Chute Srí Lanky

Vždy, keď som začala niečo písať, najprv som si dala dokopy fotky k danej téme. Teraz chcem niečo napísať o jedle, a zrazu si uvedomujem, že som pri týchto príležitostiach nemala foťák takmer nikdy po ruke. Tento krát som si chcela veľa vecí užiť bez zbytočného cvakania, s hubou do korán, takže keď som dala doma fotky do počítača, až tak veľa ich nebolo…Fotodokumentácia bude na úkor kvality, posnažím sa to aspoň farbisto opísať – i keď tým som si tiež nie moc istá – snáď sa podarí.

Tí, čo ma poznajú vedia, že nájdem takmer vo všetkom niečo, čo nemám rada. Nuž, ja som raz taká. Stále si hovorím – život je o prekonávaní samého seba. A tak som sa prekonávala aj ja na Srí Lanke a vôbec to nebolelo.

Ako som písala, neboli sme v Colombe ani hodinu a tlačili sme do seba na pláži placky, v miestnych pofidérnych stánkoch a tie myši, čo behali okolo boli iba bonus. Prežili sme. Tu sme sa naučili heslo ostrova – do 5 minút ti zoženiem všetko, čo budeš chcieť! Takisto, že pivo sa nepredáva hocikde, ale zoženú, donesú, bude silné – a s vysokohorskou prirážkou.

Raz sme sa chceli pred chalanmi ukázať ako skvelé ženy a poprosili šoféra nech nás vezme do obchodu s alkoholom. Prešli sme niekoľkými tmavými uličkami, až sme sa dostali pred predajňu s jedným otvoreným oknom, cez ktoré vydávali tovar. A my biele ženy, sme sa ocitli v tme. Myslím tým medzi miestnymi obyvateľmi. Tu ženy nepijú, takže naša farba pokožky nebola jediná jedinečnosť. Za pár sekúnd už bol pri nás miestny, otváral plechovku piva a hneď nás ponúkal. Šofér sa na nás otáčal len s úškrnom jemu vlastným. Neváhajte ochutnať miestne pivo LION, ktoré má obsah alkoholu 4% a kúpite ho aj v 650ml fľaške.

Každý deň sme mali ubytovanie s raňajkami. Pre pohodlnosť situácie, kedy sme sa ráno len najedli a išli preč nám to vyhovovalo. Nechcelo by sa mi ešte niekde po ceste hľadať, kde sa najesť za koľko a tak… Raňajky zväčša pozostávali z toho istého – káva a čaj, čerstvo vytlačená šťava napr. z ananásu, porcia čerstvého ovocia – melón, banán, papája, ananás, vajce na milión spôsobov – vždy na výber, toasty, maslo, džem. Tak z tohto sme sa dokázali doslova nažrať a vydržali sme bez jedla do nejakej druhej/tretej hodiny. To sa nás vždy okolo jednej už začal šofér vypytovať či nie sme hladný – on už zrejme bol.

Áno, už tu som začala vyberať, čo mám a nemám rada. Ananás mi nikdy nejako extra nechutil. Tak som sa zaťala a ochutnala. Verte, či nie, posledný deň som ten džús vypila takmer na jeden dúšok. Papája – nikdy som to nejedla – a nikdy to ani vyhľadávať nebudem. Zhodli sme sa na tom, že to chutilo ako zhnité ponožky. A predsa sme to ešte niekoľko krát ochutnali, aby sme sa ubezpečili, že je to naozaj hnusné.

Raz nám počas cesty zastavil šofér pri stánku s otázkou či sme už ochutnali RAMBUTAN – červené chlpaté čudo. Rastie v Indonézii, Malajzii a na Srí Lanke. Odstránil chlpatú červenú šupu a podal mi to. Ja som to hneď podala ďalej, nech sa ako prvý otrávi niekto iný. Nakoniec to bolo dobré. Nová, nezvyčajná ale sladká chuť.

Nikdy nezabudnem na Thotupola Residence – bolo to krásne, čisté ubytovanie pri rieke neďaleko mesta Kandy. Prvý večer nám prichystali romantickú večeru pri lampášoch, vonku pod hviezdami. Opísali nám, čo je čo a bolo to asi najlepšie podávané domáce jedlo, aké sme tam jedli. Druhý večer sme už opäť šetrili a povedali, že sa najeme v meste. Na nasledujúci deň sme dostali najchudobnejšie raňajky za celé dva týždne – doteraz netušíme, či to bol tak tradičný pokrm, že ho servírujú všetkým, alebo sme to mali za trest, že sme tam nechceli večerať. „Coconut milk rice“ – kokosová mliečna ryža. Predstavte si, ako sa zobudíte totálne hladný a tešíte sa na tie každodenné bohaté raňajky a miesto toho dostanete kocky ryže. Čakali sme a nič. Nie, nič viac sme nedostali. Mohli sme si to okoreniť s chilli, alebo zajedať s ďalšou špecialitou, ktorá pri zmiešaní s čajom v ústach mala vytvoriť sladkastú chuť. Ani jedno, a v mojom prípade to prvé už duplom nie, nepomohlo. O hodinu sme už šušťali v aute s keksíkmi…

Na obed sme sa vždy niekde zastavili. Či už nám to odporučil šofér, alebo sme si už od hladu a bez rozmýšľania niekam bezcieľne sadli. Naše prvé rice&curry (ryža s karí) sme opáčili v rodinnej reštaurácii niekde pri ceste. Z niekoľkých hrncov sme si vybrali červenú ryžu, kúsky kuraťa, karí, zeleninu, niečo čo vyzeralo ako tráva a hor sa do ochutnávania. Už po prvom hlte mi skoro zhoreli ústa a pol litrová fľaša vody veru nebola dostatočný k tomuto jedlu. Kamoška si to užívala, a ja som už v prvý deň zistila, že v mojom prípade, to bude ohľadom jedla zábava. Nemám rada štipľavé, no toto štipľavé nebolo – horelo to, a ja s tým !!!

