Vyhliadka Devět mlýnů

Moravské Bordeaux – nečakane krásne Podyjí

[Total: 2   Average: 3/5]

Keď sme sa dostali z monotónneho lesa a prešli cez exponovanú suchostep, z ničoho nič sa uprostred divočiny vynorili vinice. Okamžite sa mi vybavilo Bordeaux.

Pred pár rokmi sme si zadovážili skladacie bicykle. Po dvoch stresujúcich stretoch s revízormi v šaline som si povedala, že tento inštitút už naďalej nebudem podporovať. Auto síce bolo ako alternatíva pohodlné, no potom začali kresliť po Brne modré čiary, ktoré sa skončili pred našou ulicou a z parkovania sa po presune cezpolných smerom k nám stala nočná mora. Bicykel v Brne tiež nie je ideálnym dopravných prostriedkom, ale beriem to ako fajn zmenu.

Po roku pravidelného využívania skladačky na cesty do a z práce sme ich zodva razy prevetrali aj na víkendovú jazdu mestom. Ale až nutnosť kreatívneho myslenia za čias korony na rozbitie monotónnych dní a cestovateľských víkendov obmedzených na Česko nás konečne dotlačila k tomu, aby sme skladačky hodili do kufru a ukázali im niečo nové. Alebo teda ony nám.

Jeden z prvých našich výletov smeroval na Podyjí. Chodíme sem celkom pravidelne, ale ako sa ukázalo, vlastne sme zatiaľ skoro nič nevideli.

Minule sa ma niekto pýtal ako hľadáme nové miesta a moja odpoveď bola “prstom na mape“. A presne tak sme našli aj toto. Otvorili sme mapy.cz a hľadali niečo, kde bola súvislejšia plocha lesa, značená cyklistická trasa mimo hlavných ciest a ako bonus nejaké tie zaujímavé checkpointy ako rieka, vyhliadky a podobne. A ideálne sme tam ešte neboli. Vedela som, že popri hraniciach s Rakúskom je celkom hustá sieť cyklociest, tak som bola zvedavá či sa dá pobicyklovať tam, bez nutnosti prekročiť hranice. A potom sme ho našli: Podmolí.

A malo všetko: les, rieku, nejakú tu vyhliadku, dokonca na kraji obce parkovisko s jazierkom. Ideálne.

Podmolí - parkovisko pri rybníku
Už prvý kontakt s dedinkou Podmolí predpovedal pekný deň v prírode.

Teraz keď nemusíme chodiť do officu a nestresuje nás hlúpe dochádzanie, vstávame jak natruc o niekoľko hodín skôr než pred koronou a tak sme sa na parkovisku ocitli tiež pomerne skoro, medzi prvými autami. Každopádne tie autá ktoré tam už boli a ľudia skladajúci svoje bicykle tak trochu napovedali, že sme úplne Ameriku neobjavili.

Už parkovisko bolo dosť pekné na to, aby sme ani nikam nešli – v jeho bezprostrednej blízkosti bolo jazierko s lúkou a práve sa rozkladajím občerstvením. Ale zase až také hniloby nie sme.

Prvých pár minút viedlo po peknej asfaltke najprv naprieč polom a potom pomerne monotónnym lesom. Každú chvílu na rázcestiach boli dvojjazyčné značky v češtine a nemčine (ako sme si dodatočne uvedomili, do Rakúska nám chýbalo už len pár kilometrov), niektoré trasy pre peších sa oddeľovali a šli separátne, a tak sme stále vedeli, že ideme cca dobre.

Značka pred začiatkom klesania
30km/h na skladačke dolu kopcom s odlomeným brzovým lankom? To znie lákavo, ale asi si vystačím s vyhliadkovou jazdou.

Les sa začal meniť s náhle klesajúcou cestou a značkou “pozor na plazy“. Keď som už dlhšie nemusela pedálovať, uvedomila som si, že späť to asi nebude veľmi príjemné, no z premýšľania ma čoskoro vytrhol okraj cesty, ktorý sa zmenil na step a vzápätí hlbokú priepasť s výhľadom na Dyje tiahnúce sa na jej spodku.

“To ideme akože až dole?”

Bolo jasné, že na skladačkách to späť hore posediačky nedáme a v kútiku duše som dúfala, že sa k rieke ani nedostaneme.

No kúsok od vyhliadky nás čakalo ďalšie prekvapenie: jedna z najstarších európskych viníc, vinica Šobes s pravekým sídliskom a hradiskom učupená na zráze, z jednej strany obklopená lesom, mimo civilizácie, a vlastne mimo akýchkoľvek očakávaní. Okamžite som si vybavila naše cyklotúry po okolí Bordeaux. Ráno sme sa budili s pohľadom do rieky Dordogne alebo Garonne a krátko po raňajkách sa za jemnej hmly a vychádzajúceho slnka vyberali na cyklopotulky naprieč regiónom posiatym vinicami.

Vinica Šobes
Niečo, čo by ste tu uprostred divokých lesov len sotva čakali – vinicu.

