Začiatkom júla tohto roku sa mi konečne naskytla príležitosť prvý krát navštíviť Švajčiarsko. Zase raz len kvôli práci, musela som letieť do Zurichu a tak som využila možnosť konečne navštíviť aspoň časť tejto krajiny. Nakoľko som mala prílet do Zurichu a odvoz na loď zabezpečenú z Bazileju, rozhodla som sa stráviť v každom meste aspoň jednu noc.
Zurich – hlavné mesto bankovníctva a pouličných párty
Že Švajčiarsko je drahé snáď spomínať ani nemusím, nie to ešte pre sólo cestovateľa, ale ceny za ubytovanie v Zurichu ma aj tak dokázali nemilo prekvapiť. Odpoveď na moje básnické otázky v hlave som získala až na mieste. Úprimne, ak niekde cestujem, málokedy si vopred zistím, či sa v meste koná niečo zaujímavé v období, kedy sa tam budem nachádzať. A už duplom, ak tam idem iba na jeden deň. Práve prvý júlový víkend tohto roku sa v Zurichu konal Street Food Festival. Samozrejme som to zistila až na mieste, keď som nechápala koľko je všade ľudí, uzavreté cesty atď. Tým pádom som našla hlavný dôvod, prečo nebolo veľa možností ubytovania, a tie najlacnejšie boli už dávno predtým vybookované. Mesto patrí medzi najbohatšie mestá na svete a v rámci krajiny je kultúrnym centrom, no ale aj najdrahším.
Od hlavnej vlakovej stanice až po jazero sa tiahne luxusná Bahnhofstrasse, sídlo bánk, nákupná ulica, a v prípade festivalu jedna z najviac preplnených ulíc. Od jazera, lemujúc ďalšie ulice sa tiahlo nespočetné množstvo stánkov prevažne s jedlom rôznych národností. Ak ste zacítili karí a hľadali zdroj, našli ste pravých Indov pripravujúcich domáce pochúťky. Niečo podobné som zažila pred dvomi rokmi v Padove v Taliansku, no toto bolo aspoň 50 krát väčšie. Ak sa Vám kvôli rozličným chutiam nechce cestovať okolo sveta, na tomto festivale ste mohli ochutnať azda každý kúsok sveta, bohužiaľ niekoľko násobne drahšie. Sprievodný program od stíhačiek, cez vrtuľníky, ohňostroje, niekoľko desiatok hudobných pódií vo mne vyvolali pocit, že na takéto akcie treba určite cestovať s partiou, ak si to chcem užiť naplno. A miesta, kde by som sa za normálnych okolností prešla s rozčarovanými pohľadmi, a vnímala architektúru mesta, ma po dvoch hodinách prestali baviť, pretože všade bolo strašné kvantum ľudí.
Európska križovatka v Bazileji
Program na nasledujúci deň som zrušila hneď ako som začala hypnotizovať neutíchajúci lejak za oknom, zbalila sa a nasadla na vlak smer Bazilej.
Bazilej je v skutku medzinárodné mesto, ešte aj letisko sa volá EuroAirport, pretože spája Švajčiarsko, Francúzsko a Nemecko. Ja mám vždy tendenciu si booknuť ubytovanie blízko stanice, ktorá sa vo väčšine prípadov aj nachádza blízko centra mesta, nech nemusím cestovať mestskou hromadnou dopravou a všetko zvládnem pešo. Tiež som sa vytešovala aké skvelé ubytko som si našla – z jednej strany blízko stanice a z druhej neďaleko centra. Keď som hrdo vykročila z vlakovej stanice, zastavil ma sympatický pár s mapami v ruke – nejaký miestny turistický koordinátor – s otázkou či potrebujem pomoc. Ja som na mojej mape ukázala, ktorú ulicu hľadám, a s radosťou odvetila, že pomoc nepotrebujem, pretože to pešo zvládnem jedna radosť. Pri pohľade na moju mapu a hotel začal krútiť hlavou a rýchlo ma vyviedol z omylu – z Zurichu som prišla na SBB – čo je švajčiarska vlaková stanica, okrem ktorej sa tam nachádza ešte jedna francúzska a nemecká – v blízkosti ktorej som mala ubytovanie. Ochotne mi vysvetlil ktorými električkami sa dostanem priamo pred hotel a aký lístok si mám kúpiť. To by som nebola ja, aby som si zase niekde v hlave nedomyslela, že keď to je stanica tak logicky aj posledná zastávka, a bez rozmýšľania som nasadla na prvú električku daného čísla, a ako sa to mne vždy stane – samozrejme na opačný smer. Kým mi to došlo, už som bola na konečnej zastávke – takže nech sa páči celú cestu absolvovať späť plus navyše k hotelu.
