Keď sa ma niekto spýta, aké sme mali na Srí Lanke počasie ja odpoviem geniálne. Zopár ľudí mi povedalo, že podľa fotiek, to vyzerá, že to asi práve nebolo to najlepšie. Objasním to – podľa mňa geniálne počasie neznamená, že celý čas by pražilo slnko, a moje fotky by vďaka tomu vyzerali ako z katalógu, a tu je hneď niekoľko dôvodov:
- keby nezažijeme na levej skale Sigiriya „monzúnový“ dážď, asi by sme sa toľko nenasmiali,
- keby je počas východu slnka na hore Sri Pada (Adam´s peak) úplne jasné počasie, nevideli by sme tu nádhernú hru slnečných lúčov predierajúcich sa pomedzi oblaky, a nestála by som na každom piatom schode so zatajeným dychom,
- počas túry na Horton Plains, tie oblaky boli preto, lebo tam mali byť a zakaždým tam sú,
- keby bola počas celého týždňa na pobreží taká jasná obloha ako posledný deň, hneď po prvom, by sme pripečení sedeli a plakali v hotelovej izbe.
Lepšie počasie sme si priať nemohli.
Už dva týždne pred odletom sme sledovali predpoveď počasia. Z tých stupňov sme sa náramne tešili, no oblačnosť a zrážky nám na nálade nepridali. Z posledného, čo som videla vyplývalo, že asi prvé dva dni by to malo byť v pohode, a potom len oblačnosť, dážď a búrky.
Našťastie im to vôbec nevyšlo.
Sigiriya – Levia skala
K starovekému skalnému mestu Sigiriya sme sa vydali hneď po raňajkách. Šofér nám povedal, že je to najteplejšia oblasť, tak sme nahodili kraťase a tielka. Naše zdĺhavé ranné rozmýšľanie, čo si obuť, bolo zbytočné. Veľmi rýchlo to rozhodol silný dážď, ktorý začal, hneď ako sme vyrazili na cestu autom. Čo je lepšie ako dať si tenisky, ktoré sa za chvíľu premočia? Žabky. Asi 20 minút sme naivne sedeli v aute a presviedčali sa, že prestane pršať, a keď sa zdalo, že to utícha, nahodili sme pršiplášte /rozumej kus samozvaného igelitu kúpený na Slovensku v lacnom obchode za 1 €/ a vyrazili.
Po obehnutí múzea (vstup je zahrnutý v cene: 3 200 SLR) sa vonku ako tak vyčasilo a prestalo pršať. Zamierili sme ku skale. Po chvíli sme opäť vyťahovali pršiplášte, a musím povedať že kombinácia, žabky a mokré schody vytesané do skaly = nenahraditeľný pocit.
Pre lepšiu predstavu: vonku síce miestami pršalo, miestami priam lialo, fúkal vietor, no v podstate bolo vonku teplo. Pod pláštenkou bolo teplejšie ako teplo. Ako keby ste v saune začali cvičiť na steperi. Tam by človek aspoň mohol byť vyzlečený. No po pár schodoch sa na mňa začala lepiť z vonku mokrá – z vnútra spotená pláštenka. Mňam!
Sigiriya, nazývaná aj Levia skala bývala skalným palácom. Už po ceste k nej sme prechádzali komplexom záhrad a jazier, ktoré sa nachádzajú aj na samotnom vrchole. V polovici cesty sme prešli popri zachovaných nástenných maľbách a ocitli sme sa v poslednom úseku nášho stúpania. Tu sa nachádzajú dve obrovské kamenné levie nohy. V žabkách sa mi práve najpohodlnejšie nestúpalo a chcela som vyskúšať domáci trend chodiť bosá. To som si rozmyslela asi po jednej sekunde, keď sa moje chodilo dotklo ľadovo mokrej skaly.Óooo ten výhľad na okolie nemôžem ani opísať. Doslova. Takmer nič sme nevideli. Zahalení v oblakoch, ktoré nám stoj čo stoj nechceli odkryť okolitú nádheru. A tu sme sa začali poriadne smiať! Boli sme, nevideli sme … Miestami sa nám, čo to odkrylo, no isto by to za jasného počasia vyzeralo milión krát krajšie. Pri zostupe po schodoch v otvorenom priestore, v žabkách, za vytrvalého dažďa a ukrutného vetra, som sa držala všetkého čo sa dalo pri pomyslení svojich leteckých neschopností, v prípade jedného zakopnutia, či pošmyknutia.
Na každom kroku vás budú zastavovať „miestny sprievodcovia“ s ponukou vlastných služieb – od odborného výkladu v niekoľkých jazykoch, až po nosenie batožiny. My sme ich síce úspešne odmietali, no netvrdím, že sa nezídu. Ak kráčate bezhlavo hore a dole po schodoch, so stádom ľudí pred a za vami, sú tu zaujímavé kamenné sochy, jaskyne, a kadejaké chodníčky ukrývajúce rôzne poklady.
