skontroloval mapu, že sme 20 km od mesta. Okolo nás nič len palmy, prales, divočina…Kým sme nedorazili do mesta, hlavu mal furt zaborenú do mapy a ja som sa len usmievala.



Keď sme prišli na recepciu hotela (teraz to už hotelom nazvať môžem) môj úsmev sa zase raz z tváre vytratil. To, že som si hrdo vytvorila tabuľku v exceli s celým programom na 3 týždne mi očividne až tak nepomohlo, a keď som sa na poslednú chvíľu rozhodla program pozmeniť, zabudla som booknuť ubytko na ešte jednu noc. Našťastie netrvalo dlho a za pár minút sme zhadzovali veci v celkom lacných izbách a hurá na pláž.
Ono by to bolo všetko super, totálna idylka pláž, vedľa hneď hory, krásna voda … keby z každej strany pláže neústili kanály rovno do mora. Samozrejme, všetci vieme, že všetok sajrajt vypúšťame do mora, ale zas raz – nemusím to vidieť. A tak, aby sme si to užili sme vždy museli prejsť do stredu pláže, nech sa nám to stratí z dohľadu.

V ponuke je tu veľa zájazdov loďou na neďaleké ostrovy, no my nie sme zástancovia takýchto skupinových výletov. Namiesto toho sme nabrali odvahu (ok ja som nabrala odvahu sadnúť si vo Vietname na skúter za môjho frajera, ktorý rovnako ako ja skúter nikdy predtým nešoféroval, a zopakujem že vo Vietname, kde je doprava bez pravidiel a so šialenými vodičmi a nikde som nič podobné nevidela)požičali sme si skútre za 5$ na deň – natankovali sme asi za 3$ a neprejazdili ani polovicu vydali sme sa smer Ba Ho Waterfalls okolo 30 km od Nha Trang. Ako sme vyšli z mesta šialená doprava sa rozplynula a na nás čakala idylická cesta pod horami, ryžovými poľami a rybárskymi dedinkami. Naozaj bolo na čo sa pozerať. Cesta k vodopádom viedla kúsok nazvime to pralesom a potom pre mňa nočnou morou. Horela som jak fakľa a radostné slnenie deň predtým mi k tomu isto dopomohlo. Menší úpal hneď na začiatku dovolenky maximálne poteší. Čas kedy som dala najavo svoju nevrlú náladu nastal, keď som mala preskakovať rieku po kameňoch. V priebehu 10 minút som dokázala trucovať, že nikam nejdem, vynadať Peťovi, že miesto toho aby mi pomohol natáča moje trucovanie a nakoniec s pomocou všetkých svätých (v tomto prípade našich polovičiek) som prekonala rieku. Ešte že som predtým o tomto mieste čítala a nemali sme žabky. Bohužiaľ som si tento výlet nedokázala naplno užiť, ani len vyskúšať šoférovať skúter, no miesto určite stojí za navštívenie. K vodopádom sme sa dostali asi za 20 minút a potom už bolo len na nás v ktorej časti sa budeme kúpať – je tam viac úrovní. Peťo sa potešil niekoľkometrovým zoskokom zo skál nad vodopádmi, a nakoniec po prehováraní som sa bola schladiť aj ja. Späť sme išli okľukou cez rybárske dediny na pobreží – tu sa už cesty úplne vyprázdnili – radosť jazdiť. Na večeru ma čakal paralen a posteľ.



nejako sme sa k tým vodopádom dostať museli…


Presne to je to pozadie čo ma nikdy neomrzí !


Nha Trang – mimo najväčšej turistickej tlačenky s výhľadom na hory


Tradičná vietnamská polievka – asi toto bola tá čo sa volá Pho Bo


Prekvapkávaná káva – kvapká dosť dlho, a pohár nikdy nenaplní.


Rybárska flotila a v pozadí niekoľko ostrovov – dokonca je tu najdlhšia lanovka ponad more z pevniny na ostrov na svete

Z Nha Trang nás čakala cesta nočným vlakom späť do Ho Chi Minh a odtiaľ autobusom ( ktorý sme nemali zarezervovaný a nemali sme ani tušenia odkiaľ ide) do Phnom Penh. Nakoľko som sa sekla v ubytovaní aj vlak sme museli prebookovať o deň neskôr. Z doteraz nevysvetliteľného dôvodu nás dala troch do jedného kupé a chudáka Davida do druhého. V jednom kupé bolo 6 miest na spanie, na každej posteli vankúš a paplón – netuším ako často ich prali a nemám šajnu či tam bolo niečo o triedu vyššie ako to, kde sme spali. S odstupom času nepochopím, prečo sme nerozmýšľali, no miesto toho, aby David prišiel ku nám, išla Natália vedľa k nemu a to bol celé omyl. Keď sme večerali, Natália doletela za nami, že im niečo behá po kupečku a je to veľké. Predstavila som si obrovského švába a celú noc si vsugerovávala, že tam žiadne nemôžu byť. Keby niet silnej klímy, aj by som mohla tvrdiť, že som sa celkom dobre vyspala. O tretej ráno som si našla sms, že naši kamaráti sa zbalili a sedia v obyčajnom vagóne. V ich kupé mali totiž myšku, ktorá si zavolala kamošku a hrali sa na naháňačky po ich batohoch, a dokázali sa im vytrvalo pozerať do očí. Túto romantiku nezvládli …


Prostredné postele v spiacom vozni – pod nami spali vietnamské ženy

Pošli ďalej

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *