Na rozdiel od Vietnamu, v Kambodži jazdí aj tuk-tuk. A nie hocijaký.
Po niečo vyše šiestich hodinách terigania sa autobusom, sme dorazili z Ho CHi Minh do Phnom Penh – vyjednali cenu za odvoz Tuk – Tukom – prišli na ubytko – fajn hostelík. S manažérom sme rovno s príchodom vybavili aj odvoz minivanom na nasledujúce ráno do Siem Reap. Toto mesto mala byť len prestupová medzi zastávka, a tak bolo jednoduchšie sa rozhodnúť obetovať jeden deň vyššiemu dobru. Ja som sa furt necítila dobre (striedanie teploty, vonku mega teplo všade inde mega klíma určite prispela k opätovnej zvýšenej teplote) a Natália bola seknutá, tak sme nechali chlapcov nech si idú von na pánsku jazdu. My sme sa omámili liekmi a do rána sa dali dokopy. Musím uznať – naozaj to pomohlo.
Výhľad z nášho balkónu v Phnom Penh
Ďalší deň ráno vyrážame smer Siem Reap.
Pred odchodom máme ešte pár minút a posielame Natáliu s Dávidom na trh pár metrov od ubytka kúpiť niečo na raňajky. Zrazu príde ženská, s tým, že ona po nás prišla, za rohom čaká auto a máme ísť. S kľudom anglična jej vysvetlím nech nám dá 10 minút, na čo ona zakričí NIE! 2 minúty ponáhľame sa odchod!!! Berieme do rúk veci našich kamarátov, ktorí len tak tak do dvoch minút stihnú prísť. Tento milý spôsob komunikácie neveští nič dobré 😀 V minivane sme sedeli ako jediný ehm nazvem to biely. Žiadny nám podobný turisti. Nejaké ryže a nejakí asi miestny. Cesta mala byť ževraj rýchlejšia ako busom, o čom som začala silno pochybovať, keď sme celú cestu stretali jeden a ten istý autobus. Možno na druhý rok budú cesty lepšie – tento rok sa ešte len stavali, alebo žeby len vylepšovali? Ťažko povedať.
Predstavy verzus realita – čo na nás čakalo v Siem Reap?
S booking.com a jeho hodnotením som do tejto dovolenky nemala problém. Keď som zajednávala ubytko do tohto mesta, rozhodovala som sa, či ostať v meste, alebo využiť super ponuku Khmer Angkor Villa – voľný preklad zo stránky: umiestnený do ticha súkromných záhrad, poskytuje ubytovanie ďaleko od ruchu zhonu v Siem Reap. Má vonkajší bazén s výhľadom na východ/západ slnka. Nachádza sa 8 minút pohodovej jazdy do centra… uaaah presne pre nás, mimo civilizácie bazén… ponúkali za deň zdarma jazdu tuk tukom do mesta a požičanie bicyklov. Parááááda. Keď nás vysadil minivan, už som tuk-tukárovi šermovala papierom s adresou pred nosom. Ochotný bol, a nakoľko je to mimo mesta dohodli sme sa na sume 5$. Moja naivná predstava: odvezie nás mimo mesta – kde skončí civilizácia a hotel bude obklopený zeleňou a my si z bazéna budeme vychutnávať výhľad na západ slnka a leňošiť… Realita – po 20tich minútach terigania sa tuktukom vyprahnutými cestami – kde sa z každej strany nachádzal kanál s nepríjemne vyzerajúcou a ešte viac zapáchajúcou močkou, do ktorej sme sa modlili aby nás nevykotil – prešla aj šoférovi nálada. Pýtal sa miestnych – nakoľko nikde nič nekončilo a popri ceste sa stále nachádzali obydlia – no nikto nemal tušenie, kde by hotel mohol nájsť. A tak sme sa otočili na hlavnú cestu a zašli do vedľajšej uličky. Po asi ¾ hodine sa na nás začal škodoradostne vyškierať robotník na stavbe – a to tam idete bývať? A to ste zariešili cez internet? Hmm a koľko ste za to zaplatili? Aaa najväčší smiech. Teplo, smrad, prach z poľných ciest (žiadny asfalt) – tu som si už skutočne niekde v hĺbke začala seriózne myslieť, že tam nechcem ísť bývať a táto nočná mora by sa mohla nejako skončiť. Skončila – žiadny výhľad – pred múrmi sa nachádzalo jazero posiate leknami – silno zapáchalo a v podstate to bola žumpa. Prešli sme bránou a šofér s očakávaním toho najhoršieho nás povzbudil, že počká kým sa ubytujeme. Bazén ani z ďaleka nevyzeral tak luxusne ako na fotkách a asi by som sa v ňom ani nekúpala. Recepcia, ako aj celý hotel zíval prázdnotou. Podala som papier recepčnej a tá v momente chytila telefón – to som už vedela, že je zle – či vlastne dobre. Ospravedlnila sa, že nás nemôže ubytovať a splietala niečo o problémoch s vodou. V podstate nám odľahlo, no ja som sa nasrala a začala nadávať (stratila som vyše hodiny z mojej dovolenky a mohla mi snáď napísať mail, alebo zavolať – údaje mala), a vyhádala som si aspoň fľašku vody pre každého! Šoférovi sme ozrejmili naše požiadavky a pobrali sa smer krásny hotel, s bazénom kúsok od centra s milým personálom, ktorý nám odporučil. Nechcel od nás ani žiadne peniaze navyše, a z vďaky sme sa s ním dohodli na ďalší deň obehať Angkor Temple.
