Letná dovolenka v Tatrách

[Total: 2   Average: 5/5]

Počas našej poslednej zimnej uplakanej cesty z Tatier, som sa zaprisahala, že akonáhle to pôjde, vrátime sa na to isté miesto. Kedysi som sa zamýšlala nad tým, prečo sa ľudia vracajú do tých istých hotelov, na tie isté miesta, prečo nevyskúšajú niečo nové. Konečne som to pochopila – prečo by som mala hľadať niečo iné, ak mi to tu raz vyhovovalo cenovo, chutilo mi jedlo a všade sme mali kúsok. A tak sme sa opäť rozhodli pre bungalovy hotela Fis. Jedným z hlavných dôvodov je aj naša 4 nohá parťáčka, kvôli ktorej preferujeme skromné ubytovanie. Síce som chcela vypadnúť čo najskôr, kvôli dovolenkám sme sa dokázali zladiť až na leto, a pobyt na 3 noci v júli som rezervovala asi 2 mesiace dopredu. Za zľavnenú sumu a s bezplatným stornom 72 hodín pred nástupom na pobyt. V cene sme mali aj lístky na lanovky, čo bol veľmi príjemný bonus. Čo sa týka počasia vsugerovala som si, že neexistuje zlé počasie iba zle oblečený turista. A v zime nám počasie dosť nevyšlo, tak si hovorím, že horšie to snáď už nebude…

Kúpanie na Liptovskej Mare so psom

Náš labrador a.k.a. vodná vydra Brownie miluje plávanie. Nakoľko som chcela všetky dni dovolenky využiť naplno, hovorím, si že by bolo super sa cestou do Tatier zastaviť na Liptovksej Mare. Zatiaľ sme sa boli kúpať len na osvedčených miestach v okolí bydliska, preto mi ani nenapadlo, že tu by mohol nastať problém. Keď sme dorazili pri kemping v Liptovskom Trnovci, zaparkovali auto s potešením, že dovolenka sa môže začať zostali sme nemilo prekvapení. Pristúpila ku nám slečna, ktorá nám hneď z fleku vysvetlila, že prioritne by nám išla ponúknuť výlet loďou po Mare, ale že ide iba pohladkať psíka. Informovala nás, že bohužiaľ vstup do areálu kempu a na pláž – ktorý je mimochodom spoplatnený – nie je pre psy povolený. Že im by nerobilo problém zobrať psy na palubu lode, ale psy sa nedostanú ani do prístavu, a denne takto otočia pár ľudí. 

Našťastie sme po ceste videli ešte jedno miesto, ktorému sme dávali šancu – o pár km späť – Zátoka. Tu je jediná podmienka mať psa na vodítku, čo pre nás nebol žiadny problém, nakoľko so sebou nosíme 10 metrové vodítko a pes má dostatočný výbeh. Parkovisko rovno pri “pláži”, jeden bufet a požičovňa paddle boardov aj vodných bicyklov. Za nás veľmi vyhovujúce. 

Síce nad Roháčmi visela hrozivo vyzerajúca búrka, nie a nie sa to posunúť nad vodu. Využili sme príležitosť a požičali sme si vodný bicykel – teda plávajúce ružové Barbie auto. Pes to dal až na malé roztrasené zaváhania v pohode. Ešte mala potrebu aj do vody skočiť, no keď videla, že breh je dosť ďaleko zmocnila sa jej panika. Keď sa na palube ukludnila, bola to celkom idylka si vychutnávať plavbu po vodnej hladine s výhľadom na čierne mračná nad Roháčmi. Po odchode sme sa zastavili ešte na neskorý obed za rohom v Kolibe Gréta, kde nám hneď ponúkli vodu pre psíka. Keď začalo popŕchať navrhli nám, že sa z terasy môžeme kľudne presunúť do vnútra reštaurácie – aj so psom. 

