Barcelona nepatrila do môjho zoznamu destinácií, ktoré chcem navštíviť až do momentu, keď spiatočná letenka do Girony – Costa Brava stála 50 eur. A to rozhodovanie bolo seriózne 5 minút. Po dlhej dobe som chcela niekam vycestovať s mojou polovičkou a nakoľko sme mali obehané vianočné trhy u všetkých našich susedov (neviem či na Ukrajine vôbec vianočné trhy majú – tam som ešte stále nebola) predĺžený víkend v Španielsku sa ukázal ako jasná voľba.
To by som nebola ja, aby som do 
prakticky 2 dní nenatlačila najviac ako sa len dá. Barcelona – áno – ale obehať celý zoznam „atrakcií“ to nie. Ale pekne poporiadku.
Už v lietadle počas preletu nad Alpami som si povedala, že to za tie peniaze stojí – vyhliadkový let by síce nebol z takej diaľky, no isto by netrval cca hodinu a pol za dané peniaze. Dobrý dôvod prečo túto trasu lietadlom absolvovať – samozrejme v prípade že Vám praje počasie ako nám.
Barcelona je úžasné miesto, s mnohými pamiatkami, no niekedy moja tvrdohlavosť nepozná hranice. Nakoľko som bola v Španielsku prvýkrát, chcela som z predĺženého víkendu vytrieskať maximum. Nie v Barcelone, ale aj v jej okolí.
Pri spätnom pohľade na tento článok neviem či v roku 2014 fungovali offline mapy v múdrych telefónoch, no ja som na 100% ešte milovala tlačené verzie máp. A tak som cestovala s niekoľkými stranami vytlačených máp s poznámkami, kde, čo a hlavne ako sa dostať. Samozrejme som zlyhala hneď ako som zistila, že práve trasa zo stanice na hotel chýba. Prvou kúpou bola teda veľká podrobná mapa Barcelony.
Ako sme hľadali fontánu a žiadna tam nebola
Kamarátka mi odporučila navštíviť fontánu, ktorá má hýriť farbami. Tak asi sa oplatí vidieť 
za tmy, nie? Keďže už bolo pomerne dosť neskoro, a fontána sa mala nachádzať kúsok od nášho hotela, na ten deň to mala byť naša jediná zastávka.
Moja čiernobiela nevýrazná mapa nás smerovala na kopec. Veľmi významné plus pre Barcelonu – síce sa nachádza na kopcoch – ale veľmi vhodne tu využívajú eskalátory. Keď už sme dosiahli „vrchol“ s krásnym výhľadom na Placa d´Espanya fontánu sme nenašli. Okolitý park, ako aj vozenie sa eskalátormi sme si užili, no už som začala pochybovať, že som tento výlet naplánovala správne.
Park Guell , Sagrada, Fontána a iné…
Park Guell navrhnutý známym architektom Gaudim bol jednotkou na mojom zozname. Čo je na ňom také zaujímavé? Stavby, mozaiky, výhľady, ale aj divoký škrek papagájov hniezdiacich v palmách, ktoré tomu dodávajú neobyčajnú atmosféru. Lístok na mieste kúpite za 8 eur (pri kúpe cez internet ušetríte 1 euro). Lístky sa vydávajú na určitú hodinu, preto je asi lepšie si privstať /naivne si myslím, že to bol dôvod prečo sme sa nedostali na rad až o dve hodiny – lebo aj to sa môže stať/.
Slnko zapadlo a opäť nastal čas ísť pohľadať fontánu – Font Magica. Tentokrát sme to vzali z opačnej strany a fontánu sme konečne našli. Dokonca sme mali viac šťastia než rozumu, keď som si popri odchode uvedomila, že sa tam zhromažďuje čoraz viac a viac ľudí. Asi sa tam niečo bude diať. Počkali sme 5 minút do siedmej hodiny a naozaj – začala hrať hudba do ktorej fontána „tancovala“ a hýrila farbami. Očarujúci zážitok. Fontána tam samozrejme bola aj večer pred tým, no nakoľko vôbec nesvietila, a pravdepodobne bola aj vypnutá, tak sme si ju z tej výšky, v ktorej sme sa práve nachádzali vôbec nevšimli.
Ešte som nespomínala tie vianočné trhy, čo? To bude asi tým, že tak spontánne sme ich nenašli. A tak som si večer musela naštudovať, kde ich nájdem.Ráno sme sa vydali na pláž na východ slnka, ktorý bol nanešťastie zahalený mrakmi. Zamierili sme smer Santa Llúcia, kde sa pred katedrálou konali už 228 vianočné trhy (la Fira de Santa Llúcia). Majú svoju históriu a ich slávny deň je práve 13. Decembra, keď Lucia oslavuje meniny. Áno, presne to som sa dozvedela večer – 13. decembra, v posteli, popri surfovaní na internete a hľadaní informácií, kde trh nájdeme. Hups, trošku neskoro. Možno sme zmeškali niečo výnimočné, ale na druhý deň ráno sme trhy našli. Trochu divné zvyky predávať postavičky s holými zadkami, a ak som správne pochopila drevenými postavičkami ktoré znázorňujú hovienka? No proti gustu žiaden dišputát.
Týmto pre nás skončila výprava v Barcelone, a pobrali sme sa na vlakovú stanicu smer mesto Blanes, na pobreží Costa Brava. Niekde som čítala, že cesta vlakom na tieto smery je celá po pobreží, a stojí za to ju absolvovať. Patrím medzi ľudí, čo si dokážu sadnúť a nekonečne dlho čumieť na more, čiže nebolo o čom.
Jasné, to sa môže stať len mne – na stanici nám típek oznámil, že je niečo s traťou a budeme musieť prestúpiť na autobus v nejakom meste, ktoré končilo na Del Mar. Oznamy vo vlaku boli len v Španielčine, a čírou náhodou každé mesto na pobreží, v ktorom vlak zastavil končilo “Del Mar”. Nakoniec sa nič nedialo a vlak dorazil bez problémov po hodine a pol do cieľovej stanice. Cesta naozaj stála za to – určite aj vďaka tomu, že pláže boli prázdne – však čo by sme čakali v decembri.
Za svetla sme stihli navštíviť botanickú záhradu Jardí Botanic Marimurtra, s krásnymi výhľadmi na útesy, o ktoré sa lámali vlny. Okrem toho, to tu pôsobilo skôr ako mesto duchov – kto by už len v zime vyhľadával letné destinácie. Tomu zodpovedali aj pozatvárané bary a reštaurácie (česť výnimkám).
V noci začalo liať, a tým sme ukončili náš výlet. Na druhý deň ráno sme sa doslova “sušili” 4 hodiny na letisku. Za 20 minút, kým sme sa v Blanes dostali od hotela na autobusovú zastávku, sme do nitky premokli, vrátane náhradného oblečenia v taškách. Ešte aj let mal hodinové meškanie a tak sme sa na letisku jak poslední somráci rozložili s vecami a vo fúkačoch na ruky na záchode sušili mokré oblečenie 🙂 .