Tu sme nechali šoférovi plne naložený tuk-tuk našimi vecami a rozhodli sa radšej prejsť po vlastných ako skončiť v močke
Kde som to len čítala, že z hotela je výhľad na jazero?
Angkor nie je len Wat
Tuk – tuk na celý deň za 25$ – pre nás znamená od nevidím do nevidím. Ráno sa chodí na východ slnka nad Angkor Wat a my sme si mysleli, že by sme mohli dať niekde aj ten západ. Tu sa zastavím – nie na takejto dovolenke si človek NEODDÝCHNE! Nie ani 6 hodinová cesta autobusom nie je oddych – ešte viac Vás to vyčerpá. Preto je super, mať sem tam deň bez plánu. Len tak sa flákať. Ok, vrátim sa späť – tento taký rozhodne nebol. Odchod o 5 ráno z pred hotela, kúpa lístku na jeden deň 20$ (2 alebo 3 dni = 40$). Na lístok Vás odfotia a máte neprenosnú kartičku s vašou fotkou. Mať vlastného šoféra je super, pretože my + ruiny = nulové vedomosti. Síce som si deň predtým kúpila sprievodcu Lonely Planet za 3$ – i keď sa v ňom nachádzali podrobné mapy a popisy ruín, nebol čas to preštudovať. (Haluz je, že takýto sprievodca vyjde aj na 25$, bola som na seba nesmierne hrdá ako som si ho lacno kúpila, a po rozbalení fólie som sa nemohla prestať smiať – knižka nebola originál ale originálne prekopírovaná – ale nič jej nechýbalo). Východ slnka by bol úžasný, keby sme sa slnka dočkali a s nami ďalších niekoľko stoviek, a možno aj tisíc ľudí – neviem – nepočítala som – bolo ich tam dosť. Našťastie sa v celom tom obrovskom areáli postrácali. Tieto stavby sú úžasné, je to zážitok vidieť, a náš šofér bol skvelým sprievodcom. Vysadil nás v bode A – povedal, kde sme, kade to máme prejsť, a on nás čakal v bode B. Mali sme toľko času, koľko sme chceli.
Angkor Wat – síce sme sa východu slnka nedočkali … aspoň že padli len tri kvapky a nezačalo seriózne pršať
Táto Kambodžanka nás oslovila v jednej reštaurácii cestou z Phnom Penh do Siem Reap – že či sme Slováci (načo niekto zahlásil či to usúdila podľa toho, že sa delíme o jedlo – áno často sme si kúpili jednu porciu pred dvoch). Žena pracuje v Rakúsku a má kopec slovenských kolegov, tak nás spoznala podľa reči. Stretli sme sa s ňou aj na ruinách, keď nás nepustili do jedného komplexu – práve kvôli nášmu oblečeniu – a ani ju. Kým naši chlapi objavovali, my sme sa dali do reči. Aj ona uznala, že Kambodža začína byť veľmi drahá krajina, a každý sa nás snaží len okradnúť a zarobiť na nás…
Od Angkor Wat, cez Bayon, Angkor Thom, bla bla bla šutre šutre šutre sme si začali uvedomovať, ako skoro ráno sme vstávali a do večera to tu isto nevydržíme…všetky stavby nám začali pripadať rovnaké. Až sme sa dostali podľa plánu k poslednej Ta Prohm – známej ako Tomb Raider Temple. Tu padne sánka podľa mňa naozaj každému. I keď výnimky sa nájdu asi všade. Vaukaním a ochkaním sme si to celé prešli a označili ako geniálnu bodku za putovaním po Angkor ruinách. O jednej poobede sme sa rozlúčili so šoférom, natlačili do seba nejaké jedlo a hurááá na bazén.
Miestne deti predávajú suveníry na každom kroku. Často sa dá dohodnúť na cene a tak sme tejto malej dali zarobiť, no ani tak sa netvárila veľmi nadšene. Nakoľko sme si nechceli kúpiť píšťalku aspoň nám na nej zahrala – a potom ju predá niekomu inému…
Mať na ubytovaní bazén nie je naša rozšafnosť ale dokonalé osvieženie na nezaplatenie ak strávite celý deň na nohách
Pár vecných informácií:
- Nakoľko sme si neprečítali dostatočné množstvo info a opustil nás aj „selský rozum“ tieto kopy šutrov sú vlastne chrámy a preto sa netreba obliecť do čo najviac letných kusov oblečenia – môže sa vám to vypomstiť. Zakryte si ramená a kolená. Tu na nich nefungoval ani trik so šatkou, ktorú som si chcela zaviazať ako sukňu po zem.
- Obujte si niečo poriadne! Loziť po skalách budete celý deň!
