Srí Lanka – dobrodružstvo v divočine

Až pár dní pred odletom som si začala uvedomovať, že krajina, do ktorej sa chystám bude o 100% rozdielna od všetkého, čo som kedy zažila. Asi tomu pomohla relácia, ktorú som pred odchodom pozerala, kde anglické rozmaznané decká poslali učiť sa pripravovať jedlá niekam do Indických slumov. Vtedy mi to došlo. Preboha! Ja sa rútim do krajiny, kde budú isto samé šváby, čo som si to zase na seba ušila? Nemám problém s pavúkmi a podobnou háveďou. Nie, že by som ich priamo milovala, no prežijem ich prítomnosť. Po mojich skúsenostiach na Malte, kde som bola ochotná do tretej ráno čakať na priateľa, pretože mi pred vchodom skrížil cestu veľký, tučný, rýchly, nechutný šváb, som bola veľmi zvedavá, ako to bude na Srí Lanke vyzerať. /Kto nezažil švába – „cockroach“ – v zahraničí, nemá najmenšieho tušenia, čo za nechutnosť to je./

Môjho prvého Srí Lanského švába som uvidela v noci na ulici v Colombe. Pár minút po tom, ako sme sa ubytovali a šli prejsť. Bolo ich tam veľa a zase sa strašne rýchlo hýbali. Rozdýchala som to, a rozhodla sa, že tentokrát svoj strach prekonám.

Ďalšieho som našla v hotelovej izbe na tretí deň. Našťastie som bola posilnená alkoholom /ktorý som požila samozrejme iba na prečistenie žalúdka/, a tak som lačne zakričala na priateľa nech ho príde zabiť.

Posledný videný v našej ďalšej izbe bol poriadny „macek“. Dokonca mal ešte aj nejaké vylepšenia v podobe pásikov, či čo to bolo, no toho nedokázali chytiť ani chalani.

Celý pobyt som zvládla vďaka „moskytieram“, ktoré som poctivo zastrkovala pod matrac, nech ma v spánku nenapadne žiadna háveď. V jednom prípade môj drahý moskytieru poriadne nezastrčil a ráno sme sa zobudili na luxusné bzučanie pri uchu. Za trest nasledoval niekoľko minútový krvavý kúpeľ, pri ktorom bolo zneškodnených asi 10 komárov, ktorý sa nám udomácnili pod sieťkou.

To, že sa nám každú noc po izbe premávali jašteričky, to som zvládla, tie sa mi dokonca aj páčili. Vsugerovala som si, že tie sa ma boja viac, ako by som sa ich mohla ja, a preto som ich pozorovala s úsmevom na perách.

Ako som bola okradnutá.

Za celý trip som sa zo záchodu bez vykonania potreby otočila len raz. Opäť odbočím k nášmu šoférovi – bol rozdiel, keď sme zahlásili „záchod pre madam“ alebo zastav hocikde, chalani sa chcú vyčúrať. Tento sa nachádzal pod jaskynným chrámom v Dambulle, a dokonca za neho pýtali aj nejaké peniaze. Ako som spomínala nemám problém s pavúkmi, ale ten priestor bol tak stiesňujúci, všade naokolo boli pavučiny posiate hmyzom, pavúkmi, a nechcem vedieť čo ešte, že sme z tade z kamoškou vybehli tak rýchlo, ako sme prišli, s tým, že radšej vydržíme niekam inam. Pri vyberaní peňaženky som zistila, že sa mi tak trochu rozpučil v kabelke banán. V jednom momente som ho držala v pravej ruke a ľavou sa snažila kabelku vyčistiť. Bol to doslova moment, keď som periférne počula výkrik kamarátky a zrazu niečo okolo mňa preletelo, a banán zmizol. Tuším som aj neskutočne zhúkla. Otočila som sa a bežala odo mňa šťastná prefíkaná opica, ktorá už do seba na pol ceste tlačila svoj vysnívaný úlovok. To, že sme ich ani nie 15 minút dozadu fotili jedna radosť, mi vôbec nedocvaklo.

