V detstve som do Tatier chodila neustále. Kedysi fungovali tzv ozdravné pobyty, liečenia. Potom som vyrástla. Asi.
Vrátila som sa po viac než dekáde a všetko zrazu vyzeralo veľmi malé. Hory boli malé. To kedysi obrovské jazero, ktoré sme zamrznuté prechádzali k hotelu bolo malé. A bez stromov, ktoré popadali po víchrici bolo všade vidno a všetko sa zdalo veľmi blízko a ľahko dostupné. A liečebný dom Helios, kde som po prvýkrát videla v kine film Duchovia z freónov, podstupovala škótske streky a hrala sa na betónových preliezkach, bol v troskách. To bolo tri roky dozadu.
Po dvoch rokoch sme sem vzali amíkov a zaliezli niekam mimo výhľadu na kotlinu a konečne sme nadobudli pocit, že sme vo veľhorách, i keď najmenších na svete. A v zime sme sa vrátili opäť.
Tesne pred silvestrom, po vianočnom obžerstve. Do Starého Smokovca sme prišli poobede, čo je v zime už pomerne neskoro na začínanie túr, tak sme sa aspoň vyviezli pozemnou lanovkou na Hrebienok. Hore to vyzeralo ako v Olympii počas výpredajov, húfy ľudí a hlavne dlhočizný rad k ľadovému dómu, kde sa nachádzala výstava sôch vyrezávaných z ľadu.
Trochu sme sa prešli dookola, vymýšľať s nejakou túrou už nemalo zmysel. Dole sme šli so západom slnka, čo bolo veľmi magické nakoľko celá krajina pod nami bola ponorená v hmle (hmla trvala už asi tri týždne a obklopovala nás celú cestu z Brna).
Ráno sme sa zobudili do nerozhodného počasia, miestami pršalo, z okna sme videli dúhu a vrcholky hôr v tmavých oblakoch. Ale ani počasie nás nemohlo zastaviť.
Tak sme znovu nasadli na lanovku na Hrebienok a tentokrát sa vydali na druhú stranu, smerom na Sliezsky dom. Ono je to teraz v Tatrách dosť divné bez stromov, ísť popri tej lanovke hore po asfaltke pešo, asi sa unudím na smrť a hore sa otočím.
Ono vlastne ani v tej kosodrevine to nie je nič fancy bez pásu stromov pod vami, v podstate máte stále ten istý výhľad a krajina sa celkovo veľmi nemení. Ale aspoň ma hrial na srdci pocit škodoradosti, keď som si predstavila ako sa tam všetci dole v hmle utápajú v depresii.
Po ceste som sa tešila na Slavkovské plieska, ale schované v kosodrevine sú len pre tým menej lenivších, ktorí sa na ne môžu pozerať zvrchu.
Z nejakého dôvodu som si myslela, že Sliezky dom je na druhej strane, bližšie k horám. Desať minút pred tým než sme dorazili do cieľa začalo pršať a posledných pár minút sme už tažko išli naproti víchrici. Nádhera. Šla som si ešte odfotiť pleso, kým ešte všetky vrcholky neboli úplne v oblakoch.
Horúca čokoláda v reštaurácii moderného hotela vyvolávali pocit, že snáď ani nie sme v horách. Keď sme opäť vyšli, víchrica trochu zmiernila, popŕchalo, ale oblaky sa na chvílku rozostúpili. Tak sme zostupovali cez Velickú poľanu s búrkou za chrbtom.
Dole sme prišli za tmy, podľa M. kvôli môjmu motaniu sa, ale to skôr ten deň nejak rýchlo ubehol . Zhodou okolností a veľmi nezvyčajne sme mali so sebou baterku, ktorá sa nám na zamrznutom chodníku miestami veľmi hodila.
Sauna a bazén večer v Grandhoteli by padli vhod za akýchkoľvek okolností, o to viac po túre. Na druhý deň bolo už škaredo, tak sme to vzdali a šli s menšími zastávkami na syr rovno do Brna.
Postupne, pomaličky, znovuobjavíme celé Tatry.