Morskie oko

Veľká noc v znamení vody, dažďa, hmly a snehu

Tento rok sa sneh nie a nie začať topiť a zima nie a nie odísť. A tam sme sa plní nadšenie rozhodli si na sklonku sezóny kúpiť mačky a vybrali sa sláviť sviatky na rodnú hrudu.

Teda takmer. Po krátkej zastávke v Prievidzi sme ráno pokračovali smer poľské Tatry. Ževraj je to tam pekné. A nikdy sme tam neboli.

Hmla kam len oko dovidí

Cesta štyri hodiny, tak reku si spravíme v polovici túru. M. bol nezvyčajne nažhavený a nie veľmi vábivá predpoveď ho ešte viac hecovala práve tento víkend hľadať hranice svojej komfortnej zóny. Okej, som za každú blbosť.

Prvá zastávka teda Malý Kriváň. Prečo ani neviem, ale Slovensko bohužiaľ veľmi prechodené nemáme a tieto končiny Malej Fatry sa zdali ako skvelý balans medzi časovou náročnosťou a požiadavkami na fyzický kondíciu.

V spodnej stanici lanovky sa už hlásila jar, slnko príjemne svietilo a vôbec to vyzeralo ako predzvesť skvelého dňa. Hore nás zvyšok zimy presvedčil o opaku. Zazrela som jednu lanovku a po zvyšok túry v bielej hmle už len sem tam drevenú tyč.

O pár minút sme už nasadzovali naše nepoškvrnené mačky.

NAJLEPŠÍ VYNÁLEZ EVER.

Pripadala som si ako pro. Z tejto eufórie ma vytrhla až vrcholová značka Veľkého Kriváňa. Však sem sme ani neplánovali ísť. Nevadí. V hustej hmle nebolo okrem občasných palíc skutočne nič vidno a tie nás nasmerovali sem. Tak sme radšej ani nešli hľadať alternatívne cesty ďalej a pomaly to otočili. Aspoň budeme mať viac času na Zakopané.

[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-wKQfvO2AI5Q/Wr5GjV97qkI/AAAAAAAAfgI/9w8EsyCK1QEjqYm6rKl14sTzDm-T-THSgCCoYBhgL/s144-o/IMG_4410.HEIC” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6549775119957097553?authkey=kEit7bWy_xc#6538741281994811970″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_4410.HEIC” image_size=”4032×3024″ ]

Dole opäť iný svet, ale o to krajšie na odomykanie novej mapy zvanej Orava.

Akoto že som tu nikdy nebola, keď je to tak blízko?

Nepouvažujeme o presťahovaní sa niekam sem ako alternatívnom riešení k Rakúsku a Záhoriu?

Konečne som si vyriešila svoj odveký problém Trstín versus Trstená, ktorý sa dal vyriešiť iba návštevou daných miest, podobne ako Senec vs Senica. Obdobne už konečne viem, k čomu priradiť divné ŠPZtky TV a TS. Proste také tie drobnosti, kvôli ktorým sa vám neoplatí zapnúť múdry telefón, ale naučí vás len prax a živý kontext.

Do Zakopaného sme dorazili navečer a vonku bolo tak krásne, že sme len zhodili veci a hneď si to namierili do centra. Neviem či som tu niekedy bola. Možno za mladi na trhoch? To bol asi skôr Nowy Targ. Bohvie, Poľsko nemám veľmi pochodené. Ale minimálne poľské Tatry by si to po tomto víkende zaslúžili.

Hlavná promenáda sa tiahne veľkou časťou mestečka (teda jeho centra nakoľko Zakopané je pomerne rozťahané) a ak precházdku spojíte s nazeraním do obchodov, tak vám zaberie kľudne i dve hodiny. K tomu určite budete chcieť ochutnať serki z gilu s brusnicami, zájsť do potravín po krowky a možno si dať i nejakú tu večeru/obed.