Pár hodín predtým, sa odohralo naše prvé stretnutie s opicami pod Sigyriou. Najprv sme videli jednu, dve, štyri, päť… a samozrejme nadšenie z voľne žijúcich zvierat a tatranka v kabelke nedali na seba dlho čakať. Ako náhle som vytiahla keksík tak sa ich počet strojnásobil, a čím viac sa zväčšoval, velila som na útek. Nejaký ten pud sebazáchovy vo mne ešte bol, a síce tie opice boli dosť malé, ale boh vie, čo boli ochotné urobiť pre viac jedla.

Zase začnem tým naším šoférom. Bol skvelý, a napriek tomu, že by dokázal do poslednej bodky sabotovať môj skvelý itinerár, mali sme vďaka nemu úžasný výlet. Po oslave narodenín našich spoločníkov /myslím že sme v tej večer oslávili narodeniny vás oboch/, som sa ráno necítila práve v najlepšej kondícii. Hlavou sa mi preháňali myšlienky typu ako si len môžem takto zničiť túto prenádhernú dovolenku nejakou opicou…a utešovala som sa, že sa z toho vyspím počas 5 hodinovej cesty do Kandy.

Po raňajkách sme nasadli do auta a šofér nám oznámil, že ideme jazdiť na slonoch! Čoooo?!? V tomto stave sa mám trepať na slona, ešte sa aj usmievať, a tváriť sa že si to užívam?! Po niekoľkých minútach sme sa dostali na miesto, takže mi nestihlo byť ani o trošičku lepšie. Zase raz si šofér presadil svoje, a nikto naokolo nebral do úvahy, že ja som chcela jazdiť na slonovi ako samostatná jednotka, a nie vo štvorici v ohrádke. NIE, NEDÁ SA, NASADAJ!

A tak som sedela na slonovi. Nie len ja, všetci sme sedeli spolu na jednom slonovi. Odutá, s opicou a zmiešanými pocitmi.

Nakoniec som aj tak dosiahla to svoje a /neviem ako nazvať toho típka, čo držal v ruke tú škaredú palicu, ktorou by slona usmernil v prípade, že by nechcel poslúchať/ típek ma vyzval, nech si presadnem slonovi na krk. A tak som sedela na slonovi, sama, mimo ohrádky, vysoko nad zemou, po opici ani chýru ani slychu a tak široký úsmev nedajú ani herečky v Holywoode. Vôbec mi nevadilo, že nie som sama. Bolo super, že sme tento zážitok zdieľali spolu. A zase raz, také gýčové fotky, a zážitky…všetko bolo tak, ako malo byť.

V meste Kandy nám konečne vyšlo krásne slnečné počasie, tak sme sa rozhodli ho využiť na návštevu miestnej botanickej záhrady. Asi tak v polovici cesty sme počuli neskutočné pišťanie, škriekanie, ťažko opísať, čo to bolo za zvuky. Keď sme zdvihli hlavy a pozreli do korún stromov, boli posiate stovkami, možno až tisíckami netopierov. Pochybujem, že spali, keď dokázali robiť taký hurhaj. Úmerne k počtu netopierov nad hlavami bol chodník zafarbený na bielo od ich exkrementov. Šanca, že niečo sa ujde aj nám bola viac než obrovská. Tesne pred nami to schytala ruská turistka, no my sme prechod popod škriekajúce stromy zvládli úspešne bez prekvapení.

 Srí Lanka je na sledovanie zvierat v ich prirodzenom prostredí ako stvorená. Nachádza sa tu viac než 20 rezervácií a v každej nájdete iné druhy zvierat. My sme nakoniec náš plán navštíviť národný park YALA zrušili, nakoľko vstupné sa nám zdalo privysoké, na to, že mnoho zvierat, sme videli behať len tak voľne v prírode a ostatné za tú sumu /cca 60 USD za 4 hodiny/ nestáli. Napríklad také vodné byvoly, uvidíte nie len odfukovať v močariskách ale aj pásť sa popri ceste – a to má byť lákadlo nejakého národného parku? To už podľa mňa stojí za zamyslenie…