- Nedajte sa oklamať! Šofér nám tvrdil, že sú dva okruhy – malý a veľký a na ten veľký by nás musel zobrať autom – takže sme nevideli všetko. Ak máte kopec energie – požičajte si bicykle a choďte si v komplexe kam chcete.
- Niektorí ľudia nemajú náladu sa s vami dohadovať. Ak nedáte peniaze žobrajúcim deťom, alebo si od nich nič nekúpite, div že Vás neopľujú. S Natáliou sme si kupovali palacinky – ponúkali len s banánom a čokoládou. Keď máme dobrú náladu, sme schopné sa pustiť do dohadovania ceny aj za jedlo. Predavačovi som sa márne snažila vysvetliť, že chcem len čokoládu, no aj tak mi tam tie kúsky banána zabalil. Svojvoľne sme si upravili cenu a vysvetlili mu, že to je cena, ktorú sme ochotné za palacinky zaplatiť, navyše som nechcela banán! Mladého predavača sme tak nasrali, že po mne doslova hodil peniaze za palacinku a vzal len za tú jednu a poslal nás kade – ľahšie. Nuž karma je sviňa a my sme už tušili, že čoskoro sa nám to isto vypomstí.
- Siem Reap je populárne pre svoju PUB STREET, plnú barov, reštaurácií jednoducho nočný život. Dali sme si tu pravý turecký kebab od skutočného Turka, ktorý bol veľmi pohostinný, dokonca nás ponúkol čerstvým mangom, ktoré práve kúpil od pouličnej predavačky. Vo vedľajšom stánku sme si kúpili drinky a u neho hodovali. Nikto od nás nepýtal peniaze, až kým sa sami nerozhodli zaplatiť – takýto prístup sa mi páči.
- Nie je nič lepšie ako požičať si bicykle a len tak sa vydať na cestu okolím. Opäť raz – cesta pri ryžových poliach = pohladenie po duši. Dokonca sme našli ďalšie ruiny – síce od nás pýtali lístok z Angkoru, ktorý nám na druhý deň samozrejme už neplatil, dokázali sme sa dohodnúť na jednotnom vstupnom za všetkých – 5$ a pustili nás do areálu. Netreba sa nechať odradiť – ak máte peniaze vybavíte všetko.
Lekná sa tu pestujú vo veľkom – tu už ale nie na močovke 😀
len tak sa túlať ulicami…
jazdiaca kopa sena
chrámy ukryté na kopci
Fried rice – najlacnejší pokrm, pri ktorom vám ryža nezačne tak skoro liezť na nervy
Top stravovňa – je sa na zemi a všade sú hojdacie siete – výhľad na nezaplatenie na ryžové polia
Po troch dňoch v Siem Reap sme smerovali na pobrežie Kambodže užívať si pláže. Ešte vo Vietname sme stretli počas kúpania sa v BaHo vodopádoch Slovákov, ktorí cestovali v Kambodži nočným autobusom (čo na internete moc neodporúčajú), tak som si povedala, že keď oni, tak to môžeme dať aj my – nezabijeme tým celý deň – nakoľko cesta cez deň mala trvať cca 12 hodín, nočným autobusom, ktorý sme vybrali my to malo byť 10 … malo, ale o tom zase nabudúce…
Pub Street – dobrý dôvod sa v Siem Reap zdržať – na druhej strane sú tu mega turistické ceny
Kočky so mnou ochotne zapózovali a z jednej síce má len 15 sa už budúci rok stane zdravotná sestra. Tu sme zažili tiež celkom kurióznu situáciu. Na ulici nás oslovil pán, s ktorým sme sa nezáväzne rozprávali o situácii v Kambodži, o školstve a tak…bol to učiteľ a chcel nás pozvať na druhý deň do školy – no my sme už odchádzali. Nakoniec nám dal vyplniť nejaký papier, s našimi údajmi, pričom sme si všimli kolónku – výška príspevku – zdvihli zrak a on nám vysvetlil, že zbiera peniaze. Hm čo sme čakali, že niekto sa s nami bude nezáväzne baviť. Tak sme začali loviť najmenšie peniaze aké sme mali, dokopy by sme vyzbierali aspoň 2$, na čo nám on zobral papiere z ruky, ohrnul nosom a urazený odišiel, že nič mu nemusíme dávať, za to by kúpil maximálne tak dve perá…. ako sorry ale asi aj tie perá pomôžu tým deťom nie? Radšej nezobral nič ako prijať aspoň tú trochu? Tomu hovorím charakter!!!
Nie každý by mal odvahu najesť sa v jednom z týchto stánkov … stavím sa ale, že aj ona nám dala turistickú prirážku a vôbec sme nezaplatili toľko čo miestny
A takto to vyzerá keď príde minivan vyzdvihnúť ľudí z celého mesta z hotelov / hostelov – napracú ich do jedného auta, rozložia kadejaké stoličky, voľný priestor až po strop vyplnia batohmi – a s maximálnym výškerom ak ich niekto nedajbože – napr. Talianka sediaca za mnou – požiada aby šoféroval opatrne. Hlava nehlava si to túroval uličkami až niekam za mesto, kde nás čakal nočný autobus….