Na ostrov sme sa vydali ráno, loďou zo Sihanoukvillu. Hneď ako sme sa usadili, rozdávali čierne sáčky. Našťastie cesta bola v pohode a nikto v našom okolí ich nepotreboval. Po 45 minútach sme sa dostali k menšiemu ostrovu Koh Rong – Samloem, odkiaľ to už bolo len pár minút k nášmu ďalšiemu dobrodružstvu. Ak si myslíte, že na krásnom ostrove sme sa vytulenili na pláž a celý čas len oddychovali, tak ste na veľkom omyle. Akonáhle sme vystúpili z lode boli sme v raji. Žiadne autá, cesty, len piesok a sem tam akože kúsok betónového chodníku. Najobľúbenejšie oblečeni? Plavky. Obuv? Žiadna.
Ako vyzeralo naše rajské ubytovanie s krycím menom Kurník?
Domček mal síce základy murované, no naša izba sa nachádzala na poschodí, kam sme museli najskôr vyšliapať po drevených strmých schodoch (takmer rebríku). Naša spoločná skromná chyžka bola zbúchaná z pár latiek, ľahko by sa našli škárky, ktorými by sme mohli sledovať susedov – išlo by o vizuálne doplnenie k ich hlasným bezostyšným radovánkam – o ktoré samozrejme nikto nestál. Okrem nich, celú noc kokrhali kohúti, a nakoľko sme nemali ani okno, denné svetlo sa do izby predieralo len škárami. Základom úspešného spánku bola i keď deravá sieť proti hmyzu nad posteľou.
Najlepší turistický outfit sú jednoznačne plavky a žabky.
Spontánne nápady sú tie najlepšie, preto sme neobsedeli ani len prvý deň na hlavnej pláži a už poobede sme sa vydali na dobrodružnú výpravu. Cieľom bola opustená pláž na druhej strane ostrova. Buď sme sa tam mohli dostať loďou alebo pešo krížom cez džunglu. Na vytlačenej mapke bola nakreslená len jedna cesta, logicky sme sa vydali správnym smerom, čo dokazovali aj šípky s nejasným komentárom – „nasledujte červené šípky a flip-flopy“. Hneď na úvod nás čakalo stúpanie do kopca a po pár minútach aj prekvapenie, že ciest je v džungli viac. Tabuľa na začiatku informovala, že za 45 minút by sme sa mali nachádzať na Long Beach. No my sme sa po 30 minútach nachádzali v strede džungle na rázcestí. Podľa navigácie ale že úplne mimo chodníka a každému nám bolo jedno čo budeme robiť, hlavne nech niekto rozhodne. Vrátili sme sa dobre že nie na začiatok, a vydali sa iným smerom – konečne tým správnym. V istom bode bol les tak hustý, že sme si neboli istí či sme na správnom chodníku, a či to vôbec chodník je. Navigátor to išiel dopredu skontrolovať. Po kúsku už bol dobre viditeľný a my sme sa dostali až na „bod zlomu“. Logicky – keď sme niekde stúpali hore, k moru budeme musieť klesať dole. Porovnala by som to s cestou z Malého Rozsutca – no toto bolo tristokrát horšie, nakoľko som mala obuté žabky a na sebe prehodenú šatku cez plavky – tu sme už pochopili aj význam toho, prečo máme sledovať žabky – nejednému dobrodruhovi sa obuv stala osudnou a musel pokračovať naboso – tá úľava, že my sme to zvládli bez ujmy. Loziť po skalách strmhlav dole, pomáhať si starými povrazmi, či lianami… a keď sme boli na rovine a vydýchli si, čakal nás ešte jeden taký padák. Po hodine a pol sme konečne uvideli pláž. Opýtali sme sa skupinky ľudí, čo sme stretli ako tam dostali, a rozhodli sme sa, že pred západom slnka sa vydáme inou cestou späť.