Vonku už statočne pieklo a keď som sa z lavičky pozerala ako asfaltka plynule prechádza na kamenný chodník za ktorý by sa ani v Pompejách nehanbili, stále som verila, že je čas otočiť sa.

Ale M. mal toto ráno zjavne veľa energie.

Takže sme bicyklíky potlačili z kopca po okraji kamennej cesty a na jej konci znovu nasadli.

Rozľahlá lúka tiahnúca sa k brehom rieky Dyje bol tiež na Moravu dosť nezvyčajný pohľad. Už sme si tak nejak časom zvykli, že tu tých súvislých pásov nie-polí až tak veľa nie je.

Pár skupiniek kempilo popri brehu, tak sme pokračovali na druhú stranu. Na visutom moste, s ktorým sa dá reálne zakývať som nestála snáď už cez dekádu, takže som si samozrejme nemohla pomôcť a trochu nás s nákladom rozkývala.

Visutý most nad Dyje
Visutý most nad Dyje

Táto časť údolia sa nazýva Devět mlýnů, čuduj sa svete, podľa mlynov, ktoré sa tu popri Dyje kedysi rozkladali. Jednou z pamiatok na doby minulé je aj bývalý Hotel Gruber, v 30-tych rokoch prestavaný z mlynu, z ktorého je možné pozorovať už len pozostatky, najmä časť do skaly vystavanej pivnice.

Sranda, že niečo podobné máme aj v Prievidzi – v časti “pod Skalkou” je doteraz zamrežovaný vchod do pivnice niekdajšieho domu (dokonca mlynu ak si dobre spomínam).

Až kým som si spätne neprečítala o niekdajšom hoteli viac, videla som v mieste len zvyšky budovy. No osud hotela Gruber bol celkom zaujímavý. Lokalita na pohraničí viac než priala návštevníkom z Brna aj Viedne, v lete si tu mohlo až 500 ľudí posedieť na terase. Po výstavbe Vranovskej priehrady tu dokonca majiteľ postavil bazén, aby sa ľudia mohli kúpať v teplejšej vode.

Proste prvorepubliková idylka na hranici Česka a Rakúska. Ktorá sa skončila prakticky zo dňa na deň skončením druhej svetovej vojny, odsunutím nemcov a spustením železnej opony.

Pozostatky mlynov popri rieke Dyje Pozostatky mlynov popri rieke Dyje Pozostatky mlynov popri rieke Dyje

A tak sa dnes po príchode do temnej džungle postupne si berúcej produkty ľudskej histórie len čudujete, čo tu kedysi bolo a nemôžete sa rozhodnúť, či sa vám viac páči momentálny stav všadeprítomnej prírody alebo romantická predstava časov minulých.

Od Judexovho mlynu mal M. opäť potrebu tlačiť bicykel ešte ďalej, akoby nestačila blížiaca sa vízia intenzívneho tlačenia po ceste naspäť. Ale ani tentokrát to nebolo zlé rozhodnutie.

Vyšli sme pri ďalšej vinici, na okraji Fládnitzského vresoviska, míňajúc odbočku na Sealsfieldův kámen (vždy skomolím názov) a na neďalekú vyhliadku Devět mlýnů.

Vyhliadka Devět mlýnů
Vyhliadka Devět mlýnů – dole rieka Dyje s visutým mostom, vpravo stará vinica Šobes. Čisté nechápačky ako sme to niekde spoza toho kopca napravo dali až sem (a potom späť).

Strihli sme to krížom cez vinice a dostali sa na vyhliadku, kde som zase raz nechápala čo vidím a ako sa to udialo. Stáli sme na druhej strane Dyje, približne v rovnakej výške ako na mieste, kde sa nám údolie otvorilo prvý krát. A tentoraz sme mali všetko ako na dlani: Dyje, starú vinicu Šobes i strmé zrázy a lúku.

Hoci sme kúsok tlačili, ani náhodou sa to nepodobalo tomu, čo sme mali ešte pred sebou na druhej strane cestou späť k autu.

Ďalej sa dá ešte pokračovať cez Havraníky až do Rakúska, ale vzhľadom na zavreté hranice sme sa na tomto mieste konečne otočili.

Späť som si pofučala, ale aspoň som mala možnosť vidieť krásne sfarbené modrozelené jašterice, na ktoré odkazovala značka skorej a o to viac si užiť rovinku na konci.

A samozrejme sme sa nemohli neodmeniť kofolou a gulášom u rybníka v Podmolí.

Na záver len jedna vec: ak ste tu neboli, choďte. Je jedno či pešo alebo na bicykli. Hoci pešo si skôr vychutnáte smer od Havraníkov a vynecháte dlhú asfaltku lesom od Podmolí.

A aj na kopce zabudnete, pretože vás tu čaká množstvo krásnych výhľadov, nádherná krajina a ak máte záujem aj kúsok celkom pestrej histórie.

Pošli ďalej

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *