Takmer pol roka bez práce v hladovej doline
Hlavný dôvod prečo som sa z Malty nechcela vrátiť domov, bola predstava, že opäť upadnem do toho istého stereotypu hľadania si práce. Stačilo mi to pred rokom, keď som každý deň posielala žiadosti, chodila na pohovory, precestovala slušnú sumu peňazí a v konečnom dôsledku to zo mňa vysalo všetku energiu a zobralo nádej, že si tu niekedy nájdem slušnú prácu. Bývam v okresnom meste Prievidza, pričom jemu a jeho okoliu prischla prezývka “hladová dolina”. S vysokou školou alebo bez nej, šanca nájsť si pracovné uplatnenie je pomerne nízka. Bez známostí ešte nižšia. Preto prevažná väčšina mojich priateľov či známych odcestovala za prácou do väčších miest, alebo zahraničia.
Kým som sa naplno pustila do posielania žiadostí a životopisov, tuho som začala premýšľať nad otázkou – chcem tu ja naozaj ostať? Naučila som sa myslieť dopredu s tým, že plány nemusia vyjsť, a je skvelé mať pripravený plán B. Plán B sme začali pomaly realizovať pre prípad, že by som prácu na Slovensku opäť nenašla.
Už po niekoľkých dňoch sledovania portálov s pracovnými ponukami som si uvedomila, že za ten čas čo som bola preč sa nič nezmenilo. Stále tam dávajú ponuky tie isté firmy, na tie isté pozície, angličtina už nestačí len komunikatívna, najlepšia je na úrovni tlmočníctvo-prekladateľstvo, zamestnanec je živnostník, a platové podmienky Vám povedia až pri podpisovaní zmluvy ideálne v znení fix a provízia.
Okrem toho som sledovala webové stránky a ponuky spoločností, pre ktoré by som rada pracovala a priamo im posielala žiadosti.
Hľadala som si aj brigádu, bolo mi jedno čo by som robila, hlavne aby som pracovala. Pýtala som sa známych na pozíciu predavačky, ale nikto ma nezamestná lebo mám titul. Nikto ma nevezme na brigádu, lebo musí platiť odvody. Žiadosti som posielala na pozície predavačky, vedúcej, recepčenj, asistentky, koordinátorky, marketingovej pracovníčky, event manažérky, bla bla bla bla ale som buď prekvalifikovaná alebo nie dosť dobrá.
Nebola nadšená z toho, že moja prax je z pred 2-3 rokov, a môj celkový dojem po čase strávenom rozhovorom s ňou bol katastrofálny. Domov som odchádzala so sklonenou hlavou, a strácala ilúziu úspešného plánu B.
O týždeň neskôr sme absolvovali pohovor s lodnou spoločnosťou Sea Chefs, ktorý som hodnotila viac než kladne. Bez stresu, s úsmevom od ucha k uchu som vstúpila do miestnosti, kde sedela sympatická žena. Tento rozhovor trval v mojom vnímaní asi minútu. Odchádzala somúsmevom na tvári a skvelým pocitom, že by to mohlo dopadnúť fajn. Prebrali sme tampár vecí, nič konkrétne len sme sa tak priateľsky porozprávali.
V ten istý týždeň sme absolvovali tretí pohovor so spoločnosťou Edelweiss Gastro, kde boli uchádzači na lode pre anglicky aj nemecky hovoriacich pasažierov. Aby si to uľahčili, rozhodli sa, že uchádzači, ktorí chcú ísť pracovať spolu ako páry absolvujú jeden spoločný pohovor. S priateľom sme si sadli vedľa seba, a oproti nám bol reprezentant spoločnosti. Najprv si čítal naše CVčka a potom na striedačku sa nám pýtal otázky, ktoré boli maximálne mimo témy. Aj z tohto pohovoru som odchádzala so sklesnutou náladou.
Na konci januára som sa dozvedela skvelú správu – prijali ma. Bohužiaľ prijali len mňa, na počudovanie môjho priateľa nie. Prijatie ponuky z mojej strany chápal. Už to boli 3 mesiace bez práce, bez príjmu. V živote dostanete ponuku nad ktorou sa netreba dlho zamýšľať. Luxusná spoločnosť, skvelé pracovné podmienky…i keď na úkor vzťahu.
Prečo by som sa mala zamýšľať či sa rozídeme? To je čistý negativizmus. Naopak, my sme si spravili plány do budúcna a budeme sa snažiť aby nám vyšli tak, ako si to predstavujeme. Ak máme spolu stráviť zvyšok života, pár mesiacov bez seba to snáď zvládneme. A keď nie, budem sa zamýšľať nad tým keď to bude aktuálne /čo dúfam nebude/.
V pondelok 7. apríla mi zavolala pani z agentúry, že 13. apríla nastupujem na loď v Benátkach a budem sa plaviť v Taliansku. Neviem kto bol v tej chvíli viac v šoku či ja, alebo ona. Huraaaa môžem si gratulovať k svojej výnimočnosti – som prvá, ktorá cez danú agentúru ide pracovať na loď do Talianska. /V poslednej dobe som toľko básnila o Taliansku, Sicílii, že som si to doslova privolala/.Jar na Slovensku je pre mňa najväčším utrpením vďaka mojej alergii. Opäť pozitívum – Benátky – prímorský vzduch a jeho vlhkosť, nič viac si v týchto dňoch neprajem.
Prácu na lodi dostal už aj môj priateľ, tak verím že sa niekde v lete stretneme 😉
Nové dobrodružstvo môže opäť začať !!!
River Countess – UNIWORLD BOUTIQUE RIVER CRUISE COLLECTION
Ak by Vás zaujímalo pokračovanie čítajte tu.