Long beach dostala meno opodstatnene, nakoľko je dlhá asi sedem kilometerov, ľudia sa rozptýlia a rýchlo nadobudnete pocit, že tu okrem vás nikoho niet. Biely piesok pod nohami vŕzgal ako čerstvo napadnutý sneh a ja som si idilku dokonale užívala. Bohužiaľ čas rýchlo bežal a my sme sa chceli vrátiť späť ešte za svetla – a inou cestou.
V skratke? Inú cestu sme nenašli, dokázali sme dvakrát zablúdiť, dostať sa do slepej uličky (teda akože idete po širokom chodníku a na konci zrazu pred vami hustý les – koniec chodníka), takmer stúpiť na hada (to je ten moment keď celú dobu viete, že ste v džungli, len sa tvárite akože tam niesú žiadne zvieratá, až keď sa nejaké za vami pohne – až potom som začala mať blbý pocit), slnko neúprosne klesalo… Koniec šetrenia naspäť ideme ľoďou. Vyvolávacia cena odkedy sme došli na ostrov bolo 5 doláčov na osobu, my sme to zjednali za 10 pre všetkých. Ešte sme si stihli užiť romantický západ slnka (kazila nám ho len párty loď pred nami). Keď sme nastúpili do plťky (štýlom – daj mi stupáka, už aj tak som po zadok vo vode, aby som vyskočila musím prevážiť celú loď) s osadenstvom mladých turistov sme sa začali neisto smiať (taký ten zúfalý smiech keď už nič iné nepomáha) na staršom pánovi, čo mal zjavne pod čapicou, bol do pása vo vode, zapálil si cigaretu, podopieral sa o kolísajúcu sa loď a čosi si šomral….snáď to nebude náš „šofér“. Našťastie šofér bol ešte triezvy a na počudovanie, keď sa plťka rozbehla, prestala sa kolísať. Bezpečne sme sa vrátili do nášho kurínu.
Justin Bieber s pesničkou Sorry mi bude navždy pripomínať plavbu loďou…
Ďalší deň sme mali na pláne plavbu loďou okolo ostrova – šnorchlovanie pri koralových útesoch, chytanie rýb, bbq, po západe slnka na Long beach plávanie so svietiacim planktónom….celá poobedná sranda len za desať dolárov. Na ostrove ponúkajú podobné výlety na každom rohu…snažili sme sa nájsť najlepšiu cenu a ustiť sa, že výlet bude pre malú skupinku ľudí, a už tobôž nie nejaké párty lode. Nechápte to, že by sme sa nechceli baviť, ale naše žalúdky už boli tak rozladené, že sme boli radi ak sme zvládli čo to vypiť večer, a nie už cez obed pri 40 stupňových horúčavách. A stráviť polku dňa s ožratou bandou na palube…ďakujem neprosím, či…?
Nastúpili sme na loďku – bolo nás 9 a vyzeralo to v pohode. Vedľa nás kotvila väčšia loď – párty loď – Justin Bieber – Sorry – vypeckované na maximum z obrovského repráku na palube, na ktorú naskakovali s opitými tanečnými choreografiami podgurážení turisti tak v našom veku. Aký sme len boli radi a vysmiati, že sedíme v našej plťke so slušným osadenstvom. Aby sme však nezaostávali aj náš „kapitán“ odhalil z popod čierneho plastového vreca reproduktor, kde najviac hranou pesičkou bola melódia z pripojenej Nokie, nakoľko mu neustále niekto vyvolával. Dalo sa..po nie dlhej plavbe sme ukotvili pri opustenom ostrovčeku, vyfasovali potápačské okuliare a šnorchel (značne plesnivý, a do huby by som ho nedala ani za nič) a skákali sme do vody jedna radosť. Pre upresnenie – pri ostrovčeku kotvilo okrem nás minimálne 5 ďalších lodí s „potápačmi“ a tak sme sa tam hemžili ako stroskotanci pri Titanicu. Niektorí dokonca v záchranných vestách. Aj my sme mali mať vesty na palube – no nemali sme. A že na čo? Potápanie je fajn, no bez plutví a šnorchlu to veľmi rýchlo omrzí – s dychom som nestačila. Aby som sa len nesťažovala – áno bolo to úžasné vidieť koraly, kadejaké podmorské farebné trávy a rybičky že vaaaau, to som ešte nevidela !!! Chudák Natália, o jeden koral zakopla, a utrpela ťažké poranenie (no dobre také ťažké to nebolo, ale noha jej krvácala statočne, a až keď sa jej vytvorila chrasta som si všimla ako má parádne z vrchu doškriabané chodidlo – ponaučenie – pozerajte sa pod nohy – pod hladinu a nekopte do koralov). Keď sme sa všetci opäť vytulenili na loď, „kapitán“ nám rozdal pivá – asi nás chcel uchlácholiť…zdvihol kotvu a nasmeroval si to k párty lodi…tu nám bez okolkov oznámil, že si musíme presadnúť …ČOOO?!?