Sri Pada (Adamov vrch)
Tak toto posvätné miesto sme si nemohli nechať ujsť. Jeho názov v preklade znamená Svätá stopa – ktorej odtlačok sa nachádza na vrchole. Budhisti veria, že pochádza práve od Budhu, kresťanským favoritom sa stal Adam. Nezáleží na náboženskom vyznaní, toto miesto je jednoducho magické. Turistikou atrakciu je jednoznačne východ, či západ slnka. Odkedy sme prišli do dedinky pod horou, bolo zatiahnuté s občasnými prehánkami. Odporúča sa najmä nočný výstup s cieľom vidieť východ slnka = je totižto najväčšia pravdepodobnosť, že vrchol nebude zahalený v oblakoch. A tak bolo rozhodnuté – v noci prekonáme okolo 5000 schodov, prevýšenie asi 1000 metrov a dosiahneme vrchol v nadmorskej výške 2 243 m.n.m.
Okolo piatej sme si pustili na notebooku film, a ľahli si, nech nazbierame nejaké sily. Vonku začalo liať, blýskať sa a hrmieť…Keď sme sa o jednej prebrali /ťažko tvrdiť, že som tuho spala/, vonku bola jasná obloha, posiata hviezdami. Kopli sme do seba pár panákov na zahriatie a nočná expedícia o pol druhej ráno mohla začať.
Tu sme spravili chybu – chlapci uznali, že stačia kraťase, ja som uznala, že mikina postačí
a vezmem so sebou len náhradné tričko s krátkym rukávom.
Prekonať 5000 schodov je nespočetne násobne horšie, ako prekonať hocijaký turistický chodník s prevýšením 1000 metrov! Zo začiatku je stúpanie nebadateľné, sem tam nejaký schod… a potom to začne. Všade schody, a stúpanie. Chodník je osvetlený a tak som čelovku schovala do tašky. Na každom rohu sa nachádzajú stánky s občerstvením.
Výhodou tohto výstupu bola tma, a to, že ani za svetla sme nevideli, ako vysoko je vrchol. Neviem, či by som to dala. Nezabudnem však, ako som sa zastavila, so zatajeným dychom pozerala okolo seba a povedala „Nevidím nič, a pritom je to, to najkrajšie, čo som kedy videla“. Tmavá noc, plná hviezd, a osvetlené dedinky v údolí.
Priznávam. Niekde vnútri som sem tam zapochybovala. Dobre, že som miestami po tých schodoch nešla po štyroch…a keď som sa vystrela, musela som sa hneď prikrčiť, lebo sa mi zatočila hlava a veľmi rýchlo by som letela dole. Na konci cesty však svietilo svetlo nádeje – a mojou výhodou bol dostatok času. Po cca 3 hodinách sme prišli pri posledný stánok s občerstvením. Od východu slnka nás delilo 600 schodov na vrchol a hodina času. Sadli sme si v závetrí stánku a vypili horúci cejlónsky čaj.
Tu sa vrátim k našej sprostosti. Po ceste hore som sa spotila tak, že mikinu by som mohla doslova žmýkať – a to tá mikina je dosť hrubá. Vyzliecť som sa ju však po ceste bála, aby som neprechladla. A tomu verte, že chodím doma na hory, a že si vždy vezmem so sebou náhradné oblečenie. Zachránil ma kamarát, ktorý zázračne vytiahol z batohu bundu a ja som bola pokorne najšťastnejší človek na svete. Môj drahý okolo seba omotal moju veľkú kvetinkovú šatku – a zapadol do koloritu miestnych občanov.
Tak, ako sa to len nám môže stať, po dosiahnutí vrcholu sa zatiahlo a začalo smokliť. Východ slnka, resp. slnko sme nevideli, ale to nebeské divadlo sa nedá slovami opísať – to musíte vidieť a zažiť.
A ak si myslíte, že úspechom je vyjsť na vrchol – opak je pravdou – tam sa cesta ešte len začína. Nevyspatí, unavení, zničení, musíte tých 5000 schodov absolvovať ešte raz. Čím som bola nižšie, tým viac by som sa najradšej rozrevala. Lýtka sa mi triasli jak osike, a keby môžem tak tie schody rozkopem. Keď som sa spätne obzrela na vrchol, a cestu, ktorú sme absolvovali, bola som na seba neskutočne hrdá – pritom domáci to dali bosí, a ešte aj s deckom na pleciach – majú všetok môj obdiv.
Národný park Horton Plains – World´s End, Baker´s Falls (alebo ako je možné z 1,5 hodinového okruhu spraviť 6 hodinovú expedíciu)
V našom itinerári sme sa mali hneď na druhý deň po zdolaní Adamovej hory vydať na ďalšiu turistickú cestu. S nevládnymi nohami a naštrbeným rozpočtom sme začali silno uvažovať, či sa oplatí navštíviť národný park Horton Plains. Nakoniec sme uznali, že nemáme čo vymýšľať a išli sme do toho. Okrem vstupu do NP sme museli zaplatiť aj zvlášť odvoz – džíp 4×4.