Jamské pleso a náučný chodník okolo Rakytovských pliesok 

Program na nedeľu sme vyberali podľa nasledujúcich kritérií

  • ísť niekam, kde sme ešte neboli 
  • vyhnúť sa davom turistov
  • predpoveď počasia hlásila na poobedie búrky, čiže bolo treba vyraziť čo najskôr
  • počas dovolenky som bola v 7.mesiaci tehotenstva, a hľadala som nejaké nenáročné túry s minimálnym prevýšením

Skoré vstávanie nám nerobí problém, a tak sme na raňajkách boli už medzi prvými. Na túru sme vyrazili presne o 8:00 hod s dôchodcovským tempom a krásnou jasnou oblohou nad hlavami. Náš prvotný cieľ bol Jamské pleso. Podľa mapy.cz sme sa tam mali dostať za cca 1 hodinu a 45 minút, po červeno značenej tatranskej magistrále, čo sme cca aj splnili. Na chodník sme sa napojili pri Štrbskom plese, kde o tejto skorej hodine stretnete len pár športovcov – vysoko odporúčam takúto skorú rannú prechádzku. Celkovo sme počas našej prechádzky stretli veľmi málo ľudí. Na tejto trase sme prekračovali niekoľko horských bystrín, čiže aj pes mal dostatok vody (samozrejme my sme okrem vody pre seba mali aj pre ňu). Čím viac sme sa blížili k Jamskému plesu, tým viac sa nad Tatranskými štítmi začalo zaťahovať. Keď sme prišli do cieľa, pred nami sa nachádzal celkom nepríjemný búrkový oblak.

Z Jamského plesa sme sa kúsok vrátili na Odbočku na Biely Váh a po modrej značke pokračovali na náučný chodník Rakytovské plieska. O tomto chodníku som čítala, že nie je veľmi navštevovaný, a môže byť celkom bujne zarastený. Tento fakt sme si overili, keď sme na neho odbočili z modro značeného chodníka. Miestami psovi trčala z trávy iba hlava, a môj drahý opäť na mňa vyčítavo pozeral, čo som si to vymyslela. Našťastie tam niekde pod nohami bol stále chodník a človek si mohol vychutnať skutočnú tatranskú divočinu. Miestami na mňa zavanul smrad jak v zoologickej, a ja som sa len modlila, nech z tej divočiny na mňa niekde nežmurkne macko. Na tejto trase sme nestretli ani živú dušu. Naivne som tu čakala nejaké náučné tabule, no jediné, čo sme po ceste míňali bola tabuľka na mieste, kde pramení Biely Váh, a Názov Rakytovské pliesko. Ak však hľadáte miesto s minimálnym, až žiadnym výskytom turistov – silno odporúčam. 

Tu je chodník dosť dobre vidieť. A tá letná kvetena, radosť šlapať..

Neskôr sme sa napojili na zeleno značený chodník, ktorým sme pokračovali k Štrbskému plesu – na tejto trase sme stretli presne jedného človeka. Poobede už bolo na Štrbskom plese milión ľudí a my spotení, v turistickom oblečení, sme celkom nezapadali medzi tých navoňaných, elegantných ľudí s našpúlenými perami a selfie tyčkami v ruke. A pritom stačí zájsť len kúsok vedľa a človek sa ocitá v inom svete…

Nakoľko sme v cene pobytu mali lístky na lanovku na každý deň vyhnala som polovičku ešte lanovkou pod Solisko. Ja som ostala som psom, ktorý po tejto túre preferoval ničnerobenie. A na sedačkovú lanovku by som ju aj tak nemohla zobrať.   

Prechádzka na Zamkovského chatu 

Ďalší deň pobytu (pondelok) som zvolila trasu, kde už som rátala aj s davmi turistov. Normálne by sme na Hrebienok prešli aj pešo, ale keď už sme mali lístky na lanovku, tak sme dokúpili už len pre Brownie, ktorej sme ešte cestou kupovali náhubok, nakoľko je to povinnosť v Tatranských lanovkách. Už sme absolvovali jazdu lanovkou do Snilovského sedla, ale tam to bolo v pohode aj bez. 