Nešlo to po dobrom ani po zlom. Predstavte si, že ste pár kilometrov od ostrova v podstate na otvorenom mori, a nemáte šancu namietať. Samozrejme na párty lodi sme sa na seba tlačili ako sardinky. Dôvodom malo byť, že niekomu z párty lode je zle a musí isť na breh – a naša loď ho tam odvezie, nakoniec naša loď išla preč, lebo mali iný biznis a my sme sa tak či tak vrátili tam, odkiaľ sme vyplávali. Toľko sme sa hádali, až nás opustila nálada, zobrali sme aspoň polovicu toho, čo sme zaplatili a pobrali sme sa kade ľahšie. „Kapitán“ si myslel, že si nás kúpi fľašou vodky, no to sa ani z ďaleka netrafil do nášho vkusu.
Príde vám to normálne? Mne nie. V tejto chvíli chcem citovať moju drahú priateľku, podotýkam veľmi slušné dievča, keď mi v najhoršej chvíli v tejto krajine povedala: „kašli na to, oni sú proste takí, oni sú proste prijebaní“. Určite existijú vínimky, áno, možno sme aj nejaké stretli, bohužiaľ sme ich v Kambodži stretli minimálne.
Najviac sklamaní sme boli z toho, že neuvidíme svietiaci planktón. Po menšej porade s domácim, sme sa vybrali s baterkami na odľahlú pláž. (Pre vysvetlenie – planktón je súbor mikroskopických organizmov, voľne sa znášajúcich na hladine, potrava pre vodné živočíchy. Ten svietiaci, zasvieti až pri kontake s cudzím predmetom). Sedeli sme na brehu, už vyše hodiny neustále čumeli, či niečo uvidíme. Nikde nikoho, vonku tmúca tma, a my nie a nie nájsť odvážlivca, ktorý by si šiel zaplávať v nádeji, že sa to okolo neho rozsvieti. Doslova iskrička nádeje vznika, keď sme všetci štyria zbadali malý záblesk zeleno – modrého svetielka na mieste, kde voda obmývala breh. Netuším, čo nás to napadlo, začali sme kopať a hádzať piesok, a zrazu bolo na pláži svetielok viac… Síce sme nevideli niečo fotogenické, úžasné, čím by sme sa mohli hmatateľne pochváliť, no nakoniec sme videli svietiaci planktón, i keď zopár kúskov, pre nás to bol nezabudnuteľný zážitok…
Nakoniec si nemôžem odpustiť jednu z mojich najobľúbenejších fotiek. Dávid si krátil čakanie na loď späť na pevninu čumením do telefónu. V reštike, kde sme sedeli pobehovali malé decká – nazvala by som ich skazené dnešnou dobou. Nie, vôbec vám ich nemusí byť ľúto, sú šťastné, vysmiate, no pre mňa nastal bod dajme tomu nazvyme to zhnusenia, keď mu tá malá vytrhla mobil z ruky, a sama si tam našla hry a spokojne sa hrala. Nakoniec sa mu ani nepoďakovala, ani neusmiala, proste odišla akože nič. Toľko turistov okolo nich – v svete kde vyrastajú – a čo sa od nich naučia? ! ? Toto !
Ak máte chuť pozrieť naše skromné videjko klik SEM .