Ráno nás pred hotelom čakal o niečo menší minivan, ako ten náš, aj s novým šoférom. Ten náš išiel s nami. Počas vyše hodinovej cesty z mesta Nuwara Eliya som stále rozmýšľala, kde sa asi dočkám toho džípu – nedočkala som sa. O džípe som zrejme čítala len na internete, a ten pohon 4×4 mal ten minivan čo nás viezol. Cestou po nekonečných serpentínach som pochopila, prečo náš šofér touto cestou odmietal ísť vlastným autom, a moje ofučanie skončilo ako náhle som videla, že z celkového počtu automobilov patriacich parku sú asi len 4 džípy a ostatné sú minivany. Tentokrát nám počasie hralo do kariet, a užili sme si krásny východ slnka – odporúča sa vydať sa na cestu v skorých ranných hodinách – s gýčovou inverziou široko – ďaleko. Za vstupnou bránou parku sme sa vydali na niekoľko kilometrovú cestu autom, až na samotný začiatok 7 km dlhého okruhu. Tu nám skontrolovali tašky, museli sme vyhodiť prebytočné odpadky, aby sme ich čo najmenej nechali po sebe v parku. Odstránili ešte aj papierovú etiketu z plastových fliaš. Podľa nášho šoféra nám mal výlet trvať asi tak hodinu a pol…no netrval.
Nechoďte mimo chodníkov !
Ak sa tu niekedy ocitnete – prvým vrcholom bude „Little world´s end“. Nepokračujte po chodníku, kade pôjdu všetci resp. väčšina. Vyberte sa po úzkom chodníku, ktorý vedie do kopca. My sme si vybrali ten. Keď sme sa dostali asi tak do polovice, bola to nádhera, no českí turisti, čo išli pred nami a vrátili sa, nám odporučili pokračovať. Dostali sme sa na najvyšší kopec medzi „vrcholmi“ Little world´s end a World´s end. Mali sme výhľad na všetky strany, a keďže všade naokolo bol „cloud forest“ (fakt to mám preložiť ako oblačný les ? ! ? ), ostali sme tu sedieť hodnú chvíľu a kochali sa neskutočnými výhľadmi na stúpajúce mračná. Videli sme z tadeto aj na World´s end – a videli sme aj ako ho zahalili mraky a tí, čo sa tam nachádzali, už viac nič nevideli. Z vrcholu sme pokračovali úzkym chodníkom, a zároveň sme dúfali, že nás navedie na ten pôvodný. Po niekoľkých minútach predierania sa pomedzi husté kríky sme vyhupli z lesa na široký chodník. Otočila som sa. Z tejto strany by ma nikto nenahovoril odbočiť na pofidérnu cestičku, z ktorej sme práve prišli.
Celý tento Cloud forest funguje na princípe, že v dolinách je teplo, a keď sa teplý vzduch zmieša s tým studeným hore, tvoria sa oblaky, ktoré sa zadržiavajú v týchto lesoch. Preto je potrebné sem prísť skoro ráno, aby ste si užili celé toto divadlo, kým vás neobklopia mračná.
Zvyšok cesty som sa cítila ako „Frodo Pytlík“ a jeho putovanie v Pánovi prsteňov. Putovali sme planinou, ani sme nešli moc do kopca a všetko navôkol bolo nádherné. A tak sme si ľahli do trávy a užívali si to.
Nedá mi nespomenúť akí sme zase len boli sprostí. Srí Lanka od rovníka moc ďaleko vzdialená nie je, my sme boli v podstate na horách a slnko celkom pieklo…Áno, mala som so sebou krém – jeden – s ochranným faktorom 15 !!! Myslíte si, že ma napadlo natrieť si krk? A tie kúsky holej kože vzadu na chrbte? A myslíte si, že chalani si natreli aj uši? A teraz môžete tri krát hádať, kto sa kde začal ako prvý šúpať 😀
Ešte krátka zastávka a môžeme ísť pomaly k autu. Cestou sme ešte stretli skupinku šikmookých dievčat, ktoré sa nás pýtali, či niekde predávajú vodu. S úškrnom sme negatívne zakývali hlavou a pri ich vystrašených pohľadoch sme im prenechali našu fľašu s asi 2dcl vody /bolo ich tuším 5, a rada by som vedela ako dopadli/. Už po 1/3 nášho putovania sme stretali čoraz menej a menej ľudí. Robili sme si srandu, že náš šofér ostal na parkovisku posledný. Keď nás po 6 hodinách zbadal, prišiel za mnou s vytreštenými očami, čo sme tam preboha robili, lebo on si už myslel, že sme skočili zo skaly. Nič.
My sme si to všetko jedným slovom užívali…
Kto neskoro chodí sám sebe škodí – výhľad z World´s End Pre lepšiu predstavivosť kukni naše video zo Srí Lanky. Alebo si prečítaj o rozkošných zvieratkách alebo sa nechaj inšpirovať gurmánskymi zážitkami.