Z Hrebienku sme sa vydali smer Zamkovského chata. Tu už tých turistov bolo citeľne viac, no nakoľko sme vyrazili opäť hneď ráno, bolo to vcelku únosné. Kúsok od chodníka sme zbierali lesné jahôdky (pre našu Brownie lebo ich má najradšej) a pridali sa k nám okoloidúce deti, ktoré matka v zápätí zahriakla že ona by to na ich mieste nejedla… ehm no a ja som sa divila prečo ich nikto nezbiera. Že by už nikto nevedel ako vyzerajú lesné jahody? A to sme sa ich deň predtým slušne obžrali.

Úprimne, ani neviem, čo by som o tejto túre napísala, nakoľko sme len vyšli hore na chatu, chvíľu posedeli a išli dole. Cestu dole sme si ešte struhli cez Rainerovu chatu, kde sme opäť chvíľu posedeli na tráve a keď začalo popŕchať tak sme sa cez studenovodské vodopády pobrali späť. Tu som ostala celkom prekvapená, lebo som si myslela, že sme tam už boli, resp. možno sme aj boli ale bol tam nový most cez rieku? Netuším ale odbočka stála za to, no po mierne popršaných kameňoch som si povedala, že mi nestojí za to skákať a tak sme sa len pokochali z chodníku a išli späť na lanovku.

Popri čakaní na pozemnú lanovku nášho psíka doslova vyplo, padla na podlahu a spala.. Deti chodili okolo a pýtali sa, či psík zomrel 😀 Našťastie nie.. z pozemnej lanovky chcela tak rýchlo utiecť, až sa nedala zastaviť a narazila vo vstupnej hale do presklenej steny v nádeji, že tam už bude vonku. Cestou späť na hotel sme sa smiali keď sme videli silno popršanú cestu. Opäť sme sa nádherne vyhli búrke, ktorá v daný deň očividne úradovala v okolí Štrbského plesa. 

Lanovkou na Skalnaté pleso 

Posledný deň sme mali v pláne sa už len odubytovať a cestou domov sa vyviesť lanovkou na Skalnaté pleso. Malé prekvapenie nastalo na parkovisku pod lanovkou, nakoľko sa za neho platilo (neviem prečo, som myslela, že to bude zadarmo, či býva zadarmo aspoň v zime si už tiež moc nepamätám, lebo som tu dávno nebola) maximálna sadzba na deň sa však vedela vyšplhať až do výšky okolo 12 eur. Celkom dosť, keď si k tomu prirátate cenu lístkov na lanovku. My sme si opäť priplatili len psa, keďže sme mali lístky na lanovku aj v deň check-outu.  

Tu už sme sa začali zamýšľať, že posledný deň nám asi počasie nevyjde, ale ja som dúfala aspoň na chvíľu, že by nás tá lanovka mohla vyviesť nad oblaky. Prešli sme pár metrov po modro značenom turistickom chodníku, sadli si na kamene a aspoň chvíľu sme si mohli vychutnávať divadlo so stúpajúcimi oblakmi. Na konci sa spustila pomyselná opona, nastalo ticho, tma a zdvihol sa vietor. Predzvesť konca našej tatranskej dovolenky. Aby toho nebolo málo, po všetkých tých šutroch, čo som preskákala som kúsok od lanovky zle dostúpila a vytkla si členok (ten istý už asi 3 krát za posledných 10 rokov). So sklopenými ušami som smutne a v tichosti sadla do lanovky, v Tatranskej Lomnici sa rozčúlila nad jedinou lekárňou, ktorá bola práve zatvorená (a to bol utorok), obviazala si členok šatkou a zachovala chladnú hlavu. Minule som s vyvrtnutým členkom zišla asi ⅓ cesty z Choča, takú blbosť by som už viac nespravila. Liečila som to pár mesiacov. Teraz som našťastie na to nestúpala a tak sa mi to hojí omnoho rýchlešie. Berem to však optimisticky – vždy lepšie, keď sa niečo také prihodí na konci, ako na začiatku dovolenky. 

Pošli ďalej

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *