Ubytovanie v Západných Tatrách
V momente, keď sme sadli do auta, sme ešte vôbec netušili kam ideme. Smer Zakopané, alebo Západné Tatry…uvidíme. Prvotná myšlienka bola “lanovková turistika” na Kasprow Vrch. Nakoľko predpoveď počasia na víkend bola bezobláčiková, nebola som jediná, s týmto skvostným nápadom. Lístky na lanovku boli na celý víkend beznádejne vypredané. Od Roháčov ma odhováral booking, v podobe plne obsadených ubytovacích jednotiek. Okrem turistikej chaty Zverovka, priamo v srdci hôr veľa možností ubytovania nenájdete a tých málo je buď obsadených, alebo sú ceny vyššie než som ochotná zaplatiť za posteľ. Ubytovanie je dobré si hľadať priamo v obci Zuberec, či Habovka. My sme využili starý dobrý spôsob, jednoducho sa niekde cestou zastaviť, zaklopať, alebo zavolať. Tieto obce sú plné penziónov, alebo ubytovaní v súkromí.
Na druhý pokus sa nám vyplatila zastávka pri “Penzión pod Kýčerou”, kde mali síce zatvorené dvere, no keď som zavolala, a vysvetlila situáciu, že ideme na turistiku a prídeme až večer, pán nás ubezpečil, že do večera budeme mať izbu nachystanú. Až neskôr som klikla na toto ubytovanie na bookingu – síce na daný dátum už mali cez internet izby vypredané, no stále sa viac oplatí zavolať – na jednej strane, cez internet ubytovacie zariadenia nikdy neposkytujú všetky izby a na strane druhej nás to vyšlo ešte lacnejšie. A to som ani nevedela, že som sa zastavila pri penzióne s veľmi dobrým hodnotením – i keď povedzme si úprimne, na jednu noc mi bolo v podstate jedno kam skloním hlavu. Ubytovanie bolo pohodlné a čisté – jediné čo sme v zápale spontánnosti zabudli bol sprcháč, no prežili sme. Aspoň, že na izbe boli uteráky, to už neviem ako by sme vykryli.
Večer sme z jedálneho lístka vybrali, čo by sme chceli ráno jesť, no okrem objednaných párkov sme dostali aj jogurt, vianočku, ovocie – za mňa maximum, čo si môžem na raňajky želať.
Ako si naplánovať trasu?
Ja najradšej používam stránku hiking.sk. Dá sa tam naplánovať celá trasa, podľa prevýšenia, či s minimálnou vzdialenosťou. Zistíte akou farbou je značený chodník, ako dlho cca trvá daný úsek, aké prevýšenie a akú vzdialenosť prejdete.
- Na stránke vpravo nájdete HIKEPLANNER
- Zo zoznamu vyberte pohorie, v ktorom sa chystáte na turistiku – Západné Tatry
- Začiatok trasy
- Môžte pridať medzibod – v tomto prípade to bola Ťatliakova chata, inak by ma to automaticky navigovalo najprv cez Roháčsky vodopád. Na grafe je vidno, ako je v tomto prípade postupné stúpanie a prudké klesanie.
- Ako koniec trasy označte vrchol, v prípade ak sa chcete vrátiť na to isté miesto.
- V prípade, že túru končíte na inom mieste bude to Váš koniec trasy.
Okruh cez Roháčske plesá a Roháčsky vodopád
Na parkovisko pod zjazdovkou Roháče – Spálená sme dorazili presne na obed. Áno, síce by sa s turistikou malo začínať ráno, keď som zbadala tie davy turistov, bola som neskutočne šťastná, že sme neprišli skôr. Síce som sa chvíľu pohrávala s myšlienkou, z ktorej strany okruh začať, rýchlo som to zavrhla.
Cesta je veľmi prehľadne značkovaná, vedie ňou Náučný chodník Roháčske plesá.
Po necelých 40 minútach svižnej chôdze po asfaltke sme sa ocitli pred Ťatliakovou chatou. Tu som si uvedomila, že som už asi veľmi dlho nebola v podobných destináciách cez víkend. Zrazu toľko nadšencov turistiky pokope. Veľmi sme sa nezdržali a hybaj na plesá. Dole začínala jeseň a najvyššie vrcholky práve dostali prvú cukrovú nádielku tejto sezóny. Ja tento okruh proste zbožňujem. Keby aspoň bolo okolo nás ticho. Nebolo. Stále nejakí ľudia prechádzali, respektíve sa nás istú dobu držala celkom hlučná skupinka.
Kým sa sa domotkali na najvyššie pleso (1719 m.n.m.), davy sa roztrúsili a konečne sme si mohli posedieť na drevenej lavičke a mlčky vychutnať výhľady. Cestou dole som si gratulovala k rozhodnutiu neísť opačným smerom nahor, nakoľko stúpanie od vodopádu vôbec nie je také zaujímavé a jednoduché, ako od chaty.
Výstup na Salatín
Na druhý deň sme vstali pred ôsmou hodinou, naraňajkovali sa a sadli do auta opäť smer parkovisko Spálená. Ráno tu nebolo toľko áut, čo v predchádzajúci deň. Uľahčili sme si podstatný kúsok trasy lanovkou až do výšky 1500 m.n.m.
Stúpanie na hrebeň začalo takmer okamžite ako sme opustili lanovku. Serpentíny sa ťahali cez strmý svah až na Predný Salatínsky hrebeň. Oddýchli sme si až o niečo ďalej, na Brestovej, kde našťastie veľa turistov ukončilo svoju púť. Zem bola od slnečných lúčov prehriata a nakoľko sme sa “skratkou” vzdialili od turistov, dokonale sme si osamote užívali výhľady.
Nasledovalo už len jedno strmé klesanie a stúpanie (po červenej) až sme mali celé Západné Tatry ako na dlani. Septembrové slniečko úžasne pripekalo, a ja som sa nestíhala diviť, že také bezvetrie som na horách už dlho nezažila. Nieto ešte v nadmorskej výške niečo málo cez 2000 metrov. Po výdatnom oddychu nás čakal zostup dole. Turisti na serpentínach tvorili akéhosi hadíka, a síce už bolo popoludní, stále sa našli aj takí, čo šľapali nahor.
V septembri sú dni ešte stále pomerne dlhé a je fajn, že si na turistiku netreba priveľmi privstať. Bohužiaľ obe tieto trasy sú turistom sprístupnené len od 15.6. do 1.11.