Čím viac dní na ostrove, tým viac času máte sa stotožniť s miestnou stravou a naučiť sa čo štípe viac a čo menej. A tak môžem hrdo vyhlásiť, že po troch dňoch som už vedela, čo a ako si naložiť na tanier aby to až tak neštípalo a dalo sa z toho najesť. Postupom času sme boli múdrejší o ďalší poznatok – nie je kura ako kura. Keď si objednáte za 2USD rice&curry&chicken nečakajte, že sa z kuraťa najete. Ja by som to opísala asi takto – predstavte si, že varíte polievku – kurací vývar, tie kosti čo máte v polievke rozdrvíte na menšie časti a potom to nahádžete do jedla. Takže, keď to jete – máte tam viac kostí ako mäsa, a na tretí krát vám to príde až vtipné. Raz sme videli tabuľku – „without bones 100SLR“ (bez kostí o 100 rupií viac – čo je cca 67 centov), to už sme sa maximálne rehotali.

Stačilo málo a už som ryžu nechcela ani vidieť. Tak sme presedlali na „noodles“, čo som si predstavovala ako nudle z čínskej reštiky. Zase sme sa zmýlili. Opäť sa vrátim k tomu kuraciemu vývaru – tento krát z neho vytiahnem slíže – spojím to s tými kosťami – a pridám ešte trochu vajíčka, nech to má bielkoviny a ta dá – hotovo! Áno, dvakrát sme okúsili toto špeciálne jedlo a mali sme dosť! Akože naozaj. Nezachránil to ani preplnený tanier. Dostala som sa do polovice a stačilo mi…už som sa videla na pláži s obrovskou rybou na tanieri.

Jedna miestna pochutina mi bude a chýba už teraz. Coconut Roti – kokosová placka. Je to geniálna vec, ktorá sa dá jesť suchá len tak s maslom na raňajky, alebo sa naplní zeleninou, mäsom, alebo na sladko s banánmi a čokoládou. Neomrzela by ma… Zoženiete ju takmer všade – treba len hľadať malé stánky s presklenými vitrínami, či len obyčajné vozíky. Mňam!

Na plážach sa naše rice&curry doplnilo &fish, či dokonca nahradilo hranolkami. A to už som bola vo svojom živle. Moje vysnené kalamári, či ugrilovaná čerstvá ryba, pizza s morskými plodmi…škoda slov.

Aj keď odo mňa netreba pýtať názvy hotelov, či reštaurácií, ktoré sme navštívili – väčšinu si vôbec nepamätám – jedno určite vypichnem. Ak sa ocitnete v Hikkaduwe, prejdite sa po ceste a ochutnajte hamburger v Burger Shag! Kedysi začali s predajom placiek Roti (ktoré, si určite dajte oproti cez cestu), no už niekoľko rokov sa živia predajom najlepších burgrov na Srí Lanke. A originálnu reklamu majú všade po stenách.

Šťastná hodinka na pláži platila niekoľko hodín, a preto by sme práve v Mirisse dokázali ostať najdlhšie. Konečne nejaký miešaný drink, a za pár korún, na pláži, pod palmami, so super ľuďmi…no nič mi nebolo treba!

Nepite drink s ľadom! Kto povedal?

Spýtame sa čašníka, ktorý nám isto povie pravdu. Len prišiel a hneď sa spýtal či sme Česi. Jasné, aj tak sa dá, Slovensko na mape nie je vidno. Opýtali sme sa ho, aký majú ľad. Dobrý, balený, teraz priviezli. Nie je sa čoho obávať. Prečo by som si teda neobjednala rovno Mojito – keď mi má byť zle, tak poriadne. A začali sme o ľade vtipkovať. V každom bare na pláži majú aj ponuku čerstvých rýb – tie sú poukladané v ľade na výstavných pultíkoch pod svetlom, aby prilákali zákazníkov. A my sme si začali robiť srandu, že ľad, do našich drinkov poputuje priamo z tade. Chvíľu na to prišiel čašník, aj s našimi drinkami, a sám od seba nám začal rozprávať, ako oni majú kvalitný ľad, ale inde sa nám môže stať, že zopár kociek primiešajú aj od tých rýb – nie všetky – aby to nebolo cítiť rybacinou. A tak ak raz budete v drinku cítiť rybacinu – to sa vám nezdá – to je fakt. My sme našťastie necítili, a záchod sme taktiež nenavštívili viac, než bežne…

Jedna z týchto rýb skončila v našich žalúdkoch

Už som to pochopila – prečo by som mala jesť cudzokrajné jedlo doma – keď to aj tak chutí inak, ako v krajine pôvodu? Keď budem v zahraničí, ochutnám, čo sa bude dať. No pokiaľ budem na Slovensku, ostávam pri haluškách, syroch, zemiakových plackách a mäse.

Chop Suey