Podobný príbeh som počula od mojej nadriadenej, ktorá vyšla z letiska s hlavou v telefóne a až keď sa bližšie pozrela na značky áut zistila, že miesto požadovaného Nemecka sa nachádza vo Francúzsku…
Ak sa nechcete zamilovať do Švajčiarska necestujte do Lucernu
Cestu na poslednú dovolenku som využila ako šancu ešte raz tento rok navštíviť túto krajinu a s malou nádejou konečne z povrchu zemského okúsiť krásu Švajčiarskych Álp (videla som ich len z lietadla). Inšpiráciu som našla opäť na lodi, kde ponúkame hosťom možnosť výletu na Mt. Pilatus, ktorý sa týči priamo nad mestom Lucern. Aby som si náhodou nemyslela koľko mám v živote šťastia, opäť mi nevyšlo počasie. Oprava – môžem byť vďačná aké som mala skvelé počasie, pretože mi mohlo aj parádne pršať. Mesto sa mi páčilo na prvý pohľad – a verte mi, to som nemala ešte ani tušenie čo uvidím. Síce okolité kopce zastierala hmla, za dve hodiny som stála s otvorenou hubou a čučala na každú stranu. Zrazu som mala pocit, že by som pešo zvládla obehnúť celé jazero. Dostala som sa celkom ďaleko, lebo tá krása, ktorá sa rozprestierala okolo neho, nemala konca. Prechádzka po drevenom Kaplnkovom moste, centrum mesta s farebnými maľbami na domoch, najslávnejšia socha leva … je čo objavovať…
Ja som skôr na tie hory a tak som vycestovala…Na vlakovej stanici som si kúpila okružný lístok (cca 100€) na Mt. Pilatus z Lucernu. Sú tri možnosti ako sa dostať na vrchol – pešo, lanovkou, alebo najstrmšou zubačkou na svete. Z Lucernu sa dá vyskladať napr. takéto kombo: vlakom na miesto odkiaľ ide lanovka – hore lanovkou – dole zubačkou – späť loďou cez jazero. Nakoľko opäť šťastena povedala, že sa mi otočí chrbtom, lanovka bola práve v údržbe a nepremávala – musela som ísť iba zubačkou – a keďže bola práve hluchá sezóna aj tá loď po jazere plávala len jedna ráno a druhá podvečer (čo som ja samozrejme zistila, až keď som na ňu ešte s jednou sympatickou kórejskou devou neúspešne čakala v skorých poobedných hodinách).
Jazda zubačkou stála za všetky peniaze (túto frázu som si v duchu opakovala celú cestu, keď som sedela s otvoreným okienkom a spokojne vdychovala čerstvý alpský vzduch). Vo vagóniku som sedela ja a celý autobus Ázijských turistov. Z vrcholu som mala naštudované asi 4 turistické trasy s dĺžkou tak maximálne do jednej hodiny. Moje plány stroskotali ihneď, ako som sa dostala po uzávery s reťazami, za ktorými miesto chodníku boli len nafúkané haldy neprešľapaného snehu. Asi trikrát som sa prešla cez tunelovú chodbu, ktorá pri viditeľnosti isto ponúkala dych vyrážajúce výhľady (o mojej viditeľnosti radšej pomlčím), chcela som sa presvedčiť na 110%, že naozaj všetky možné chodníky sú uzavreté a nikto ich za poslednú hodinu a pol neodhrabal. Ostalo mi len stáť v tom tichu a sledovať ako ma obrovské snehové vločky vyprevádzajú zo zimnej rozprávky do jesennej sychravej reality…
Verím, že nabudúce viac do hôr a pod stan !