Na rozdiel od Štrbského Plesa — akože turistického centra Vysokých Tatier — Zakopané nie je až tak veľmi poškrvnené architektonickým odpadom socializmu a tak sa v ňom človek necíti ako uprostred bezmyšlienkovito usporiadanej betónovej džungle bez srdca, ale presne naopak. Vôbec celý príjazd od hraníc až do Zakopaného cestu lemujú krásne do oklitej krajiny zapadajúce miestami až gýčovito zdobené drevenice, a s centrom sa tento pocit súnaležitosti s prírodou nevytráca, ale plynule nadväzuje. Samozrejme, i v Zakopanom sú škaredé budovy, ba i celé štvrte, no mesto proste na rozdiel od Štrbského Plesa pôsobilo veľmi horským dojmom.

Lavíny, júúúú

Poznáte to – niečo plánujete, každú hodinu refreshujete aladina na stránkach SHMÚ, príde deň D a váš plán sa rozpadne na milión drobných kúskov, pretože ste tak veľmi záviseli od predpovede počasia, ktorá sa nakoniec nevyplnila.

Tak toto nebol náš prípad.

Predpoveď počasia bola celý týždeň vopred až po náš deň D pomerne presná – bude snežiť a pršať, a vlastne by ste radšej hory mali zabaliť a Veľkú Noc prežiť v Brne.

Tak určiteeee.

S týmto by sme sa predsa nemohli zmieriť a tak sme namiesto toho dúfali v to najlepšie počasie alebo sa aspoň chlácholili že 90-percentná pravdepodobnosť dažďa predsa znamená, že na 10% pršať nebude, takže určite nebude… Hádajte čo.

Pršalo. Normálny súvislý dážď. Nie krátka prietrž alebo slabučký daždík ako v Brne. Hustý neprerušovaný dážď.

Okej, veď ideme do hôr, v horách predsa nebude pršať. Lol.

Pršalo. Intenzita sa nezmenila. Ani fakt, že bol všade sneh nič nezmenil.

Tak sme teda náš odvážny plán aspoň upravili a namiesto na Kasprowy Wierch, kde by aj tak nič nebolo vidieť, sme šli na Morskie Oko. Cesta bola dlhšia než som čakala, ale aj napriek neutíchajúcej padajúcej vode sme nakoniec prišli k prvej chate, kde sme si dali čaj, a keď sme po pár minútach vyšli, dážď magicky prestal.

A tak sme si aspoň jazero Morskie Oko mohli vychutnať v pochmúrnej kráse i s okolitými vrchmi. A keď teda zrovna nepršalo, rozhodli sme sa pokračovať z ľavej strany okolo jazera ďalej. A keď sme jazero obišli, tak reku Czarny Staw vlastne nie je ďaleko.

[peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-W06HjwyjYY0/Wr-g8DGvM7I/AAAAAAAAfoc/Uwa0XaGPtxIZfb9uFbGCVEvfWTmgCJRTwCCoYBhgL/s144-o/IMG_4487.HEIC” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6549775119957097553?authkey=kEit7bWy_xc#6539122137451410354″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_4487.HEIC” image_size=”4032×3024″ ] [peg-image src=”https://lh3.googleusercontent.com/-fluBKAAr9_0/Wr-g9afVuRI/AAAAAAAAfoc/JX-X5-QSbjYZI13_LcCyK8-xEpv9FUgaQCCoYBhgL/s144-o/IMG_4496.HEIC” href=”https://picasaweb.google.com/118153642793042046976/6549775119957097553?authkey=kEit7bWy_xc#6539122160908482834″ caption=”” type=”image” alt=”IMG_4496.HEIC” image_size=”4032×3024″ ]

Aj sme už boli na polceste v kopci, keď začalo zase pršať a padla už asi štvrtá lavína. Tiež bolo pomerne neskoro a nevedeli sme dokedy chodia dole povoze s koňmi, lebo absolvovať tú nekonečnú asfaltku, ideálne po tme, by sme už nechceli, a tak sme šli ešte kúsok k zamrznutému vodopádu a napokon to otočili späť.

Kone chodili v ten deň až tuším do šiestej alebo siedmej, takže čas by asi vyšiel, ale lavíny boli celkom hrôzostrašné. Okolo jazera sme šli cez miesto, kde jedna bola padnutá až k vode a desať minút ako sme týmto úsekom prešli si to presne tadiaľ už šinula lavína ďalšia. Jedna bola dokonca taká silná, že to znelo ako hrmenie a vôbec, okolo jazera, najmä nad uzavretým chodníkom na druhej strane som ich videla v priebehu hodiny padnúť toľko koľko asi nie za celý svoj život.

Kľud, ktorý panoval na druhej strane jazera (lavíny vynímajúc) bol ale presne to na čo som sa najviac tešila. Ďaleko od davov ľudí, iba v obklopení prírody v potemnej atmosfére, ktorá len podčiarkovala malosť ľudského života.

História nikdy nesklame. Teda…

Ďalší deň bol presne ako ten predchádzajúci. Teda plný dažďa a vrcholkov hôr v hustom bielom opare. Zároveň to bol deň odchodu a tak sme po krátkej úvahe rozhodli na hory vykašľať a skúsiť šťastie po ceste.

V prvý deň sme míňali pár značiek smerujúcich ku UNESCO kostolu v Tvrdošíne, tak reku to by mohla byť naša prvá zastávka – na Slovensku veľa UNESCO miest obehaných nemáme.

Veľké očakávania vedú k pádom, tak aspoň že sme žiadne nemali – drevený Kostol všetkých svätých postavený niekedy v 14tom alebo 15tom storočí bol zatvorený, pretože ešte nezačala turistická sezóna, tak sme sa zastavili len na krátko a aspoň si ho obišli zvonka. Check.

Oravský hrad bol ďalší na ceste. Hoci internet hovoril, že je v apríli zatvorený a pôvodne sme ho chceli obísť, M. na posledú chvíľu zišiel z cesty a my sme tak vzápätí zistili, že je v apríli vskutku zavretý, ale tri dni okolo Veľkej noci nie. Toľko k marketingu.

Najbližšia prehliadka bola za pár minút a našu skupinku vyzdvihol mladý chalanko, ktorý mi pripomínal môjho niekdajšieho interna. A bola to jedna z najlepších a najzáživnejších prehliadok historických objektov, akých som sa zúčastnila. Žiadne monotónne výťahy z učebnice dejepisu bez akýchkoľvek prejavov emócií, ale vtipne podaný príbeh dejín hradu, z ktorého si človek odnesie aj nejaké tie fakty, bez toho, aby sa na výklad musel nejak extrémne sústrediť. Típek sa nebral príliš vážne, no vedel zodpovedať všetky otázky, takže za mňa viac takýchto ľudí na pamiatky! (dislaimer: rozhodne sa nepovažujem za konzumného prijímateľa vývojových procesov ľudskej spoločnosti, ale napriek tomu vždy ocením snahu o príjemnejšie podanie faktov širšiemu obyvateľstvu)

To ste vedeli, že už v stredoveku boli ľudia ekologicky zmýšľajúci a namiesto toaletného papiera používali mačiatka? Mačiatka boli okrem iného hebučké a mama mačka si ich vždy po použití dôkladne očistila, takže veľmi jednoducho znovupoužiteľné. Proste dva v jednom a šťastné životné prostredie.

Alebo že Oravský Podzámok by sa mal po správnosti volať Oravské Podhradie, len sa im to nejak po ceste stratilo v preklade?

Každopádne, Oravský hrad je veľmi pekná a zachovaná pamiatka, takže ak budete mať náhodou niekedy cestu okolo, určite sa zastavte, tá hodinka rozhodne stojí za to.

Hoci sme túto Veľkú noc prežili prevažne pod kvapkami dažďa, všetko vlastne vyšlo pomerne dobre. Pre nás to teda bol určite podnet k tomu, že ani to najhoršie počasie by nemalo byť zásadnou prekážkou vykopať sa z bytu a vybehnúť do prírody. A som si istá, že sa nám to bude čoskoro hodiť – za dve hodiny odchádzame na Island 🙂

Pošli ďalej

Leave a Reply

Your email address will not be published.